Je název vašeho nakladatelství programový? Chcete vydávat „jinak“, pociťujete potřebu se nějakým způsobem vymezit vůči ostatním subjektům na slovenském knižním trhu?

Vydavateľstvo vzniklo pred dvanástimi rokmi, keď naozaj pôsobilo všetkým „inak“ – od edičného plánu až po vizuálnu identitu. Za ten čas sa slovenský knižný trh do veľkej miery zmenil a vznikli iné malé vydavateľstvá. Od začiatku som chcela, aby sa jednotlivé edície a tituly dopĺňali a vytvárali kontinuitu. Pokiaľ je to možné, snažím sa vydávať viacero diel od jednej autorky či autora. Takto si napríklad čitateľská obec spojila vydavateľstvo Inaque s Elenou Ferrante, Simone de Beauvoir alebo Virginiou Despentes. Už len tým sa vymedzilo voči ostatným vydavateľstvám. Keďže som vyštudovaná prekladateľka, zamerala som sa výlučne na prekladovú literatúru a v prípade niektorých titulov som sa rozhodla riskovať, čo sa napokon vyplatilo.

Máte pět edičních řad. Mohla byste je představit? Jaký je váš klíč pro výběr knih?

Ako som už spomínala, edície vznikli so zámerom zdôrazniť kontinuitu a príbuznosť jednotlivých titulov. Najväčšou edíciou je Pandora, venovaná tzv. ženskému písaniu – doteraz v nej vyšla takmer stovka titulov väčšinou súčasnej literatúry z Talianska, Francúzska, Veľkej Británie, Kanady, USA, ale aj z krajín Afriky. Patria sem diela autoriek ako Silvia Avallone či Giulia Caminito, ktorých romány sú anatómiou jednej generácie, ale aj klasické do slovenčiny nepreložené knihy, ako sú memoáre Maye Angelou Viem, prečo vtáčik v klietke spieva či dielo Simone de Beauvoir.

V edícii Apostrof vychádzajú romány, ktoré považujeme za kľúčové pre 21. storočie – napríklad tie od Fernanda Aramburua, Hervého Le Telliera alebo tureckého spisovateľa a novinára Ahmeta Altana. Vyšla tu aj trilógia Virginie Despentes Život Vernona Subutexa, často prirovnávaná k Balzacovej Ľudskej komédii, alebo vynikajúco zdokumentovaný historický román Giuseppeho Catozzellu Talianka, ktorý rozpráva o Márii Oliveriovej, známej talianskej zbojníčke.

Edícia La Pomme vznikla pôvodne pre nebeletristické texty autorov a autoriek, ktorých romány u nás vyšli v preklade, postupne sa rozšírila o feministické manifesty, články a eseje. Vychádzajú tu knihy Rebeccy Solnit, Eleny Ferrante či najnovšie aj francúzskej novinárky Mony Chollet. V edícii Short vychádzajú novely a poviedky a edícia Cygne je určená na druhé vydania.

Co pro vás znamená uplatňování feministického myšlení v nakladatelské praxi?

V drvivej väčšine vychádzajú v Inaque texty žien – či už ide o staršie alebo novšie tituly, sústredia sa predovšetkým na ženskú skúsenosť a v istom zmysle spochybňujú normu. Vo feministických manifestoch sa ponúka aj možnosť nového prístupu k problémom, ktoré sa netýkajú len žien. Ide tiež o diverzitu vydávaných autoriek pokrývajúcich veľké spektrum skúseností a literárnych postupov, čím sa narúša predstava o tom, že knihy napísané ženami sa venujú len „domáckym“ témam a problémom, ako aj tradičné vydavateľské normy, ktoré často uprednostňujú komerčnú životaschopnosť pred umeleckou integritou.

Přemýšlela jste o tom, že by Inaque mohlo být vydavatelstvím specializujícím se čistě na tvorbu autorek?

Samozrejme, napadlo mi to a stalo sa, že som povedzme za rok nevydala ani jednu knihu mužského autora, ale nechcela som sa takto obmedzovať pri výbere, kde zohráva svoju úlohu literárna kvalita a téma, s ktorou autori a autorky prichádzajú.

Považujete nálepku ženského psaní ještě za směrodatnou?

Myslím si, že je stále podstatná vo vzťahu k feministickej literárnej teórii. Koniec koncov, každá píšuca a publikujúca žena na ňu narazí. Existuje množstvo textov venovaných tejto problematike či spôsobov, ako sa vyrovnať s mužskou tradíciou v písaní a kritike, napríklad znovuobjaviť autorky predchádzajúcich storočí. Veľmi dobre o tom píše Elena Ferrante vo svojich štyroch textoch venovaných práve ženskému písaniu, ktoré u nás vyšli pod názvom Za okrajmi.

Ženské písanie je dôležité z viacerých dôvodov. Vyzdvihuje jedinečnú perspektívu a skúsenosti autoriek, z ktorých mnohé boli v minulosti v literárnom kánone marginalizované. Môže upozorniť na špecifické výzvy, ktorým ženy čelia vo vydavateľskom priemysle a v spoločnosti ako celku, a podporiť diskusie o rodovej rovnosti. Rovnako môže pomôcť ľuďom hľadajúcim rozprávanie, ktoré rezonuje s ich skúsenosťami alebo spochybňuje stereotypy známe z mainstreamovej literatúry. Zároveň však prebieha diskusia o obmedzeniach takýchto označení. Niektorí tvrdia, že kategorizácia písania výlučne podľa rodu môže skôr posilniť rozdelenie než podporiť inkluzívnosť. Napriek tomu toto označenie stále slúži pri podpore viditeľnosti, čím sa zabezpečuje, že hlasy žien bude naďalej počuť.

Kdo jsou vaši čtenáři a čtenářky? A s jakými reakcemi na svou vydavatelskou činnost se nejčastěji setkáváte?

Literárni agenti a zahraničné vydavateľstvá radi používajú slovné spojenia „inteligentní a nároční“ čitatelia, ak nie rovno čitateľky, pretože prieskumy stále potvrdzujú, že knihy kupujú a čítajú ženy v násobne väčšej miere ako muži. Myslím si, že do tejto kategórie patria aj ľudia, ktorí čítajú knihy z Inaque. Stretávame sa s prajnými reakciami z knižníc, knižných klubov, na ktoré občas chodievam aj osobne. Potom sú tu aj priame spätné väzby od čitateliek, známych či neznámych, alebo keď pri cestovaní vlakom osobne vidím, ako niekto číta knihu z môjho vydavateľstva.

Narazila jste někdy s knihou v tom smyslu, že by ji čtenáři vůbec nepřijali? Anebo byste ráda přeložila některou knihu do slovenštiny, ale máte pocit, že by ji čtenářstvo odmítlo?

Čítanie je veľmi intímna záležitosť, takže ťažko posúdiť, čo ľudia prijímajú alebo naopak. Väčšinou ku mne prichádzajú priame reakcie od ľudí, ktorí žijú v zahraničí a sú radi, že niektoré knihy vyšli v slovenčine a môžu tak obohatiť ľudí, ktorí nemajú možnosť prečítať si ich v origináli. Pri prekladových tituloch by sa mohlo zdať, že úspech nejakej knihy sa len jednoducho zopakuje aj na Slovensku, ale tak to nefunguje. Každá krajina má svoje kultúrne špecifiká a dlhodobý spoločenský kontext, ktoré sa potom môžu premietnuť do menšej či väčšej čitateľskej odozvy na konkrétne diela.

Jedným zo špecifík Slovenska je, že ako krajina s piatimi miliónmi obyvateľov má malý knižný trh. Kým napríklad české vydavateľstvá môžu rátať okrem dvakrát väčšieho trhu aj s bonusom slovenských kníhkupectiev, slovenské vydavateľstvá sú odkázané len na svoj ohraničený trh. Napriek tomu, keď som sa v Paríži rozprávala s kolegyňami zo spriazneného francúzskeho vydavateľstva, boli príjemne prekvapené, že v slovenčine boli v posledných rokoch publikované aj také diela, ktoré nedokázali vydať v prekladoch v dvakrát väčšom Maďarsku či osemkrát väčšom Poľsku.

Ovlivňuje současná vyhrocená politická situace i literární prostředí? Podněcuje vás k radikálnějším překladatelským volbám?

Môj literárny vkus a vydavateľské voľby sú nezávislé od daných politických konjunktúr, aj keď ma, samozrejme, potešilo, keď prezidentka Zuzana Čaputová uverejnila pred pár rokmi vo svojom statuse na sociálnych sieťach odkaz na môj preklad Rebeccy Solnit Muži mi to vysvetlia. Za mojou vydavateľskou činnosťou bola od začiatku aj predstava istej nadčasovosti – aby sa po knihách, ktoré som vydala a vydám, dalo siahnuť aj po desiatich, dvadsiatich, tridsiatich rokoch, keď politické efemérnosti odfúkne čas.

Aňa Ostrihoňová (nar. 1980) je slovenská překladatelka a nakladatelka. Jako překladatelka pracovala pro instituce EU, po návratu na Slovensko založila v roce 2012 nakladatelství Inaque. Mezi autorky a autory, jejichž prozaické či esejistické tituly přeložila z angličtiny a francouzštiny, patří Alain Badiou, Vivian Gornick, Virginie Despentes, Sheila Heti, Alice Zeniter, Leïla Slimani nebo Zadie Smith.