Keď v roku 2009, pri príležitosti dvadsiatich rokov od Nežnej revolúcie, redaktorky Aspektu Jana Cviková a Jana Juráňová zorganizovali dva okrúhle stoly s aktérkami ponovembrového feminizmu na Slovensku, uviedli spoločné rozhovory tým, že seba a svoje kolegyne oslovili ako „začiatočníčky“. Toto začiatočníctvo podľa nich stálo na dvoch predpokladoch. Jednak na tom, že „stáli na začiatku feminizmov a tej­-ktorej oblasti poznávania na tomto poli“, jednak na tom, že toto poznávanie a vstupovanie do feminizmu sa dielo po malých krokoch, tak ako to zvyčajne robia tie, ktoré sa učia niečomu novému, s niečím začínajú.

Otvorenie nového sveta

Je dosť dobre možné, že zmysel feministického začiatočníctva na Slovensku sa touto sebaidentifikáciou naplnil a vyčerpal. Nebola v ňom obsiahnutá neúcta k predchodkyniam. Naopak, súčasťou časopisu Aspekt a ďalšej publikačnej činnosti rovnomenného vydavateľstva bolo intenzívne hľadanie feministických predchodkýň, „prvolezkýň“, v histórii, a to napríklad v publikácii Histórie žien. Aspekty písania a čítania (2006) alebo časopise s podtitulom Príbehy žien. Už na vnútornej strane prvého čísla časopisu Aspekt bol veľký fotografický portrét Timravy, pod ktorým vedľa seba stálo osem ťažko rozlíšiteľných ženských postáv, členiek záujmového združenia, ktoré vzniklo v roku 1992. Podobne ako angloamerické aktivistky hnutia za oslobodenie žien prišli s pomenovaním seba ako druhej vlny feminizmu voči všetkým tým, ktoré boli – v prvej vlne – pred nimi, aj tu začiatočníctvo definuje istú generáciu žien, ktoré Slovensku preložili a sprostredkovali feminizmus. Okrem toho, že ide o ženy narodené medzi rokmi 1949 a 1963, sa pre toto začiatočníctvo zdal byť zásadným zážitok premeny verejnej sféry v roku 1989. Nežnú revolúciu feministky tejto prvej ponovembrovej generácie zažívali ako dospelé ženy, ženy v strednom veku.

Od prelomu deväťdesiatych a nultých rokov so zakladateľkami Aspektu, filozofkami z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave aj ďalších organizácií spolupracovali mladšie ženy, často študentky či absolventky vysokých škôl. So staršími kolegyňami skúsenosť zakladania, nadychovania sa, budovania nových inštitúcií, priamej konfrontácie s mužským svetom ponovembrovej politiky, intelektuálneho prostredia a profesií nezdieľali. V pravom zmysle slova na ne ani nenadväzovali – na to by museli začínať niečo nové a uznávať existenciu predchádzajúceho. Jednoducho, pridávali sa k existujúcim projektom, posilňovali ich a pomáhali ich každodennej reprodukcii.

Rakúska sociologička Veronika Wöhrer pred dvomi desaťročiami napísala, že „mladšie ženy na Slovensku chápu [svoje staršie kolegyne] ako ‚okná do sveta‘“. Moja vlastná skúsenosť osoby, ktorá na prelome deväťdesiatych a nultých rokov študovala filozofiu v Bratislave a postupne sa od knihovníčky vo feministickej knižnici Aspektu dostala k redakčnej práci a vlastnému písaniu, tento pohľad potvrdzuje. Keď som počas jedného leta na strednej škole objavila časopis Aspekt, bolo to bez preháňania otvorenie nového sveta. Zásadnou bola pre mňa skutočnosť, že feministické uvažovanie sa tu deje v slovenskom jazyku. Tieto ženy takto uvažovali a písali vnútri slovenskej spoločnosti. Správa o existencii tohto pohľadu – nie vôbec, ale práve na Slovensku – spôsobila intelektuálny závrat.

Ženské autority

Príležitosti „byť pritom“ som sa ­chopila hneď, ako som sa dozvedela, že Aspekt hľadá knihovníčku. Intenzívna práca pre Aspekt a spolupráca s kolegyňami v redakcii a organizácii celkovo spoluurčovali, kým som sa stávala, na viac ako desať rokov. Až neskôr, po skončení doktorandského štúdia a náročnom usadzovaní sa v pre mňa novom, českom akademickom prostredí, som prichádzala na to, že šlo o skúsenosť výnimočnú. Skutočnosť, že na bratislavskej katedre filozofie pôsobili tri feministické filozofky – Zuzana Kiczková, Mariana Szapuová a Etela Farkašová –, som považovala za samozrejmú. Feministickú filozofiu som vnímala ako etablované pole výskumu, ktoré už prešlo svojou legitimizačnou fázou a vďaka kurzom a vedeným diplomovým prácam existuje a reprodukuje sa. Že šlo o bezprecedentnú situáciu, vidno dnes nielen v porovnaní s pretrvávajúcim konzervativizmom českých filozofických pracovísk, ale aj v porovnaní so súčasnosťou bratislavskej katedry filozofie, ktorej personálne obsadenie, vrátane toho feministického, sa odchodmi do dôchodku a nedostatočnou reprodukciou feministickofilozofickej expertízy na pracovisku podstatne zmenšilo.

Ako pripomína Jana Cviková v publikácii Feminizmy pre začiatočníčky (2009), Aspekt, vrátane vydávania časopisu a kníh, bol vzdelávací projekt. Spolu s kurzmi ponúkanými Centrom rodových štúdií na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a feministickými filozofkami predstavoval aj pre mňa počas vysokoškolského štúdia paralelnú vzdelávaciu inštitúciu. Okrem feministického vedenia ma však toto vzdelávanie socializovalo v tom, že autority, ktoré si vážim a ktoré dávajú význam môjmu svetu, sú autority ženské. Dalo by sa povedať, že to, čo som zažívala, pomenovali talianske filozofky sústredené okolo Luisy Muraro ako prax affidamento. Zverila som sa do rúk druhých žien. Ako pripomína Muraro a kolektív Milánskeho ženského kníhkupectva, nový symbolický poriadok vytváraný ženami nie je zbavený mocenských vzťahov, naopak, uznáva nerecipročný vzťah medzi autoritami a tými, ktoré sa nimi nechávajú viesť.

Nové feministky

Pozerajúc na svoju skúsenosť spätne, za rovnako dôležité ako vzťah medzi feministickou intelektuálnou autoritou a jej žiačkou, v ktorej som bola v pozícii učiacej a zverujúcej sa, považujem vzťahy a feministickú prax, ktorá vznikala medzi mnou a mojimi súčasníčkami. Na jednej strane nás definoval náš nižší vek a to, že sme v istom zmysle vždy už boli dlžníčkami feministiek, ktoré vytvorili intelektuálny priestor, verejný diskurz a symbolický poriadok, v ktorom sme sa mohli slobodne pohybovať. Na druhej strane však medzi nami intelektuálne, politické a aktivistické výmeny prebiehali inak. Spolu s Vandou Černohorskou, ktorá proces premien popisuje v svojej dizertačnej práci, by bolo možné sledovať túto inakosť prizmou využívania informačných technológií, v posune od knižného a časopiseckého publikovania smerom k publikovaniu na webe a v celkovo intenzívnejšom pohybe v online svete. Nové feministky pripájajúce sa k „začiatočníčkam“ tiež čoraz viac nachádzali svoje pracovné uplatnenie v oblasti verejných politík, no meniace sa inštitucionálne prostredie a finančná podpora feministických aktivít postupom času takmer každú feministku premenila na rodovú expertku. V čom spočívala odlišnosť vzťahov „medzi žiačkami začiatočníčok“ od vzťahov medzi „začiatočníčkami“, neviem presne pomenovať a zdráham sa ju jednoducho označiť ako odlišnosť generačnú. Generačná odlišnosť či generačný rozdiel implikujú konflikt a stret, tie sa však, domnievam sa, neodohrávali.

V septembri 2007 som si po stretnutí s odo mňa o rok staršou psychologičkou a rodovou expertkou Paulou Jójárt poznamenala, že naše premýšľanie a konanie často akoby nechtiac koincidovalo. Navzájom sme si čítali blogové príspevky a prichádzali na to, že v našich individuálnych výpovediach čosi dôležité zdieľame. Skôr než o konkrétnych témach sme hovorili o zdieľanej štruktúre pociťovania, ako o nej píše Raymond Williams. K jej konkrétnejšiemu opisu sme sa už nedostali. Paula Jójárt pred takmer dvomi rokmi zomrela. Druh spriaznenosti, ktorý sme si vytvorili s Paulou, bol jedinečný. Zároveň však ukazuje k ďalším vzťahom, priateľstvám a spoločnej práci, ktoré si žiadajú byť pomenované a uznané.

Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.