Začiatkom tohto roka vyšiel v Ústave českej literatúry AV ČR pod názvom V souřadnicích neklidu už tretí diel bilančnej publikácie mapujúcej situáciu najnovšej českej literatúry. Po zväzkoch V souřadnicích volnosti (2008), venovaných deväťdesiatym rokom, a V souřadnicích mnohosti (2014), zameraných na nulté roky, sa tentokrát pozornosť upriamila na literárnu produkciu druhej dekády 21. storočia. Autorský kolektív tak konečne vstúpil do obdobia, ktoré sa v medzinárodnom kontexte nieslo v znamení hľadania nových konceptov, poetík a spolu s nimi aj deklarovanej novej „súčasnosti“. Pre redakčný tím to bola zároveň príležitosť otvoriť základnú otázku o „epochálnom“ smerovaní českej literatúry po konci postmoderny.

Asi nikoho neprekvapí, že diskusný poten­ciál skúmaného obdobia nakoniec ostal v inak faktograficky a interpretačne ladenej publikácii nevyužitý. Neprítomnosť jednotiaceho rámca pre uchopenie nových umeleckých a spoločenských tendencií však neznamená, že autorky a autori nečelili rovnakým kľúčovým témam, ktoré formujú uvažovanie o podobách súčasnej literatúry. Sklony k špecifickej forme autentickosti, presvedčivosť výpovede, vzťah subjektu k žitej realite, civilnejšie pojatie grotesky, ale aj nikdy nekončiaca otázka angažovanosti novodobého umenia dnes čoraz zjavnejšie vystupujú ako protiváha voči všeobecnej skepse a bezčasiu postmodernizmu. Súčasná česká literatúra tak čelí tomu, čo literárni vedci Ivana Taranenková a Radoslav Passia v slovenskom kontexte nazvali „vpádom…