Tri višegrádske štáty – Poľsko, Maďarsko a Česko už majú svoje prvé voľby po vstupe do EÚ za sebou. Štvrté Slovensko ich absolvuje za niekoľko dní. Hoci politická atmosféra v každej krajine je odlišná, potvrdili niektoré tendencie, ktoré majú višegrádske krajiny spoločné.
Tohto roku už aj na Slovensku budú voľby prebiehať v podmienkach konsolidovanej demokracie, bez dilemy medzi demokraciou a autoritárstvom či dilemy o budúcej zahraničnopolitickej orientácii Slovenska. Otvárajú sa nové konfliktné línie, ktoré v minulosti v slovenskej politike nezohrávali podstatnejšiu úlohu.
Politická scéna sa začína profilovať pozdĺž pravo-ľavej osi, do popredia sa dostáva aj spor medzi konzervativizmom a liberalizmom, ktorý bol v dôsledku zápasu s autoritatívnym štýlom vládnutia Vladimíra Mečiara potláčaný. Ekonomické a sociálne reformy druhej vlády Mikuláša Dzurindu, síce priniesli ekonomický rast, ale jeho distribúcia zpôsobila nové konflikty v sociálnej oblasti a prehĺbila aj regionálne rozdiely. Voľby 2002 sa niesly v očakávaní konzervatívnej revolúcie. Tieto nádeje dlho živilo najmä Kresťanskodemokratické hnutie. Vychádzalo pritom z dlhoročných stereotypov o Slovensku ako tradične katolíckej krajine s konzervatívnou mentalitou obyvateľstva.
Ukázalo sa však, že slovenská spoločnosť je omnoho laickejšia, ako ktokoľvek očakával. Iniciatívy v podobe zavedenia povinne voliteľného náboženstva na školách vyvolali v spoločnosti negatívnu odozvu a ani strany, ktoré sa hlásia k uplatňovaniu kresťanských princípov v politike, kresťanským demokratom nepomohli v zápase o presadenie zmluvy o výhrade svedomia. S úplným nepochopením sa stretávali negatívne reakcie KDH na projekt tzv. antidiskriminačného zákona. Tak kým ešte vo voľbách do Európskeho parlamentu 2004 na Slovensku dominovali politické strany, hlásiace sa ku konzervatívnym a kresťanskodemokratickým princípom, o dva roky neskôr je v centre pozornosti strán snaha o získanie liberálnych voličov. Namiesto konzervatívno-nacionalistického Slovenska konca 90. rokov sa za osem rokov začína črtať Slovensko liberálnejšie a podstatne tolerantnejšie. Precedens z roku 1998, keď sa prvý raz v slovenských dejinách stali súčasťou vládnej koalície legitímni predstavitelia maďarskej menšiny, už nie je objektom emócií. Občania dokázali prijať aj skutočnosť, že predstaviteľ Strany maďarskej koalície sa stal predsedom parlamentu či ministrom školstva.
Doposiaľ jediný raz sa na Slovensku o volebné víťazstvo seriózne uchádzala politická strana, hlásiaca sa k ľavici. Bolo to v roku 1920, keď v celej Československej republike zvíťazila sociálna demokracia. Odvtedy však sociálni demokrati, resp. iné ľavicové formácie, na Slovensku zohrávali marginálnu úlohu. Hoci sociálnodemokratická orientácia Smeru a jeho lídra Roberta Fica vyvoláva značné pochybnosti, Slovensko môže mať prvý raz vo svojich novodobých dejinách ľavicovo-centristickú vládu.
Pre Slovensko i pre jeho višegrádskych susedov sú spoločné volebné kampane sprevádzané nevídanými škandálmi, ktoré svedčia o hĺbke skorumpovanosti postkomunistických elít z 90. rokov. Tie uskutočnili „špinavú prácu“ v podobe realizácie nepopulárnych reforiem a privatizácie, ale zároveň sa pritom stihli dostatočne skompromitovať. Česi i Poliaci hlasovali za zmeny a je možné, že podobnou cestou sa vydá aj Slovensko, hoci na rozdiel od českých a maďarských sociálnych demokratov Smeru chýba modernizačné posolstvo. Hoci Maďari prekvapujúco potvrdili pozície sociálnych demokratov, je to dôsledok strachu z návratu Viktora Orbána. Práve jeho vláda v rokoch 1997–2001 v očiach Maďarov symbolizovala postkomunistický marazmus i autoritatívne tendencie.
Vo všetkých štátoch V4 je predmetom nespokojnosti splývanie štruktúr politických strán s podnikateľskými a mocenskými štruktúrami. Túto nespokojnosť s doterajšími politickými elitami sprevádza nárast populistických síl. V Poľsku sa to prejavilo vznikom klerikálno-nacionalistickej koalície „Rádia Maryja“. Krehkosť jej postavenia sa však prejavuje v centralizácii moci a tak namiesto programu IV. republiky, ktorej cieľom malo byť oslabenie závislosti štátu od politických strán, sme svedkami hypertrofie partokratického štátu, ktorý sa snaží dostať pod svoju kontrolu vzdelávanie, samosprávy, novinárov a dokonca aj súdnictvo. Populizmus sa etabloval aj na Slovensku, aj keď v podstatne miernejšej podobe.
Hoci Smer sa hlási k ľavici, jeho príbeh je nápadne podobný strane bratov Kaczyńských Právo a spravodlivosť. Obe strany sú založené na charizme svojich lídrov a poukazujú na analogické problémy - rastúcu sociálnu diferenciáciu, nárast korupcie, beztrestnosť politických elít, ktoré sú v čoraz menšej miere závislé od svojich voličov a v neposlednom rade neschopnosť „mäkkého štátu“ plniť svoje základné funkcie voči občanom. Pre ich rétoriku je charakteristický silný národný prvok a negatívne vymedzenie sa voči doterajšiemu establishmentu. Na druhej strane Smer neavizuje žiadne rozsiahle čistky, ktoré v slovenskej spoločnosti nie sú populárne.
A v neposlednom rade charakteristickým prvkom volieb vo všetkých štátoch V4 je kríza formácií, ktoré majú svoje korene v komunistickom režime. Ako prvý tento proces odštartovalo Slovensko v roku 2002, kde katastrofálne prehrala postkomunistická Strana demokratickej ľavice. S krízou zápasia českí komunisti, postkomunisti a agrárni ľudovci v Poľsku sa postupne rozkladajú. Maďarská výnimka tu skôr potvrdzuje pravidlo, keďže postkomunisti tam ostávajú ako jediná alternatíva vypätému nacionalizmu a autoritárstvu Orbánovo Fideszu. Aj to signalizuje, že višegrádske štáty sa lúčia s obdobím postkomunizmu a v politike nastupujú nové deliace čiary. Politika vo V4 sa čoraz viac približuje politike v starých členských štátoch EÚ. Výsledky volieb a najmä povolebný vývoj však nasvedčujú tomu, že nie vždy je tento proces jednoduchý a priamočiary.
Autor je předseda Společnosti pro střední a východní Evropu.