Vo všetkých štyroch krajinách boli výsledky parlamentných volieb prijímané prinajmenšom so zmiešanými pocitmi a ešte väčšie turbulencie vyvolal následný vývoj po voľbách. Voľby však potvrdili zásadné zmeny konfliktných línií v spoločnostiach, kde do úzadia ustúpila otázka vzťahu k niekdajšiemu komunistickému režimu, resp. dilema o tom, či je liberálnodemokratický model adekvátny pre príslušnú krajinu alebo nie, ako to bolo v prípade Slovenska v rokoch 1994–1998, v prospech delenia na ľavicu a pravicu.
Zlyhania postkomunistov
Príkladom toho, že komunizmus sa čoraz viac stáva pre obyvateľov regiónu vzdialenou minulosťou, je postupné miznutie postkomunistických politických strán z politického spektra. Kým v Česku komunistická strana ako jedna z najdogmatickejších v celej Európe, síce mala šancu stať sa jazýčkom na váhach pri tvorbe vládnej koalície, v skutočnosti sa na tom končí potenciál jej politického rastu. V mnohom totiž pripomína skôr štandardnú stranu protestu, než radikálnu ľavicu. Akákoľvek vládna zodpovednosť by teda pre KSČM znamenala pohromu.
Hoci slovenská Strana demokratickej ľavice (SDĽ) sa pri svojom vzniku inšpirovala poľskou ľavicou, naopak poľskí postkomunisti zo Zväzu demokratickej ľavice (SLD) pri svojej ceste do priepasti nasledovali svojich slovenských kolegov z roku 2002. Rozložila ich korupcia, dominantné postavenie straníckeho aparátu, ale predovšetkým ideový chaos. Na jednej strane ľavicovou rétorikou chceli oslovovať ľudí, ktorí sa počas transformácie ocitli na strane porazených, v skutočnosti však jadro ich členskej základne a najmä straníckych elít tvorili príslušníci straníckej nomenklatúry, ktorí boli zapletení do najrozličnejších korupčných a privatizačných afér. Vo voľbách katastrofálne prepadli. SDĽ úplne zmizla z verejného života. Poľský SLD v roku 2005 s 12 percentami hlasov prestal byť relevantným subjektom, navyše je v jeho vnútri o moc zápasí viacero vnútrostraníckych frakcií.
Silnú pozíciu si udržali po voľbách 2006 jedine postkomunisti z Maďarskej socialistickej strany. Aj u nej však možno pochybovať o jej ľavicovom charaktere, keďže jej politika omnoho viac vyhovuje záujmom oligarchov a jej lídri, vrátane maďarského premiéra Ferenca Gyurcsányho sa svojím blízkym vzťahom k veľkému biznisu ani netaja. Stranu vracia do hry jedine konfrontačný kurz hlavnej opozičnej strany Fidesz – Maďarská občianska strana, ktorá sa čoraz väčšmi zbližuje s krajnou pravicou a neváha siahať aj po mimoparlamentných formách politického boja. Charakteristické však je, že práve konzervatívny Fidesz, rovnako ako poľskí vládni konzervatívci z Práva a Spravodlivosti vystupujú ako obhajcovi chudobnejších vrstiev.
Problematická sociálna demokracia
Okrem Maďarska možno o konsolidovanej sociálnej demokracii hovoriť jedine v prípade Česka, hoci táto strana vo voľbách bola porazená. Má za sebou osem rokov vládnutia, ale zostáva relevantným hráčom v domácej politike. ČSSD nemá postkomunistický pôvod a navyše počas svojho vládnutia realizovala program sociálneho štátu, čo sa dá iba ťažko hovoriť o ostatných sociálnych demokratoch vo Visegráde.
Doterajšie pôsobenie slovenského Smeru potvrdilo obavy, že táto strana aj napriek vonkajškovej „sociálnodemokratizácii“ si zachovala populistický charakter. Rozhodnutie Strany európskych socialistov o pozastavení členstva Smeru v tomto európskom straníckom zoskupení po vytvorení koalície s nacionalistickou Slovenskou národnou stranou bolo prijaté novým premiérom Robertom Ficom ľahostajne a návrat Smeru medzi európskych socialistov sa zdá byť v nedohľadne. Je však pravdou, že novú, aj keď bizarnú vládnu koalíciu voliči akceptujú a negatívna reakcia európskych sociálnych demokratov ich neznepokojuje.
Odhalenie nepríjemných právd
Voľby v krajinách V4 priniesli konsolidáciu pravice. Znie to paradoxne, ale netýka sa to iba českej ODS, ale aj Slovenska, kde napriek volebnej porážke Dzurindova SDKÚ skončila s vyšším počtom hlasov, ako v roku 2002, ale aj v Maďarsku, kde Fidesz úspešne využil konfrontáciu v uliciach Budapešti a doslova prevalcoval vládnucich socialistov v komunálnych voľbách. V Poľsku pravica vzíťazila nad ľavicou, ktorá sa musí rozhodovať medzi podporou konzervatívnej alebo liberálnej vízie. Poľsko je však zaujímavé aj ako inkubátor novej ľavice. Jej zárodky sa objavili na jar 2006 počas študentských demonštrácií proti vymenovaniu lídra klerikálno-nacionalistickej Ligy poľských rodín za ministra školstva.
Voľby však takisto potvrdili vysokú mieru nespokojnosti voličov s politikou svojich vlád, keď jedine v Maďarsku sa pri moci udržala predchádzajúca garnitúra. Voličov v prospech zmien motivovala vysoká miera skorumpovanosti vládnych elít, ale aj značná sociálna diferenciácia v spoločnosti. Voľby odzrkadlili, ako citlivo reagujú voliči na oslabenie sociálnej funkcie štátu. Táto nespokojnosť sa premieta do rastúcej podpory populistických síl, spochybňujúcich politiku, realizovanú v priebehu 90. rokov. Nejde však o nostalgiu za komunizmom. Populizmus, sprevádzaný nacionalistickou a protimenšinovou rétorikou, potvrdzuje deštrukciu princípu sociálnej solidarity. Mnohí občania ju totiž chápu iba konzumne, v zmysle individuálnych očakávaní od štátu, ale nie sú ochotní rovnako túto sociálnu solidaritu zdieľať, napr. s príslušníkmi menšín. Potvrdili však aj narastajúcu nepredvídateľnosť správania voličov, ale najmä politických elít, ktoré siahajú v záujme maximalizácie individuálneho politického zisku po neraz bizarných koalíciách, nerešpektujúc hodnoty, k plneniu ktorých sa vo svojich programoch zaviazali.
Autor působí ve Spoločnosti pre strednú a východnú Európu.