Divadlo Continuo prežilo v poslednej dobe viaceré premeny. Dlhoroční kmeňoví členovia Celim Vallé a Salvim Salvatore vystupujú ako samostatná tvorivá dvojica pod názvom Decalages a nedávno odpremiérovali inscenáciu Posedlost. K pôvodnému tvorivému tímu Continua sa pridalo slovanské zloženie zväčša udomácnených stážistov z povestných plenérových Kratochvílení alebo z účastníkov putovnej dielne, ktorú Continuo absolvovalo po Slovensku a Poľsku s pomenovaním divadelné laboratórium DC. Kratochvílení sa po 10 rokoch nekonalo a Continuo sa presunulo na hrádzu rybníka Otrhanec neďaleko juhočeských Malevíc, kde mal premiéru site-specific projekt Na Hrázi. Erbenovské motívy, ktoré im prostredie takmer vnútilo, sa postupne pretransformovali do javiskovej podoby, ktorú je možné vidieť ako inscenáciu Vrba.
Zmien je teda dosť a vzhľadom na kvantitu produkcie by sme si mohli dovoliť tvrdiť, že ich prežilo úspešne. Avšak po druhej inscenácii je už badateľné, nakoľko sú premeny inšpiratívne, ak teda vôbec. Nech je príčina zmien akákoľvek, divadlo Continuo v novom zložení snáď môže iba čiastočne uspokojiť diváka, ktorý je nekritickým nadšencom ich tradičnej poetiky. Využiť inšpiračný potenciál nového a nepochybne tvárneho hereckého zloženia sa inovovanému súboru darí s detsky obitými kolenami, ktoré si trieštia na zdrevnatenej kmeňovej klasike Continua. Typická drevená bábka, zhasínanie sviečok, sypanie piesku, stôl a jeho naklonená šikmá plocha, papierové masky a kostýmy sú zakaždým použité v iných metaforických konotáciách, avšak týmto už povedzme efektným klasikám chýba v rukách nových hercov istá remeselná zručnosť.
Z druhej strany, statickým zostal aj pôvodný inventár hereckých schopností mladých hercov, s ktorým vstupovali do Continua. Zatiaľ čo v prvej inscenácii Klobouk, hvězdy, neštovice aneb Rozhovory nenarozených dětí môžeme žasnúť nad pohybovou zručnosťou, vo Vŕbe už len sledujeme plejádu rovnakých hereckých cvičení a zamotávanie sa do nadhodených nápadov, ktoré postrádajú výraz a hlbší zmysel.
Akoby členovia súboru trvali na svojich predstavách či nápadoch a nevedeli využiť v prospech uceleného umeleckého tvaru inšpiračný potenciál premien, ktoré nastali. Inscenácie sa stávajú za sebou radenými hereckými etudami, žonglérskymi alebo bábkovými výstupmi alebo len scénickými preestetizovanými obrazmi (hra so svalmi nahého chrbta pri troch vŕbach alebo mužský chrbát vo dverách pri rúbaní vŕby/ženy). Kým v prvej inscenácii by sme tento sled výpovedí mohli vnímať ako zámer, vo Vŕbe sa pod vplyvom fragmentácie obrazov výrazná sujetová línia bezvýznamne rozpadá.
Obdobné je to i v spolupráci medzi hercami. Nové Continuo pripisuje veľkú mieru jednotlivcovi a reakcia na hereckého partnera je minimálna. Tak sa napríklad najšťavnatejším momentom vášnivého vzťahu vo Vŕbe stáva zrejme len jablko, ono spomínané a hľadané napätie medzi mužom a ženou sa roztrieštilo v automatických a gymnasticky pôsobiacich etudách. Pomyselné hrátky zvádzania, ktoré začnú opäť len efektným trikom, keď žena/vŕba zo svojho lona pustí jablko, kotúľajúce sa k mužovi, sa neprenesú do hereckej spolutvorby, akcie a reakcie, ale zotrvávajú len v predvedení naučených hmatov a chmatov. Scéna dedinskej krčmy spája ľahkosť groteskných hier so širokými konotačnými možnosťami pri pochopení ľudskej identity či vzťahu mužského a ženského sveta. Herečky hrajú mužov, celý čas sú otočené smerom chrbtom k divákom, avšak vďaka maske na tyle a kostýme otočeným naruby dochádza k dekompozícii významu tela. Práca s manekýnmi a atmosféra za stolom sediacich mužov/žien evokje alúziu Umarłej klasy Tadeusza Kantora, klasika žánru. V momente, keď sa však tento motív vracia počas predstavenia niekoĺkokrát, naberá na svojej redundantnosti.
Jazyková vybavenosť medzinárodného kolektívu môže byť tvorivým prvkom aj na javisku, čo je čiastočne použité v Klobouku, hvězdách, neštovicích…, ale vo Vŕbe sa stáva fatálnym problémom. Nepotrpím si na jazykovú prudérnosť, ale Erbenov text stojí aj na jazykových kvalitách. Ak teda donútiť poľských a slovenských hercov povedať tých pár veršov, malo by byť na jeho poctivosti a snahe povedať ich minimálne zrozumiteľne.
Inovované Continuo disponuje čerstvými hercami, skúseným režisérom, dramaturgickými témami s mnohými nápadmi. Jablká by však v predstaveniach nemuseli dopadať na scénu až tak ťažkopádne a mohli by sa zakotúľať ďalej od zdrevnateného kmeňa.
Autorka je doktorandka na katedře divadelní vědy FF UK.
Divadlo Continuo – Vrba. Režie Pavel Štourač, dramaturgie Jana Pilátová, výprava Helena Štouračová a Kristýna Paková. Pražská premiéra 29. 3. 2008 v Divadle v Celetné.