Výstava Synth-ethic ve vídeňském Muzeu přírodní historie představuje umělecké projekty spojené se syntetickou biologií. Jak název naznačuje, vystavené objekty si říkají o etické hodnocení.
Keď pôjdete okolo, máte možnosť pošepkať guatemalským antistresovým bábikám obavy, ktoré vás sužujú. Možno vašu úzkosť vypočujú. Sú totiž „takmer-živé“. Výstava Synth-ethic v Naturhistorisches Museum vo Viedni nepredkladá kritický náhľad na súčasný bujnejúci biotechnologický – nazvime to bez servitky – biznis. Svojou kontroverznosťou ale núti návštevníka, aby sám riešil dilemu a zaujal stanovisko, či v tichosti akceptoval tento prekvitajúci druh výskumu spojeného s podivnou manipuláciou s baktériami, génmi a DNA v rámci korporátnej biotechnológie a eugeniky.
Vyžalujte sa kúsku mäsa
Pozoruhodným (aj keď nie najnovším) projektom spomedzi desiatich predstavených prác sú Semi-living Worry Dolls (Položivé bábiky utěšiteľky) z dielne, v tomto prípade z laboratória, SymbioticA pri katedre biológie na Západoaustrálskej univerzite v Perthe (viz A2 č. 50/2007), ktorú vedú Oron Catts a Ionat Zurrová (áno, sú to tí, ktorí pre Stellarca „vypestovali“ extra ucho). V rámci dlhoročného projektu Tissue Culture and Art Project prišli ukázať svoje položivé bábiky. Pôvodne ide o maličké farebne oblečené bábiky-utešiteľky, ktoré sa podľa tradície používajú v Guatemale (no už sa dajú bežne objednať nielen cez guatemalský e-shop) na utíšenie rôznych detských fóbií a obáv. Ustráchané dieťa bábikám pošepká svoje obavy pred bubákom a potom tieto placebo hračky ukľudnia jeho nepokojnú myseľ a umožnia spokojný spánok.
Na podobnom princípe vyvinuli v austrálskom laboratóriu Semi-Living Worry Dolls. Sú to bezpohlavné figúrky skonštruované na bunkovo-polymérovom základe v akejsi umelej maternici. Prirodzené prostredie ženskej maternice vystriedal bioreaktor ako náhražka ľudského tela. Autori ich tým pádom označujú za „čiastočne živé“ a umožňujú návštevníkom inštalácie pošepkať a nahrať na záznam ich najrôznejšie obavy. Skúmajú a posúvajú hranice nášho vnímania polo-živého materiálu ako novej hybridnej formy bytia. Vábia nás, aby sme si k týmto objektom vytvorili vzťah pripomínajúci vzťah dvoch živých tvorov.
Doslovne konská dávka
Ešte jedna zaujímavá umelecká dvojica: Art Orienté objet (Marion Laval-Jeantetová & Benoît Mangin, viz A2 č. 16/2010) tu premietla záznam z nedávnej performance Que le cheval vive en moi (Možno vo mne žije kôň). Týmto extrémnym lekárskym experimentom rozrýpava otázku zodpovednosti za technológie a postupy stále viac využívajúce zvieratá a rastliny ako pracovný nástroj. Marion si nechala počas niekoľkých mesiacov implantovať konský imunoglobín a tak si časom vytvorila vzrastajúcu toleranciu voči cudzím látkam. Vo februári tohto roku, keď dosiahla požadovanú toleranciu, si nechala vpichnúť krvnú plazmu z koňa bez toho, aby upadla do anafylaktického šoku. Demonštrovala na svojom vlastnom tele mýtus o kentaurovi, ktorý bol tiež napol kôň a napol človek. Art Orienté objet sa nepokúšajú dosiahnuť stav harmonickej homeostázy. Naopak, tento umelecký experiment znázorňuje kontinuálny tok postupných premien a neustálej adaptácie.
Synth-ethic je teda umeleckou reflexiou s istým etickým podtónom. Kurátor Jens Hauser, ktorý je mimochodom aj členom poroty medzinárodnej súťaže umenia a umelého života VIDA, spolu s vedcom Markusom Schmidtom (Biofaction KG) zhromaždili desať prác, ktoré sa pohybujú vo veľmi úzkom rozmedzí medzi živým a neživým: molekulárnej biológie, ekológie, architektúry, biochémie, technológie a kybernetiky. Samozrejme vždy v ostrom kontraste s prírodou. (Ďalšie projekty: Adam Brown: Origins of Life, Roman Kirschner: Roots, Tuur Van Baalen: Bigeon d‘Or, Paul Vanouse: Latent Figure Protocol, Chanteau und Tour: Nanoputians, Andy Gracie: Autoinducter, Rachel Armstrong: Protocells, Joe Davis: Bacterial Radio.)
Autorka je teoretička nových médií.
Synth-ethic. Naturhistorisches Museum Wien, 14. 5. – 26. 6. 2011.