Existujú dva typy myslenia. Jedno, ktoré začína dichotómiou, vždy niečo rozdeľuje na dva, aby tak veci postavilo do protikladu. Kritický rozum potrebuje napredovať. Preto „začína deň“ rozlíšením, rozširovaním kontextu. Takmer vždy je z toho nejaká dialektika – intelektuálna dynamika. Pojmy sa hýbu (vznikajú aj zanikajú), diskurz sa deje, významy posúvajú. Premiestňujú sa ako keď z rozmaru premiestňujeme knihy v knižnici. Miestami sa tu preto vyskytuje kopovitá dvojznačnosť (s búrkami protirečení a vysokým úhrnom nejasných pojmov). Zrejme o tom niečo tušil Johann Wolfgang Goethe – autor dodnes „vedecky“ irelevantnej náuky o farbách –, keď poznamenal, že „môžeme písať iba o takých otázkach, o ktorých veľa nevieme“, a ako si všimol Robert Musil, „toto priznanie vyjadruje jednoduchú skutočnosť, že fantázia pracuje iba v šere“. Chce to hlavne odvahu.
Proti tomu sa ozýva Friedrich Schiller, keď konštatuje, že „beletristická svojvôľa v myslení je veľmi zlá vec“. Vyzýva tak myslenie druhého typu, aby – v mene a záujme pravdy – nepodliehalo neposedným myšlienkam, neriskovalo a odolalo volaniu (divočiny). Panuje všeobecný údiv nad tým, ako taký človek dokáže vôbec intelektuálne vyžiť. Ako šička nad šijacím strojom trpezlivo klásť jeden vedľa druhého steh príčin a následkov, faktov a dôvodov, tvrdení a dôkazov. Nudná logika (a seriózna filosofia), ktorá neobšťastňuje. Ako „rozmotávanie komplikovaných uzlov“ (Ludwig Wittgenstein).
Boris Groys bol najskôr (v Rusku) matematický logik. Dobre vie, že odvaha nemá v logike miesto. A pravda (tautológia) žiadnu cenu. Nabral odvahu, emigroval na západ a stal sa z neho filosof, esejista, kritik umenia, teoretik médií a medzinárodne uznávaný expert na ruskú avantgardu a neskoré sovietske postmoderné umenie a literatúru.
Autor je filosof.