Umelec sa vyznačuje tým, že svoju schopnosť obrazotvornosti ponúka na verejné posúdenie, ktoré má mať za normálnych okolností kritický charakter. „V každom veľkom umení sa skrýva divoké zviera s vycerenými zubami,“ poznamenal Ludwig Wittgenstein a v tomto duchu by sa dalo povedať, že kritici domestifikujú pôvodne divoké výtvory umeleckej imaginácie. Kriticky posúdiť znamená niečo si preveriť, čiže rozhodnúť, či sa danej „veci“ dá „uveriť“ aj z iných dôvodov, než aké ponúkajú entuziazmus a iniciačná viera umelcov. Hal Foster navrhol pre túto situáciu metaforu o zebrách. Zebry – to sú rozhodcovia, lebo nosia čierne pruhované dresy. Analogicky sú teda kritici niečo ako rozhodcovia v hrách umelcov. V tomto zmysle by mala byť pozícia kritikov neutrálna, v kontraste voči prirodzene angažovaným postojom umelcov. Veď ako inak môžu umelci ručiť za „pravdivosť“ svojich diel než práve váhou svojej osobnosti – talentu a obrazotvornosti? Kriticky posúďme dve kurátorské hry – jednu jazykovú a jednu výstavnú –, ktoré s predpokladom o „angažovanosti umelcov“ inovatívne pracujú.
Otázka znie, či existencia umelcovej agendy robí z jeho snaženia automaticky politický podnik? „Všetci umelci reprezentujú určité politické postoje, aj keď ich nechcú otvorene priznať,“ myslí si v tejto súvislosti Artur Žmijewski, kurátor 7. berlínskeho bienále (2012), ktorý vo svojej výzve adresovanej umelcom celého sveta ďalej tvrdí, že „realita je štruktúrovaná politikami“, pričom pod „politikou“ rozumie „jazyk spoločných túžob zdieľaných ľuďmi“. To znie zaujímavo, no zároveň nezrozumiteľne. V preklade do jasnejšej a tým pádom tiež oveľa menej uhrančivej podoby dostaneme inými slovami zhruba toto: politika je všetko. Taká téza odrazu vyzerá dosť podozrivo. Ťažko odhadovať, no zrejme nie náhodou s ňou operuje človek so skúsenosťou s totalitným režimom. V ňom bola politika a štruktúra spoločnosti úzko prepojená s tými najbanálnejšími, či intímnymi detailmi každodenného života. No po roku 1989 je politika doménou (slobodne) zvolených zástupcov. Týmto môže „ísť po krku“ hocijaký samozvanec, ktorý môže v mikroštruktúrach ochrany (vlastných) záujmov veselo operovať aj bez politických ambícií či legitimity. Hej, občianska spoločnosť. Navyše, čo získame, okrem synonymie, ak začneme každú verejnú aktivitu považovať za politickú akciu? Nič. Len komunikačné zmätky spojené so snahou riešiť problém, ktorý neexistuje. Žmijewski si možno myslí, že transparentnosť je intelektuálnou (prípadne morálnou) hodnotou sama o sebe, keďže chce vo svojej výstave priznať „verejné telo“ tomu, čo malo ostať „tajné, resp. súkromné“. Ak však budeme uvažovať o transparentnosti v súvislosti s kontrolou, zistíme, že kontrolovať môže len ten, kto kontrolovanému nejako rozumie. Kto vie, ako to chodí, čiže dokáže o danej veci už vopred niečo predpokladať. Transparentnosť preto súvisí skôr s (technickou) dostupnosťou, v tejto súvislosti by sme mali hovoriť skôr o presnosti a precíznosti, nie o morálnych nárokoch. Navyše, pri akejkoľvek (ekonomicky zaujímavej) verejnej prevádzke čohokoľvek je množina príležitostí, ktoré musíme obetovať, väčšia, než množina realizovaných rozhodnutí. Tento postreh určite nie je dostatočne dobrým dôvodom pre pokútny upgrade slovníka.
Absencia reálneho problému zvykne ľudí s vycibrenou obrazotvornosťou navigovať do útrob jazyka, kde na nich čakajú fantastické tézy vznikajúce na základe dostatočne voľného pohybu významov slov. V tejto veci navrhujem chápať slová ako nástroje, ktoré sú na to, aby si robili svoju prácu – konkrétne komunikovali riešenia reálnych problémov. Jazyk si môžeme predstaviť ako (viac či menej) poupratovanú dielňu, v ktorej sa dobre pracuje, ak sú nástroje na svojich miestach. Žmijewski ostáva v jazykovej hre na ťahu, návrh premenovať kladivo na vŕtačku (politiku na jazyk) hru neposunul, skôr zneprehľadnil. V dielni nejde o premenovávanie nástrojov, ale o prácu s nimi v smere našich širších (intelektuálnych) záujmov.
Príkladom, ktorý ilustruje inovatívne a užitočné použitie bežných (konceptuálnych) nástrojov v oblasti produkcie výstavy, pritom reflektujúce podobný problém „politiky v umení“, bola výstava kurátorského kolektívu tranzit.org (Boris Ondreička, Dóra Hegyi, Georg Shöllhammer, Zbyněk Baladrán, Vít Havránek) v rámci Manifesty 8. Bola realizovaná na pozadí reflexie základného rozlíšenia medzi teóriou a praxou robenia výstavy. Základným problémom bolo prehodnotenie povahy fyzického aj mentálneho priestoru (dočasnej) výstavy a zrevidovanie zabehaných protokolov moci (konkrétne hegemónie teórie). V procese tvorby výstavy zahájili kurátori diskusiu s umelcami o tom, čo vlastne bienále je, aký je to nástroj a ako by malo vyzerať. Na strane praxe (a teda kritéria konkrétneho výberu umelcov) sa priklonili k radikálnej subjektivite umeleckých postojov, čo prehliadke dodalo vietor a s ním poéziu. Na strane teórie sa vybrali cestou spísania vlastnej ústavy pre dočasnú výstavu (Constitution for temporary display), čím proces robenia výstavy (výstavný slovník) netriviálne inovovali. Nie solipsistickým predefinovaním významov slov (obsahu), ako na to ide Žmijewski, ale praktickým uplatnením modelu priamej demokracie, čím inovovali formu robenia výstav. Inovovali, keďže tú „tradičnú“ dobre popisuje podmienka „no democracy in exhibition making“. Všeobecný normatívny štatút svojej ústavy oslabili tým, že ju spracovali iba do súboru 44 otázok. Tie fungujú na spôsob „súradnícového systému“ ich spoločnej činnosti. Okrem iného sa pýtali: Jestvujú nejaké pravidlá a obmedzenia? Samozrejme, že existujú. To ale nemusí znamenať, že na ich pomenovanie, dodržiavanie, vymáhanie či obchádzanie musí automaticky dozerať či už individuálny alebo kolektívny „politický subjekt“. Komunity, v ktorých sa sloboda zaobíde bez politiky, existujú.
Autor je filosof.