Zhruba třičtvrtě roku zaměstnával média šum okolo punkového výstupu ruské skupiny Pussy Riot, který nedávno vyvrcholil jejím odsouzením. Uskupení je však jen špičkou ledovce feministické umělecké angažovanosti.
Pred niekoľkými rokmi vydalo vydavateľstvo Zer0 útlu knižku britskej filozofky a žurnalistky Niny Power Jednorozmerná žena (One-Dimensional Woman, 2009). Nielen názov, ale i obsah knihy sú feministickou parafrázou kritiky represívnej moci konzumerizmu stelesnenej v spise Herberta Marcuseho Jednorozmerný človek (One-Dimensional Man, 1964). Power v nej v exkurzoch od pornografie až po americkú konzervatívnu matku a takmer viceprezidentku USA Sarah Palin premýšľa o vzťahu komodifikácie a súčasných prejavov mainstreamovej feministickej dikcie, pričom troma základnými kategóriami sa jej stávajú práca, sex a politika.
Podľa Power žijeme v dobe, ktorá vyzdvihuje profesionalizovaný, komodifikovaný a individualizovaný feminizmus. Ten sa stal vyprázdneným životným štýlom modernej ženy industriálneho sveta: feministickou voľbou je všetko od nákupu kabelky až po výber bytu, vibrátora či životného partnera. Hlavne keď sa dá v mene feminizmu čo najviac vyprodukovať, predať, zarobiť, alebo získať čo najviac volebných hlasov. Efektivita kontroly je obrovská a za predstieranými možnosťami slobodnej voľby sa skrývajú podstrkované možnosti neoliberálneho kapitalizmu. Power kritizuje v tomto ohľade klasické stratégie feminizmu, ako prepisovanie kultúrnych histórií, prehodnocovanie vzťahov k telu a telesnosti, alebo snahy o dosahovanie mužských pozícií za to, že ignorujú základný kameň úrazu, ktorým je všetko drviaci parný valec kapitalizmu. Upozorňuje, že aj v politickej rétorike sa pojem feminizmus stal tak širokým, že vôbec nie je jasné, čo vlastne znamená. Môže legitimizovať čokoľvek, dokonca aj celkom protichodné názory. Jeho kedysi revolučný a angažovaný potenciál tak vyšumel na polceste medzi gendermainstreamingovými modelmi a kvótami a pospávajúcimi akademickými feminizmami, ktoré bojujú so zložitým vzťahom teórie k praxi.
Priateľstvo ako politický odpor
Rýchlejšie a efektívnejšie sa dokáže angažovaný feminizmus presadiť na lokálnej úrovni a pri hľadaní konkrétnych paralelných možností k oficiálnym diskurzom moci. Príkladom nového premýšľania jeho východísk môže byť práca trojčlenného ženského umeleckého kolektívu h.arta z rumunského Temešváru. Skupina zahájila činnosť začiatkom milénia a hneď prvými akciami sa vymedzila voči rapídnej rumunskej adopcii valiaceho sa hyperkapitalizmu. Ich prvým projektom bola dočasná záchrana jednej z temešvárskych budov, ktorá mala podľahnúť klíčiacemu developerskému boomu. Umelkyne tu vytvorili h.arta space, priestor pre vystavovanie, zdieľanie myšlienok, alternatívnu edukáciu, publikačnú činnosť a spoločnú prácu.
V roku 2007, kedy sa Rumunsko dočkalo rýchlych politických, ekonomických a spoločenských zmien vďaka vstupu do Európskej Únie, vyhlásil prezident republiky Traian Băsescu za pomoci Prezidentskej komisie pre štúdium komunistickej diktatúry v Rumunsku komunizmus oficiálne za kriminálny režim. Jedným z dôsledkov tohto vyhlásenia ale bolo, že akékoľvek aktuálne ľavicové myslenie, hoci stojí za hranicami dogiem veľkého Ceauşesca, je odstavené na okraj politického spektra.
V nespokojnej reakcii na tieto zmeny založila h.arta v Bukurešti dočasný priestor Project space. Umelkyne sa tu stretávali a pracovali s lokálnymi neziskovými a grassroots organizáciami a iniciovali sériu diskusií so štyrmi záchytnými bodmi: postkomunizmus, feminizmus, vzdelávanie, zobrazovanie moci a vizuálna prezentácia dominantnej ideológie; tie mali slúžiť ako iniciatíva pre nachádzanie alternatív k oficiálnym postupom a rétorike vládnucej moci.
Snáď najjasnejším príkladom vymedzenia sa voči komodifikujúcej logike trhu je u h.arty konštelácia vzťahov vo vnútri kolektívu. Ako základ svojho feministického postoja a zároveň ako pracovnú metódu h.arta neproklamuje autorský individualizmus, ale priateľstvo a vzájomnú dôveru. Odmieta oddeľovať politické od súkromného, priateľstvo od práce, prácu od umenia, emóciu od rozhodovania a racionalitu od citov. Skupina pritom chápe feminizmus ako platformu, ktorá im pod hlavičkou priateľstva umožňuje malými-veľkými akciami vzdorovať oficiálnemu diskurzu vpletenému do ideových a mocenských štruktúr rumunskej spoločnosti.
Pocta Ciccioline
Z opačnej strany naopak potenciál konzumného feminizmu využíva rakúska kreatívna produkčná platforma Dolce After Ghana. Na jar tohto roku pripravila projekt The End of Feminism (as we knew it), pre ktorý si požičala názov od kľúčovej publikácie feministickej ekonómie The End of Capitalism (as we knew it) (Koniec kapitalizmu, ako ho poznáme, 1996) od J. K. Graham-Gibson. Privlastnila si v ňom popový formát wrestlingového zápasu a využila ho na podrytie nudnej heteronormativity, ale aj vyššie spomínaných stojatých vôd oficiálnych feministických úvah.
Zámerom eventu bolo pomocou stierania hraníc medzi akciou, teóriou, politikou a zábavou vychýliť na jednej strane populárny formát agresívnej popshow, na druhej strane vyprázdniť sprofanované historické identity a naplniť ich novými, pohyblivými subjektivitami. V prekvalifikačnom kole si to tak v ringu postavenom vo viedenskom kultúrnom centre a bývalej squatterskej kolónii WUK mohla bacuľka Heidi Hitler za skandovania publika rozdať (ručne -stručne samozrejme) s Martinou Abramobitch alebo Jutit Buttler.
Performatívne telo podrobené détournementu tu nebojuje neznámymi zbraňami. Nahé prsia popísané revolučnými heslami pripomínajú na jednej strane obrazy zo zlatej éry druhej vlny, na druhej strane odkazujú na veľký vzor Dolce After Ghana, maďarsko-taliansku pornoherečku a političku Cicciolinu. Tej vzdal kolektív poctu v májovom pochode nazvanom PAYBACK DAY s heslom: Was it Mayday? = It’s PAYDAY!, počas ktorého sa členovia skupiny prevážali vo voľných šatách v bielej limuzíne po viedenskom Opernringu a okoloidúcim ukazovali prsia a transparenty s nápismi ako Raise Tittentsunami, Not Costs.
Podobne ako h.arta, aj Dolce After Ghana odmietajú existenciu jedného feminizmu a chápu svoj feministický postoj ako možnosť revolúcie, bojkotu a zábavy voči vyprázdneným popkultúrnym vizuálnym reprezentáciám. Skupina za svoju činnosť dokonca získala aj cenu za performance spolkovej krajiny Dolné Rakúsko. Na vyjadrenie pobúreného zástupcu konzervatívne-pravicovej strany FPÖ, ktorý sa na margo kolektívu nechal počuť, že sú to „šibnutí anarcho-aktivisti“, reagovala jeho členka Djana Covic pre feministický internetový denník diepresse.com nasledovne: „Ak ľudia z týchto radov reagujú takto, tak aspoň vieme, že sme všetko urobili správne.“
Späť do ulíc
Dlhodobo sa k téme limitov kapitalizmu v našich lesoch a hájoch vyjadruje rumunsko-slovenská úderka Anetta Mona Chişa/Lucia Tkáčová. Ich posledná inštalácia s názvom Either Way, We Lose (Tak či tak prehrávame, 2012), obrovská nafukovacia päsť s nalakovanými nechtami, hrozila pred niekoľkými mesiacmi z výkladu bruselskej galérie Sorry, we’re closed. Toto veľké memento protestného boja síce primárne poukazovalo na limity fyzického priestoru galérie, so svojimi krikľavo červenými nechtami však môže slúžiť ako hlboko feministický symbol odporu, ktorý sa chce dobiť späť do verejného priestoru.
Možno práve to majú tri vyššie spomenuté prístupy spoločné: na rôznych frontoch oživujú možnosti trochu unaveného angažovaného potenciálu feminizmu. A dotýkajú sa práve toho, čomu sa podľa Niny Power súčasné debaty rady vyhýbajú. Odhaľujú totiž trhliny a nezrovnalosti toho feminizmu, ktorý prežíva v područí neoliberálneho kapitalizmu. Prehodnocujú revolučný potenciál, ktorý sa presunul preč z ulíc, a vracajú ho do centra žitej praxe.
Autorka je feministka.