Dlážkové krytiny z PVC sa zmršťujú

Najnovšia kniha slovenskej poetky a výtvarníčky Nóry Ružičkovej Práce & intimita sa od jej predchádzajúcich kníh pomerne výrazne odlišuje. Azda ani nie tak tým, čo tematizuje, ale skôr spôsobom, akým to robí. Ružičkovej aktuálna kniha totiž vychádza z prístupov, ktoré majú svoj pôvod v jej výtvarnej praxi. To sa odráža v konceptuálnom charaktere tohto knižného projektu postaveného na spracúvaní cudzích textov v duchu ready­ made.

Kniha sa skladá z dvoch častí: prvá má názov Práce s podtitulom Poézia, druhá má titul Intimita, pričom sa charakterizuje ako Próza. Obidve časti spája nielen práca s cudzím textovým materiálom, ktorého pôvodná intencia nebola umelecká, teda literárna, ale aj tematická oblasť (texty zamerané na činnosti a problémy týkajúce sa žien, či už ide o procesy, ktoré sa s nimi konvenčne spájajú, alebo o ich intimitu) či niektoré použité techniky (najmä montáž). Sú tu však aj podstatné rozdiely.

Recepty na vykonávanie domácich prác

V prípade prvej časti si autorka prisvojila rozličné „návody, pokyny a recepty usmerňujúce vykonávanie domácich, ručných, udržiavacích a skrášľovacích prác, ako je pranie, žehlenie, umývanie riadu, vyšívanie, háčkovanie, tvárová gymnastika, líčenie apod.“. Tieto prototexty podrobuje rozličným operáciám. Z nich najnápadnejšie je uberanie, respektíve vymazávanie. Mimochodom, táto technika má v súčasnom slovenskom výtvarnom umení pomerne široké uplatnenie, dokazuje to aj pozoruhodná výstava Delete – Umenie a vymazávanie, ktorá sa uskutočnila v prvej polovici roka 2012 v Slovenskej národnej galérii. Po vymazaní jednotlivých slov či väčších celkov často zostali abstraktné textové fragmenty, ktoré stratili úzku fixáciu na pôvodný kontext a umožňujú produkciu univerzálnejších či rozmanitejších významov.

Príkladom tohto postupu môže byť hneď úvodná báseň: „prvou podmienkou/ je viesť a pridržiavať// postupujeme takto/ uchopíme pravou/ a vedieme smerom dole/ potom hore/ a späť smerom dole// neomotávame si“. Takto vypreparovaný text sa dá interpretovať viacerými spôsobmi. Leží pred nami otvorené dielo, ktoré si môžeme vysvetľovať na­príklad ako rady, ako sa starať o nevládnych ľudí, či ako návod na sexuálnu praktiku a tak ďalej. Iný typ textov stavia na viacznačnosti niektorých slov. Nachádzame tu napríklad básne, ktoré môžu vzbudzovať dojem, že sa autoreferenčne vzťahujú samy na seba (vďaka viacvýznamovosti slov ako riadok a motív), čím nápadne odkazujú na tvorbu slovenského básnika Petra Macsovszkého. Iné texty zbavené pôvodného kontextu môžu pôsobiť až brutálne: „srdce nakrájame na plátky/ mozog rozdelíme na malé ohňovzdorné misky“.

Koláže a montáže

Popri vymazávaní sa v knihe uplatňuje aj kombinovanie rozmanitých textových fragmentov, čiže tvorba textových koláží a montáží. Často sa tu zoskupujú fragmenty na základe určitých pravidiel, rovnakých alebo podobných gramatických a motivických vlastností, čím sa dostáva do popredia jeden konkrétny jav alebo problém, a zároveň vznikajú zaujímavé rytmické a repetitívne štruktúry. Pôsobivá je napríklad báseň, v ktorej sa prostredníctvom kumulácie pasíva dosahuje miestami skoro až hororový efekt oživovania bežných vecí: „koberec sa opotrebúva/ dlážkové krytiny z PVC sa zmršťujú“. Niektoré básne – predovšetkým tie, ktoré pracujú s materiálnosťou a vizuálnosťou textu – odkazujú na experimentálnu poéziu, ako ju poznáme zo šesťdesia­tych rokov minulého storočia. Vďaka rozmanitosti využitých postupov a nenadužívaniu jednotlivých techník cyklus básní nepôsobí stereotypne ani mechanicky. Len zriedkavo sa stane, že irónia nezafunguje a pointa pôsobí rozpačito a príliš prvoplánovo: „vztýčte hlavu a otvorte ústa/ akoby ste chceli zahryznúť do jablka/ ktoré visí na strome// aký je účinok tohto cviku?/ sen sa stáva skutočnosťou“.

Zdá sa, že intenciou celej prvej časti knihy je demonštrovať poetický potenciál inštruktážnych textov, komponovať rozmanité a hravé básne, ktoré nevyhnutne nemusia odkazovať na svoj pôvodný kontext, hoci ten je nepre­stajne prítomný. Práve toto napätie medzi významom pôvodného materiálu a intenciou nových konštruktov tvorí jeden z predpokladov pôsobivosti Ružičkovej textov. Zatiaľ čo výber materiálu môže signalizovať, že tu pô­jde o angažovanú a kritickú reflexiu obmedzení vyplývajúcich z rodových stereotypov, samotné texty takéto priamočiare čítanie relativizujú.

Verejný slovník intimity

V prípade druhej časti knihy je to inak. Autorka tu zoskupuje rozličné nájdené výpovede, „ktoré sa týkajú niektorej z oblastí intimity, ako sú vzťahy, rod, sexualita, rodina, telo, emočný život, zmysly, identity, spiritualita“. Ich selekcia a zoraďovanie neoslabujú pôvodnú intenciu, ale jednotlivé výroky sa sémanticky dopĺňajú, popierajú alebo ironizujú. Výsledný tvar sa dá chápať ako výsledok vý­­skumu jazyka, ktorým sa vo verejnom priestore komunikuje a zdisciplinuje ženská intimita: „A nech mi už nikto nevraví, že to nebola veľká láska, pretože každá je tá najväčšia. Človek sa do nej vkladá celý, len to niekedy nestačí. Do predchádzajúcej partnerky som sa pri klasickej polohe dostal celý, do tej súčasnej nie, hovorí, že ju to bolí. Poraďte sa so zrkadlom, s kaderníkom, kozmetičkou, nakúpte prvotriedne šaty, zlepšite ladnosť svojich pohybov s učiteľom tanca.“

Druhové vymedzenie tejto časti, ktorá je písaná prózou, možno chápať ako hru. Výpovede zoradené za sebou na asociatívnom princípe totiž nevytvárajú fabulu v konvenčnom zmysle – vyvstáva však otázka, či sa materiál nedal viac vyselektovať alebo usporiadať dômyselnejšie, aby miestami nestrácal na dynamike. Okrem toho, tieto isté výpovede sú pod názvom Verejný slovník intimity zoradené aj podľa abecedy. Táto metóda prevzatá z odbornej, lexikografickej sféry nasvecuje pôvodný text z nového uhla: kumulácia rovnakých začiatočných slov odkrýva niektoré jazykové modely typické pre verejný diškurz o daných otázkach, iné usporiadanie výpovedí produkuje nové významy.

Knihu osviežujú aj zaujímavé paratexty, predovšetkým fiktívne vyjadrenia čitateliek – celebrít (módna návrhárka, herečka, televízna moderátorka atď.) na záložkách knihy: „Knihu som zhltla na jedno posedenie. Som plná prekrásnych dojmov. Gratulujem a ďakujem. – Marcela Sládkovičová, poradkyňa pre zdravú výživu.“ V kontexte knihy sa tieto pochvalné vyjadrenia dajú čítať predovšetkým ako demaskovanie čŕt, ktoré čitateľky konvenčných ženských románov oceňujú na literatúre, či ako ironická hra so žánrom pochvalných recenzií. V každom prípade Ružičková napísala hravú a vtipnú knihu, ktorá najmä v druhej časti prináša aj kritický a reflexívny náboj vo vzťahu ku konštruovaniu ľudskej identity.

Autor je publicista.