Koncom septembra tohto roku sa udeľovala najprestížnejšia slovenská literárna cena za pôvodné prozaické dielo Anasoft litera. Prvenstvo spojené s odmenou desaťtisíc eur získal román Víťa Staviarskeho s rómskym názvom Kale topanky (Čierne topánky). Víťaz sa zakrátko prezentoval napríklad aj v Českej televízii a jeho kniha tak začala čiastočne spoluvytvárať obraz o slovenskej literatúre v zahraničí. Aké dielo vlastne vyhralo a čo to vypovedá o časti slovenskej literárnej obce?
Ak majú byť Kale topanky najlepšou slovenskou prozaickou knihou vydanou v roku 2012, potom musel byť daný rok mimoriadne chudobný na kvalitné texty, alebo porota mala veľmi „svojrázne“ literárne preferencie a kritériá. Absolútne nezvládnutou a diskvalifikujúcou časťou knihy je najmä gýčový príbeh romantického páru: mladej, krásnej, empatickej, nevinnej a pobožnej Rómky Sabiny a jemného, nesmelého a slepého Karolka, ktorý hrá na saxofóne. Takéto naivné a šablónovité charaktery si spájame skôr s nevydarenejšou časťou konzumnej literatúry. Ďalším problematickým aspektom je absolútne neadekvátna infantilnosť komunikácie Sabiny a Karolka. Akoby sa nerozprávali sedemnásťroční mladí ľudia, ale minimálne o päť rokov mladšie deti.
Kniha sa vyznačuje aj nadužívaním princípu náhody, s ktorou sa spájajú viaceré kľúčové, ale aj menej podstatné udalosti. Neschopnosť posúvať dej inak ako prostredníctvom náhody pôsobí značne defektne. Na záložke knihy avizovaná „kusturicovská road movie“ – cesta Sabiny a Karolka do Ostravy – je len nezmyselnou a samoúčelnou epizódou. V Ostrave sa nič nevyrieši, Sabina a Karolko spoznajú mesto s jeho nástrahami, dostanú bitku a policajti ich naložia na vlak do Košíc. Banalita.
Jazyk knihy, v ktorom sa občas používajú slová z rómčiny, má ambíciu priblížiť skutočný svet. Avšak práve táto nesystematická občasnosť pôsobí skôr nedôveryhodne. Postavy totiž hovoria po slovensky, pričom sa im do reči niekedy pripletie rómske slovo – často to najtriviálnejšie a najexponovanejšie (gádžo, šukár, bašável). Skrátka, kniha je nešikovne napísanou gýčovou rómskou telenovelou.
Niektoré spomenuté charakteristiky knihy akoby si čiastočne uvedomovala aj porota Anasoft litery v zložení literárny vedec Peter Darovec, publicistka Tina Čorná, literárny vedec Michal Jareš, filmový teoretik a kritik Martin Ciel a literárny kritik a vedec Derek Rebro. V jej zdôvodnení sa píše: „Dávame cenu zdanlivo obyčajnej knihe, vzhľadom na prestíž tejto ceny azda až podozrivo ľahko a príjemne čitateľnej, možno až sentimentálnej romanci. A dávame jej ju preto, že v tejto romanci všetci porotcovia zároveň našli veľmi zaujímavé presahy, ktoré z nej robia problémovú, diskurzívnu prózu so silným humanistickým posolstvom. Napísal ju autor, ktorý sa ukázal ako presný pozorovateľ sveta, akému skutočne rozumie.“
Odhliadnime od poslednej nezmyselnej vety, ktorá do hodnotenia a recepcie textu neadekvátne a špekulatívne vnáša empirického autora a jeho biografiu. Otázkou skôr je, aké „zaujímavé presahy“ má porota na mysli. Majú nimi azda byť sociálne pohľadnice zo života Rómov? Ak áno, nie je to vzhľadom na iné markantné nedostatky textu predsa len málo? A v čom spočíva ono „humanistické posolstvo“? V zistení, že aj Rómovia, prípadne nevidiaci, sú ľudia? Humanistické posolstvo nie je v tejto knihe o nič silnejšie ako vo viacerých iných finálových knihách. A napokon, prečo by práve humanistické posolstvo malo byť hodnotou?
Odpoveď na tieto otázky nedáva ani recenzia jedného z porotcov Michala Jareša uverejnená v denníku Pravda. Jareš si na knihe cení najmä silu rozprávania a nachádza v nej spestrenie „nášho niekedy až príliš sivého a uzavretého života“. My ostatní, ktorí nemáme takýto život, asi nie sme cieľovou skupinou textu.
Humanistické posolstvo a spestrovanie sivého a uzavretého života sú vágne a moralizujúce kategórie, ktoré sa dajú uplatniť na množstvo kvalitatívne problematických kníh. Ocenenie tohto diela tak vnímam skôr ako prejav istej intelektuálnej pohodlnosti a lenivosti, ktoré sa odrážajú v záľube v ľahko čitateľných textoch (azda to dokladá napríklad aj nominovanie zbierky poviedok Lucie Piussi a nezaradenie románueseje Petra Macsovszkého do finálovej desiatky). To ide ruka v ruke s preceňovaním mimoliterárnych atribútov, ktoré nemajú oporu v dobre vymyslenom a napísanom texte.
Výsledok napokon potvrdzuje, že literárne ceny sú také, aká je ich porota. Preto ich treba vnímať skôr ako podnet na diskusiu a nie ako záväzné potvrdenie kvality. Kiežby sa toto problematizujúce hľadisko stalo samozrejmou súčasťou verejného diskurzu.
Autor je básník a literární kritik.
Viťo Staviarsky: Kale topanky. Vydavateľstvo Albert Marenčin, Bratislava 2012, 224 stran.