Liaheň sebaľútosti

Tretia zbierka Kateřiny Bolechovej nesie názov Pohřebiště pecek. Titulné pohrebisko konotuje smrť, s ktorou sa zvyčajne spája strata, bolesť a podobne. Metafora pochádza z básne na strane 14, v ktorej ženský lyrický subjekt vyjadruje svoj negatívny vzťah k (pravdepodobne rodnému) domu vyvolávajúcemu bolestné spomienky. Báseň ústi do série deziluzívnych obrazov, ktoré evokujú očakávanie konca: „Sedět tu v očekávání/ závěrečné petardy ohňostroje/ v očekávání/ třešně na dortu/ co seschne v nepoživatelnou křížalu/ v očekávání/ posledního fatálního vzklíčení/ na pohřebišti pecek“. V podobnom duchu je ladená celá zbierka. Výjavy ťažoby, bolesti, dezilúzie a smrti tvoria základ Bolechovej motivicko­tematického aparátu.

Prejav outsiderskej uzavretosti

Autorkine básne mapujú predovšetkým privátny svet, spomienky a reflexie lyrickej hrdinky. Zbierku otvára séria textov, v ktorých figuruje postava otca, po nich nasledujú básne spojené s matkou. Zatiaľ čo otec je vyobrazený ako egocentrik a alkoholik, ktorý vykonáva domáce práce, v básňach o matke sa objavujú motívy smrti. Tieto úseky sú zároveň poznačené nostalgiou a sentimentom, ktoré nachádzajú svoj výraz v gýčových obrazoch opierajúcich sa o evokovanie vône jabĺk.

Smrť je návratným motívom celej zbierky. Nespája sa len s matkou, ale je takisto súčasťou introspekcií protagonistky, nezriedka v podobe úvah o samovražde. Celkove možno v Bolechovej básňach zaznamenať citlivosť voči nepríjemným a odvráteným fenoménom života, popri smrti ide najmä o starnutie, chorobu, samotu, odcudzenie, životný stereotyp. Figurujú tu bežní ľudia (susedia) alebo postavy na periférii spoločenského života, najmä starí ľudia. Na úspešných (mladých) ľudí sa nahliada s odstupom, skepsou až sarkazmom: „Ten mladý muž/ s koženou brašnou/ civí do moderního telefonu/ možná studuje ekonomii/ za pár let bude byznysový man/ s životem na slidech“.

Oproti jasným pravidlám a normám sa stavia sloboda a nekonformnosť. V texte na strane 39 sa referuje o nekonformnom a emancipovanom ženskom subjekte, hoci text by sa dal interpretovať aj ako prejav outsiderskej uzavretosti („Nechce si rozpustit vlasy/ ukázat je/ tolikrát šeptaným jménům/ raději lámat moč/ o rohy kaváren“). Na miesto pevného a jednoznačného poznania sa kladie neistota a pochybovačnosť, čo vidno v básni Do Háje, kde sa človek definuje prostredníctvom pochybností („sleduji svůj druh/ jsem jedna z nich/ zvíře/ co pochybuje“). Tento aspekt akcentuje tiež text s príznačným názvom Co když.

Triviálna kritika spoločnosti

Do Bolechovej básní sa popri introspektívne ladených textov dostávajú aj reflexie vonkajšieho sveta a spoločenských procesov. V básni R­651 (názov odkazuje k vlaku, ktorý premáva na trati Praha – České Budějovice) sa objavuje prvoplánový kontrast medzi príjemnou predstavou praskania jaskynného ohňa a chladnými technologickými solárnymi panelmi na poli, v texte Co ještě zbývá sa reflektuje konzumný život prostredníctvom zliav a nákupov v supermarkete. Do tohto okruhu patrí už spomínaná záverečná báseň, ktorá sarkasticky nazerá na budúceho biznismana a odkazuje na nákupnú hystériu Čechov po zdražení vajíčok. Najexplicitnejšiu a zároveň najtriviálnejšiu podobu má táto spoločenskokritická línia v básni Vojenský polobotky. Sociálna pohľadnica sa v závere transformuje na aforizmus s nepríjemným moralizátorským nábojom: „Když člověku/ začnou otýkat nohy/ projde naprosto klidně/ okolo zlatnictví/ se slevou na briliantový prsteny/ ve starých vojenských polobotkách“.

Sociálny presah majú aj texty, v ktorých sa reflektuje komunitné spolunažívanie v susedstve. V intenciách autorkinej poetiky sa susedské vzťahy vnímajú v ich problematickosti. V básni Řeči sa angažovaný lyrický subjekt mení v očiach susedov na podozrivého alkoholika, v texte Tak trochu anonymně sa opisuje vzájomná odcudzenosť: „Na druhé straně zdi/ vyprazdňuje močový měchýř/ desítky let tyhle panely/ Co vlastně vím?/ Jen to/ že naše moč/ hraje stejně hlasitě“.

V prípade autorkinho úsilia o poetické existenciálne reflexie sa ukazujú limity jej básnickej stratégie. Výsledkom spoliehania sa na civilné obrazy a situácie je povrchnosť. Autorka neprináša žiadne invenčné otázky ani pozoruhodné odpovede, len lyrické filozofujúce klišé: „Co když tam na konci není světlo/ a zas jen bágl na zablokovanou páteř“.

Formálne riešenie Bolechovej textov je konvenčné. Básne majú najčastejšie charakter kompaktných lyrických momentiek, respektíve záznamov či impresií. V nich sa objavujú predovšetkým všedné udalosti z bežného života, fragmenty z rozhovorov, spomienky na minulé udalosti, lyrické obrazy a reflexie. Zväčša ide o krátke a jednoduché útvary s podobnou naratívnou stratégiou a lyrickým subjektom.

Len zriedkavo nájdeme básne, ktoré sa z tejto šablóny vymykajú. Práve tie sú však najzaujímavejšie. Medzi ne patrí napríklad báseň Je zakázáno, ktorá sa sľubne začína enumeráciou rozličných zákazov a príkazov, aké sa dajú nájsť v každom paneláku. Pointa spočíva v apoteóze nevypočítateľnosti a nemožnosti všetko reglementovať. Žiaľ, posledné tri verše celý text kazia, keďže pointu zbytočne dopovedávajú: „jsou věci/ kterým nelze poručit/ to je teprve prdel/ A jak se říká/ – Prdel je velká dáma/ ta si poroučet nedá –“.

Bolesť, dezilúzie, sebaľútosť

Tu sa odhaľuje jedna zo slabín Bolechovej písania. Je ňou slabé pointovanie textov. V niektorých prípadoch sa prejavuje prílišnou dopovedanosťou, ktorá môže nadobúdať podobu banality („A taky…/ …taky kalendář/ jejž neochčiješ“). Inokedy sa záver rozplýva do lyrickej koncovky, ktorá sa spolieha na silu obrazu – impresie. Tým sa básne neraz javia ako prázdne: „Muži sázejí zerav/ oko jeřábu/ revmatické prsty/ v padankách/ ani nemrkneš“.

Autorka sa občas uchyľuje k patetickým metaforám („zašlápnutý ve vlastním osudu“, „město v námluvách/ s večerem“) či ku klišé, ako dokazuje záverečné dvojveršie básne Mimo děj („Žabky na nohou/ mlaskají jako kdysi/ V zahradě otec/ ve starých plavkách/ Stejné místo/ a přece jinde“).

Všadeprítomné evokovanie bolesti a dezilúzie nemá ďaleko od sebaľútosti. Textom chýba odstup a nadhľad, len veľmi zriedkavo sa dá zaznamenať irónia či sarkazmus. Zväčša ide len o depresívne či negativistické impresie. Najvýraznejšie sa tendencie k sebaľútosti prejavujú v textoch, kde autorka prvoplánovo a lyricky básni o bolesti, smrti a samovražde.

Azda najlepším autorkiným textom je báseň s názvom Vánoční, v ktorej sa egocentrické bolestínstvo nahrádza sympatickým sarkazmom: „Muž v červeném/ na provazovém žebříku/ jak bytový zloděj/ střelnice prosinec/ jen zasunout/ diabolu do hlavně“. Báseň zapadá do Bolechovej konceptu dezilúzie, ktorý sa v tomto prípade uplatňuje prostredníctvom deštrukcie vianočnej idyly, avšak na rozdiel od iných jej textov tu nie sú žiadne známky vážneho trpiteľstva.

Bolechovej krátke a surové básne neprinášajú do českej poézie žiadne výraznejšie impulzy. Z hľadiska formálneho riešenia nadväzujú na bohatú tradíciu civilnej lyriky. Nemožno im síce uprieť istú zručnosť v komponovaní textov, avšak tá sa odvíja najmä od imitovania poetických predchodcov. V reflexii širších sociálnych či filozofujúcich otázok básne upadajú do lyrického klišé a povrchnosti. Chýba im nadhľad, často vyrastajú z introspektívneho bolestínstva. Preto možno s istou licenciou konštatovať, že Pohřebiště pecek je na­­jmä liahňou sebaľútosti.

Autor je básník a literární kritik.