Potrebná antiučebnica

Každoročne si státisíce študentiek a študentov po celom svete zapisujú kurzy mikro­ a makroekonómie a používajú v nich zjednodušujúce učebnice. Rod Hill a Tony Myatt sa vo svojej knihe The Economics Anti­Textbook rozhodli bližšie pozrieť na ich obsah a zviditeľniť ich ideológiu. Autori sa označujú za postkeynesiáncov, respektíve sociálnych demokratov európskeho strihu, ale ich antiučebnica nemá za cieľ prezentovať jednotnú alternatívnu paradigmu, ani vyvracať celú neoklasickú ekonómiu. Zameriava sa len na jej učebnicovú verziu. Zatiaľ čo samotná neoklasická paradigma je pomerne ohybná, najpopulárnejšie anglosaské učebnice vykazujú značnú rigiditu pri prijímaní akýchkoľvek nových poznatkov.

Otázky pre profesorov

Kľúčovým problémom je, že učebnice prezentujú ekonómiu ako hodnotovo neutrálnu vedu s jasne danou metodológiou, ktorá je schopná generovať objektívne poznanie. V skutočnosti je ekonómia „bojovým poľom medzi protichodnými ideológiami“. Prvotným cieľom potom nemusí byť určiť, ktorá ideológia je správna, ale vôbec uznať, že existuje pluralita spôsobov nazerania na svet. To, že učebnice sú ideologické, je teda v poriadku, problematické je, že sa prezentujú ako objektívne. Cieľom autorov je ukazovať, akým spôsobom a na akých konkrétnych miestach sú prítomné implicitné hodnotové orientácie, ktoré čitatelia nemusia zdieľať, ale zároveň ich môžu prehliadnuť.

Text knihy je veľmi prehľadný. Svojou štruktúrou sleduje zhruba štruktúru skúmaných učebníc. V každej kapitole autori najprv prezentujú látku z „normálnej“ učebnice, aby potom poukázali v anti­texte na jej normatívnu orientáciu, empirické výskumy dokazujúce opak, teoretické nedostatky a existujúce alternatívne perspektívy. Súčasťou každej kapitoly sú aj veľmi trefné „otázky pre profesorov a profesorky“, ktoré im môžu študujúci klásť, ak postupujú podľa obvyklých učebníc. Text vtipne dokresľujú kresby Andyho Singera karikujúce základné ekonomické poučky.

Základným prvkom ekonómie sú ekonomické modely, napríklad model dokonalej konkurencie. Často mu býva vyčítané, že nezodpovedá realite. Hoci skutočne len málo trhov funguje aspoň približne podľa modelu dokonalej konkurencie, základným problémom je, či iné modely majú lepšiu výpovednú hodnotu. Učebnice obvykle používajú príklady, na ktorých ilustrujú užitočnosť modelu – jedným z nich je regulované nájomné. Podľa neoklasickej dogmy by regulácia mala viesť k nedostatku bytov na trhu. Základným problémom je, že regulácia je omnoho variabilnejšia než iba stanovenie cenového stropu, ktoré sa používalo v Spojených štátoch počas druhej svetovej vojny. Zároveň vzhľadom na obrovské množstvo faktorov je zisťovanie presného dopadu konkrétnej regulácie blízke snahe začuť šepkanie na druhej strane ulice v New Yorku.

Jeden dôvod, pre ktorý učebnice trvajú na zdôrazňovaní negatívneho dopadu ­regulácie nájomného je ideologický – ide o vieru v slobodný trh. Druhý dôvod je metodologický – ak sa model dokonalej konkurencie nedá aplikovať na trh s nájomným, oslabuje sa predpoklad generickej schopnosti tohto mo­­delu vysvetliť väčšinu existujúcich trhov. Napriek tomu, že sa väčšina ekonómov už od osemdesiatych rokov odvracia od používania tohto modelu a v práci s realitnými trhmi preferuje modely nedokonalej konkurencie, učebnice naďalej používajú tento príklad na dokazovanie užitočnosti modelu dokonalej konkurencie pri aproximovaní reality. Učebnice by mohli použiť iný model, tým by však narušili svoj základný príbeh o tom, že trhová ekonomika funguje podľa neviditeľnej ruky a efektívne alokuje zdroje.

Význam extrenalít

Autori venujú i ďalšiemu významnému problému – spôsobu, akým sa učebnice ekonómie zaoberajú externalitami. Ako príklad často používajú riadenie auta, pri ktorom človek zohľadňuje najmä cenu benzínu, prípadne amortizácie. Avšak autá jazdením ničia cesty, produkujú emisie, môžu spôsobovať zápchy a zvyšujú náklady na poistenie kvôli nehodám. Učebnice obvykle navrhujú dve riešenia – pigouovské dane (napríklad na opravu ciest) a vytvorenie trhov na dosiaľ neexistujúce trhy externalít (napríklad na obchodovanie s emisiami). Problémom je, že napriek tomu, že externality sú v reálnom svete viac pravidlom ako výnimkou, výučbové texty znižujú ich význam. Najprv ich letmo zmienia v jednej z prvých kapitol, aby sa im bližšie venovali až v závere. Študenti sa tak väčšinu kurzu učia o modeli dokonalej konkurencie, ktorý žiadne externality nepredpokladá. Navyše, v skutočnosti presadiť politiky proti externalitám vôbec nie je také jednoduché a predpokladá vyrovnanie sa s otázkami napríklad vplyvu korporácií na vládnu politiku, alebo racionálnej ignorancie na strane obyvateľstva, ktoré však učebnice celkom vynechávajú.

Autori následne poukazujú na reálne problémy spojené s externalitami a dostávajú tak svojej snahe byť náhradou za existujúce učebné texty. Schopnosť korporácií prezentovať vedecký konsenzus spochybňujú s ohľadom na skutočnosť, že človek je pôvodcom globálnej zmeny klímy. Poukazujú na takzvané pozicionálne externality (teda napríklad vplyv kúpy luxusných topánok na ostatných spotrebiteľov), ktoré štandardné učebnice nezmieňujú, pretože predpokladajú, že šťastie konzumenta závisí od absolútnej, a nie relatívnej spotreby. V ďalších častiach potom poukazujú na význam externalít v podobe znečistenia vzduchu, utajovania ohrozenia azbestom, epidémie rakoviny či stavu rýb v oceánoch. Všetko sú to zásadné externality ohrozujúce naše životy, avšak učebnice im venujú omnoho menej priestoru, než si zaslúžia vzhľadom na svoju dôležitosť.

Ďalej sa autori venujú problematike vlády a dokazujú, že štandardné učebnice majú tendenciu byť proti vláde a najmä proti redistribúcii. Vláda je vnímaná ako entita, ktorá vzniká až potom, ako je ustanovený trh a následne do neho zasahuje. Pritom je známe, že v histórii to bolo presne naopak. Dane sú chápané ako bremeno a učebnice sa zameriavajú hlavne na náklady, ktoré vznikajú kvôli ich neefektivite. Otázkami vládnutia sa učebnice zaoberajú obvykle v záverečných častiach a dávajú tak najavo nízky význam tejto otázky. Pritom skutočnosť, že rovnosť je dôležitá pre prosperitu uznáva nielen nová teória rastu, ale aj hlavný ekonóm Svetovej banky François Bourguignon. Empirické výskumy závisia od použitých ekonometrických metód, avšak neplatí, že by sociálne transfery mali negatívny vplyv na ekonomický rast. Príklad Dánska ukazuje, že napriek vysokej miere prerozdelenia, ktorá by podľa učebníc mala znamenať zníženú efektivitu hospodárstva, je možné dosiahnuť vysoký príjem aj šťastie obyvateľstva. Naopak nerovnosť v bohatstve znamená nerovnosť v zdraví a v dosahovanej dĺžke života.

Umenie možného

Hoci recenzovaná antiučebnica ekonómie ponúka perspektívu, ktorá sa zásadne odlišuje od obvyklých ekonomických učebníc, predsa len je z textu zrejmé, že ju napísali ekonómovia. Ako ukazuje posledný odstavec, autori využívajú výskum, ktorý kladie dôraz na hospodársky rast a hľadá k nemu korelácie a kauzality. „Otázka pre vášho profesora“ kladená autorom by tak mohla znieť: Má význam takéto články citovať, ak by definícia ekonómie „zdôrazňovala elimináciu chudoby a nedostatku tak, aby boli zaistené základné potreby každého“? Pri základných potrebách by sa študenti autorov mohli pýtať, či má zmysel tento koncept používať, ak antropológia dávno ukázala nezmyselnosť Maslowovej pyramídy potrieb a nemožnosť oddeliť „základné“ potreby od „kultúrnych“. A napokon, ak sú externality takým zásadným problémom, čo vedie autorov k tomu, že reprodukujú rozdelenie krajín na „rozvinuté“ a „rozvíjajúce sa“? Sú lepšie „rozvinuté“, ktoré spôsobujú viac negatívnych externalít, alebo „rozvíjajúce sa“, ktoré nám nezamorujú planétu?

Ak je však politika umením možného a učebnica Roda Hilla a Tonyho Myatta sa usiluje o politické zmeny vo výučbe ekonómie, môžeme tieto nedostatky vnímať ako daň za prijateľnosť v rámci ekonomickej disciplíny. Kým ekonómky a ekonómovia zrejme budú počúvať argumenty od svojich behavioralistických kolegov a kolegýň, ťažko od nich očakávať, že šmahom neodmietnu kritiku z pozíc antropológie či postkoloniálnych štúdií. Bohužiaľ si to vzhľadom na svoj vplyv ešte stále môžu dovoliť. Dúfajme teda, že antiučebnica ekonómie prispeje k spochybneniu spôsobu, akým sa táto vedná disciplína na väčšine univerzít vyučuje, a že by sa mohla stať základom nových antikurzov ekonómie.

Autor je politolog.