Nahliadanie do cudzieho utrpenia

Byť pozorovateľom nešťastia v cudzej krajine je esenciou modernej skúsenosti, ktorú nám za viac než stopäťdesiat rokov priniesli tí profesionálni, špecializovaní turisti, ktorých voláme žurnalisti, píše Susan Sontag v knihe S bolestí druhých před očima (Regarding the Pain of Others, 2003, česky 2011). Ako zobrazovať utrpenie druhých, nakoľko je možné ho umelecky stvárniť, pýta sa autorka v spomínanom texte. Pred podobné výzvy bola postavená nórska novinárka Asne Seierstad, ktorá sa rozhodla spracovať teroristický útok Andersa Breivika z roku 2011, pri ktorom zomrelo 77 ľudí, z toho väčšina detí. Ako túto náročnú úlohu zvládla?

Čítať v prvej osobe

Seierstad mala pôvodne napísať len sériu článkov o súdnom procese s Breivikom pre týždenník Newseek. Napriek tomu, že Seierstad je skúsená vojnová novinárka (Irak, Afganistan, Srbsko, Čečensko) a spisovateľka (napriklad preslávená beletrizovaná reportáž Kníhkupec z Kábulu), z tak koncentrovaného násilia vo vlastnej krajine zostala v šoku, pre ktorý hľadala vyjadrenie. Už od prvých strán rozsiahleho reportážneho textu (takmer šesťsto strán) je jasné, že dilemy, ktorým sa venuje Sontag, sa nebudú tentokrát týkať len autorky, ale najmä čitateľa. Teda mňa. Ak mám byť svedkom a voyeurom tohto strašného príbehu, ak mám tomu utrpeniu čitateľsky aspoň trochu porozumieť, musím čítať a písať v prvej osobe, oveľa intenzívnejšie, než som zvyknutý.

V prológu ma Jeden z nás vrhne priamo na ostrov Utoya, po ktorom chodí Anders Breivik a strieľa vystrašené deti. Detaily jednotlivých popráv detí, ktoré sa od strachu nemôžu hýbať, paralyzujú aj mňa: „Prvá strela smerovala do hlavy chlapca na kraji. Potom zamieril na jej zátylok. Zvlnené gaštanové vlasy sa jej leskli od dažďa. Guľka prenikla do mozgu. Muž vystrelil znova. Tentoraz do temena. Aj táto guľka zasiahla mozog, pokračovala do hrudného koša a zastala pri srdci. Začala sa rinúť krv. O niekoľko sekúnd neskôr trafila ďalšia strela chlapca, ktorý ju objímal. Guľka skončila v zátylku. Pri dotyku s pokožkou, tkanivom a kosťami sa roztrieštila. Jej úlomky zasiahli mozoček a rozdrvili mozgový kmeň. „Hanbím sa čítať ďalej a zároveň sa od tých hrozných výjavov nedokážem odpútať. Tvárou­tvár totálnemu zmaru (a to len jeho popisu) cítim silnú bezmoc a pasivitu, ktorá pripomína stavy na heroíne. Prvotný šok strieda otupenie, v ktorom sa strácajú akékoľvek morálne otázniky. Po niekoľkých stranách však brutálny úvod končí, Asne Seierstad začína od základov budovať svoj tragický epos a ja môžem opäť premýšľať nad tým, čoho som to vzdialeným pozorovateľom.

Prvotriedny thriller

Záber autorkinej fresky je široký a tiahne sa v dvoch paralelných líniach. V prvej sledujem Brevikovo nešťastné detstvo, osamelosť, neúspechy v práci a v milostnom živote. Cítim, ako sa v ňom stupňuje frustrácia, ako sa postupne prikláňa k pravicovému extrémizmu. Miestami je mi ho ľúto – tento pocit ma ťaží, otvára predo mnou nepohodlné otázky. Druhá línia popisuje detstvo a dospievanie niekoľkých detí, ktoré sa jedného dňa ocitnú v úlohách obetí, troch nórskych chlapcov a dvoch irackých dievčat, ktoré do Nórska utečú pred Husajnovým režimom. Zo všetkých sa stanú členovia mládežníckej pobočky socialistickej strany AUF, ktorá každoročne organizuje tábory na ostrove Utoya. Breivikove obete prvýkrát dostávajú konkrétnu tvár a osud, čítať o ich snoch a priateľstvách je pre mňa vo svetle nadchádzajúcich udalostí miestami neznesiteľné. Toto exposé, ktoré zaberá viac než polovicu knihy, je zložené z krátkych kapitol, ktoré pôsobia ako epizódy seriálu, pomaly budujúce napätie. Po nich prichádza osemdesiat stránková kapitola, ktorá sa venuje útokom na ostrove. Som znovu tam, kde som bol na začiatku, tentokrát je to však ešte horšie. Táto časť je napísaná ako prvotriedny thriller, no teraz už v nej mám „postavy“, o ktoré sa bojím. Znovu sa za seba hanbím, ale to mi nebráni v akomsi tranze zhltnúť naraz celú kapitolu, akoby to bol diel Hry o tróny. Miestami som nahnevaný na autorku, že ma do tejto pozície postavila, miestami sám na seba, že som tomu tak ľahko podľahol.

Vraždenie končí, na zemi leží sedemdesiatsedem tiel, páchateľ putuje do väzenia a očakáva súdny proces. Je čas na reflexiu. Naozaj? Ako Seierstad pripúšťa v rozhovore (viz stranu 27), Nórsko sa po tejto tragédii nijak zásadne nezmenilo, politika socialistickej AUF i pravicovej Strany pokroku zostali nedotknuté, verejnosť sa snaží na celú udalosť čo najskôr zabudnúť. Posledná časť knihy tak namiesto širších spoločenských implikácii ponúka intímny pohľad do utrpenia rodičov, ktorí na ostrove o svoje deti prišli. V týchto chvíľach je vidieť, že Seierstad je najmä novinárka, ktorá dokáže výborne pracovať s faktami, nazbierať stovky hodín rozhovorov (počas celého textu je zjavne cítiť obrovské množstvo energie a času, ktoré musela príprave knihy venovať) a nakoniec z nich vytvoriť strhujúci príbeh, pri popise osobnej tragédie sa však miestami nevie ubrániť prehnanému pátosu.

Udalosť mimo kontext

Kniha má podtitul Príbeh o Nórsku, ale práve tým v konečnom dôsledku nie je. Je skôr príbehom jedného obrovského ľudského zlyhania a mnohých zmarených životov. V tomto svetle pôsobí Breivikov čin ako udalosť, ktorá sa vymyká akémukoľvek kontextu, ako akt nepochopiteľného jedinca. Nedá sa však zabudnúť na to, že išlo v prvom rade o politický terorizmus, namierený proti konkrétnemu programu, so svojim vlastným – aj keď šialeným – manifestom; o akt, ktorý mal po jeho spáchaní v extrémistických kruhoch v Nórsku i v zahraničí (najmä v Rusku) svojich podporovateľov, dokonca ľudí, ktorí Breivikov hrozný čin plánovali napodobniť. Práve v tomto širšom kontexte by sa nakoniec dal nájsť spôsob ako k textu pristupovať bez pocitu viny z nahliadania do cudzieho utrpenia, ktorý ma počas čítania prenasledoval. Asne Seierstad chce svojim textom vrátiť príbeh tým, ktorým patrí najviac – obetiam. To je v poriadku. Ale ak my chceme byť legitímnymi svedkami tejto reapropriácie, musíme z nej vyvodiť hlbšie politické dôsledky, aby sme porozumeli, prečo sa takéto udalosti stávajú a ako je možné sa im vyvarovať. Aby celá tá hrôza, ktorá sa už, žiaľ, nedá vrátiť späť, nevyšla nazmar.

Autor je publicista.