Biafra ducha

Téma nacionalizmu rezonuje vo výtvarnom umení postsocialistických scén v rôznych formách kontinuálne najneskôr od deväťdesiatych rokov. Pokiaľ bol v slovenskej a českej spoločnosti rasizmus ako jeden z komponentov konštrukcie obrazu národa v predutečeneckej ére otváraný najmä cez pozíciu Rómov, v posledných mesiacoch boli tieto témy zatlačené do úzadia a kolektívna diskusia sa posunula do inej roviny. Utečenecká kríza zviditeľnila systém rasizmu, respektíve antiislamizmu v kontexte globalizovaných ekonomík, a v tomto zmysle postavenie jednotlivých východoeurópskych národov z hľadiska koloniálnej minulosti a postkoloniánej súčasnosti. V kontexte postsocialistických kultúr sa však prvá priama konfrontácia s koloniálnou minulosťou odohrala v šesťdesiatych rokoch. Dekoloniálne hnutia a kontext studenej vojny predstavili presný ideologický opak koloniálnej éry – socialistický internacionalizmus, postavený na ekonomickej pomoci a solidarite s utláčanými národmi. Súčasťou internacionalistických politických praktík sa stávajú pobyty študentov z „rozvojových krajín“ v štátoch socialistického bloku.

Týmto aspektom československej histórie sa v bratislavskej galérii tranzit.sk zaoberá projekt Biafra ducha českej kurátorky Terezy Stejskalovej. Cez rôzne dobové dokumenty, dobovú tlač a filmovú a televíznu produkciu sa projekt snaží sprostredkovať predstavu o štúdiách a pobyte najmä mladých mužov z krajín „tretieho sveta“ v Československu od šesťdesiatych do osemdesiatych rokov, a teda aj predstavu fungovania vtedajšej spoločnosti.

Sexualita a závisť

Filmové a televízne dokumenty a materiály neboli vybrané náhodne, keďže podľa kurátorky práve tieto médiá, respektíve ich autori a autorky, intenzívnejšie reagovali na prítomnosť nových spoluobčanov v ČSSR. Stejskalová pracovala aj s filmovými výstupmi zahraničných študentov, natočenými buď počas štúdií na pražskej FAMU, alebo neskôr v ich pôvodných krajinách. K realizácii výskumu bol prizvaný aj Zbyněk Baladrán, zodpovedný za koncepciu výstavného formátu. V galérii týmto vznikli tri viac­menej tematické displeje filmových obrazov a zmienených dobových dokumentov v navzájom sa dopĺňajúcich horizontálnych a vertikálnych polohách: Rasizmus a socializmus, Prípad Univerzity 17. novembra a Československá kultúra a dekolonizačné hnutie.

Z vybraných materiálov, vo svojich obsahoch zásadne viacvrstvových, na povrch presakujú dve dominantné témy prezentujúce „nadčasovosť“ rasistických ideológií, a to témy sexuality a spoločenského statusu. Na jednej strane sú to najmä režisérky československej novej vlny reagujúce na prezenciu mladých mužov z cudzích krajín, na strane druhej potom sexualita týchto mužov v reálnych alebo potenciálnych vzťahoch k miestnym ženám. Sexualita sa v československej reálne­socialistickej spoločnosti stáva základom odmietania a tušeného nebezpečenstva, projektovaného najmä cez mužskú heterosexuálnu časť obyvateľstva.

Témy rasizmu a sexuality sa dopĺňajú s otázkami spoločenského statusu, a to nielen pre samotné zmiešané páry plánujúce spoločnú budúcnosť v Československu, ale aj pre ich potomkov. Paradoxom tejto postkoloniálnej situácie východoeurópskeho internacionalizmu je fakt, že väčšia časť týchto študentov bola zo svojich krajín a domovov na vtedajšie československé pomery finančne nadpriemerne zabezpečená, dodatočne s možnosťou cestovania a prístupu k inak nedostupnému konzumu západného typu. Týmto sa dodatočne zvyšoval nielen záujem o nových spoluobčanov, ale aj stupeň závisti a nespokojnosti najmä zo strany miestnych mužov. Zvýšené sebavedomie a správanie týchto zahraničných študentov sa tak stalo ostro sledovaným verejným záujmom.

Vágny zmysel

Hmotná situácia iba odzrkadľuje spoločenský a politický stav v bývalých kolóniách, presnejšie povedané stav, ktorý vytvorili koloniálne mocnosti pred odsunom svojich administratív. V zmysle pretrvávajúcich záujmov a závislostí svojich ekonomík od surovín a pracovnej sily kolónií tu dlhodobo boli vychovávané a nasadzované miestne politické, ekonomické a kultúrne elity zabezpečujúce plynulý prechod z éry kolonializmu do éry postkoloniálnych samospráv a vo svojej brutalite a ignorancii väčšinou v ničom nezaostávajúce za svojím európskym panstvom. Výnimky, ako legendárny Patrice Lumumba, sa stali iba krátkodobými nádejami na spravodlivú samosprávu nových afrických štátov.

Občianske vojny v bývalých kolonizovaných územiach sú potom dôsledkom stretu lokálnych zoskupení podporených a vyzbrojených zo strany USA alebo ZSSR, alebo doslovne geometrického naparcelovania jednotlivých štátov cez ekonomické záujmy koloniálnych mocností, kompletne ignorujúcich pôvodné náboženské a etnické histórie týchto území. Vojna o Biafru, viac známa ako nigérijská občianska vojna a prebiehajúca s menšími prestávkami od roku 1966 do 1970 s takmer dvoma miliónmi vyvraždenými alebo vyhladovanými obeťami, bola vojnou etnickou, náboženskou a ekonomickou. Súčasťou tohto konfliktu bolo vyhlásenie samostatnej Republiky Biafra na väčšinovo kresťanskom juhovýchode krajiny, dodatočne bohatom na zásoby ropy.

Výraz „Biafra ducha“ bol prvý raz použitý Louisom Aragonom v októbri 1968 ako reakcia na sovietsku inváziu do Československa a tvrdý zákrok voči intelektuálom. Tak ako sa dnes dá iba špekulovať nad dobovým významom tohto slovného prepojenia, aj jeho súčasná apropriácia ako názov projektu a výstavy sa javí ako vágna, a nie je úplne jasné, kam sa má samotný projekt posunúť.

Procesy zabúdania

Napriek viac­menej pozitivistickému a antirasistickému charakteru výstavy ako dokumentácie doby je projekt socialistického internacionalizmu nutné vnímať z kritickej postkoloniálnej a dekoloniálnej perspektívy. Aj keď jeho hlavnou hybnou silou bola myšlienka rovnoprávnosti a solidarity s vykorisťovanými národmi, ako aj podpora národnooslobodzovacích bojov, stále sa jednalo o hnutie eurocentristické. Jeho centrum nebolo v Londýne, Paríži alebo Madride, ale tentoraz v Moskve. Stále sa jednalo viac o politický a vojenský diktát ako o spoluprácu. Dôvodom tohto tvrdenia je však menej vtedajšie bipolárne usporiadanie svetovej politiky, ale skôr marxizmus­leninizmus ako hlavná ideológia sovietskeho bloku. Marxizmus, istým spôsobom ako kritika kapitalizmu aktuálny dodnes, sa nedokázal oprostiť od eurocentristického zmýšľania. Autormi postkoloniálnej teórie takisto nie sú európske elity, ale muži a ženy žijúci pod koloniálnymi nadvládami, respektíve neskôr v západných diasporách. A tak ako si európske elity privlastnili tri štvrtiny sveta, tak to mali byť aj naďalej európske elity, ktoré tieto tri štvrtiny sveta mali priviesť k sebaurčeniu a samospráve. Čiže aj marxizmus, vo svojej kritike kolonializmu vychádzajúci z pozícií európskeho superiórneho pohľadu na „iný svet“, opakuje myšlienku západného vodcovstva nad svetom. Tentoraz to však nie je západná kresťanská kultúra, ktorá ho má zachrániť, ale európsky komunizmus.

Kurátorský tím Stejskalová­Baladrán však vystavené snímky a dokumenty v rámci projektu rozšíril aj o vlastnú produkciu troch krátkych filmov, vychádzajúcich práve z kontextov v projekte použitých prác a informácií. Tieto sa pokúšajú o náznak akejsi kurátorskej pozície zo súčasnej perspektívy. Snímok Omarova zkouška je podľa slov kurátorky remake skúškovej príhody libanonského študenta pri vstupnom pohovore na FAMU. Tento bol komisiou rýchlo odmietnutý, pretože nevedel správne odpovedať na otázku týkajúcu sa Prousta. Mladý muž sa však nedal odradiť a začal sa obhajovať nesebeckou nutnosťou štúdia filmového umenia v zmysle vytvorenia miesta, „kde sú všetci so všetkými solidárni“. Dôležitou sa stáva konštelácia komisie a skúšaného, správnej odpovede, správneho vedenia, správneho pohľadu na svet, históriu a spoločnosť. Odpovede a myšlienky sú pripúšťané iba vtedy, ak potvrdzujú v rôznych formách vlastnú kultúrnu a mentálnu nadradenosť – či už ako „pravda“, alebo mediálny spektákel. Aj Biafra ducha tradične ponúka jednosmerný pohľad na „tých iných“. Relevancia projektu pre súčasnosť však leží inde, a to v intervencii do procesov zabúdania vlastnej minulosti, kedy aj tá „naša“ mohla mať inú podobu.

Autor je umělec a umělecký pedagog.