Šialený hybridný živočích

U niektorých autorov trvá nepochopiteľne dlho, kým sa preklady ich tvorby objavia v slovenskom a českom literárnom priestore. V prípade Mirceu Cărtăresca to bolo štyridsať rokov. Až do tohto roku neexistoval žiadny český, ani slovenský preklad niektorého z jeho významných románov. A to napriek tomu, že sa o ňom už dlhšie hovorí ako o vážnom adeptovi na Nobelovu cenu za literatúru. Vydavateľstvo Brak našťastie začalo túto literárnu krivdu naprávať vydaním románu Nostalgia (1989; v necenzurovanej ­verzii 1993), dnes už kanonického ­diela rumunskej literatúry.

V doslove k anglickému prekladu tejto knihy sa píše, že Cărtărescu je autor, ktorého „miesto bolo vždy v spoločnosti bratov Grimmovcov, E. T. A. Hoffmanna, Franza Kafky, Jorgea Luisa Borgesa, Bruna Schulza, Julia Cortázara, Gabriela Garcíu Márqueza, Milana Kunderu a Milorada Pavića“. Je to síce utešená spoločnosť a Cărtărescu sa k mnohým z nich v Nostalgii viac, či menej explicitne hlási, bola by však chyba vnímať ho iba ako rumunskú verziu magického realistu. Na Cărtărescovi sú zaujímavé práve tie momenty, keď všetky tieto vplyvy presahuje a vytvára si svoju vlastnú, veľmi originálnu poetiku. Tá spočíva v svojráznej kombinácii fantastickosti, hlbokej erudovanosti v rôznych odboroch, vrátane prírodných vied, v opakujúcich sa úvahách o zmysle písania a akejsi nadmernosti jazyka, akoby nemožnosti kontrolovať jeho neustále bobtnanie. Také sú aj výrazne fyzické pocity, ktoré jeho texty v čitateľovi vyvolávajú – pocity organickej kumulácie, narastanie divokého živočícha, ohyzdného a fascinujúceho.

Halucinačná nostalgia

Keď myslím na Nostalgiu, predstavujem si ju ako kyprú, zmyselnú ženu, ktorá sa nedokáže zmestiť do príliš upnutých šiat. Tie idú už­už prasknúť, mäso jej na otvorených miestach vylieza, tlačí sa von, na slobodu. Je v tom niečo vzrušujúce, no zároveň strašidelné, akoby v momente explózie mala podstúpiť jej neviazaná telesnosť nejakú nečakanú premenu, ktorej dopad zatiaľ nikto nevie predpovedať. Toto neustále napätie tvorí hlavné čaro Cărtărescových textov na rôznych úrovniach – od lexikálnej roviny až po samotnú konštrukciu celého románu. Ten je rozdelený do piatich samostatných textov, ktoré sú spojené skôr gradujúcim motívom transformácie než spoločnými postavami (aj keď niektoré postavy, respektíve rozprávači jedného príbehu si vystrihnú akési cameo v príbehu nasledujúcom, a tým poukážu na nečakanú súvislosť rozprávaní). Výstavba celého textu je skutočne obdivuhodná – jednotlivé časti sa dajú čítať aj samostatne a samé osebe prinášajú silný zážitok; spojenie všetkých piatich však vytvára oveľa sofistikovanejší organizmus.

Prvá a posledná poviedka (nazvané Hráč a Architekt) rámcujú celý text a uzatvárajú ho ako lastúra. Sú to, na rozdiel od poviedok, ktoré pulzujú vnútri tejto ulity, texty s dospelými postavami, ktoré na pozadí fantastických príbehov hľadajú konečnú a absolútnu odpoveď o zmysle kreativity, smrti a osudu. Tri poviedky, ktoré sa pohybujú vo vnútri týchto hraníc (Mendebil, Blíženci, REM), sú v istom zmysle ich opakom. Ich postavami sú deti a dospievajúci, ktorí prechádzajú transformáciami na pomedzí sna a spomienky, kde sa formuje ich sexualita a imaginácia. Rozprávači sú od nich dištancovaní – buď je to ich budúce ja, prípadne bližšie neurčené organizmy podobné pavúkom (prelínanie ľudského a zvieracieho, hmyzieho a vtáčieho, rastlinného a živočíšneho, organického a neorganického je vôbec pre autorove texty príznačné). Z tohto odstupu sa rodí zvláštne halucinačná nostalgia, ktorá pôsobí ako proustovské spomínanie na madlenku, ktorú mu babička namiesto do čaju namočila do vývaru z peyotlu.

Orgazmická imaginácia

Uvedené kontrasty vytvárajú napätie, ktoré som spomínal pri explodujúcich šatách bacuľatej krásky. U Cărtăresca si nikdy nie ste istí, kedy sa z triviálneho detského rozprávania stane smršť nespútanej barokovej obraznosti; kedy sa všedná historka mávnutím rozprávačského prútika premení na surreálnu erotickú báseň. Neustále sa tu balansuje medzi mikrosvetom a makrosvetom, medzi intímnym a kozmickým. Dokonalým príkladom tohto postupu je banálny príbeh o architektovi tovární na olej, z ktorého sa takmer nebadane vyvinie strhujúce podobenstvo o vzniku a zániku galaxií. Túto orgazmickú imagináciu a nekonečné prúdy slov dokáže Cărtărescu v nečakaných momentoch zastaviť a prepojiť s krásnou literárnou kontempláciou. Toto všetko prekvapivo pôsobí organicky, ako aj celý ten jeho šialený hybridný živočích.

Nostalgia je veľký text, o tom niet pochýb. Dokazuje, že jeho autor skutočne patrí medzi spisovateľov, ktorých spomína anglický doslov – nie však preto, že s nimi zdieľa tematické alebo formálne podobnosti, ale jednoducho preto, že rovnako ako oni patrí medzi špičku svetovej literatúry. Teraz už len zostáva dúfať, že sa prekladanie a vydávanie Cărtărescovej tvorby nezastaví pri jednom románe. Bola by to škoda.

Autor je publicista.