Tento svet sa stráca

V zbierke poviedok Liečiteľ sa strieda množstvo rozprávačov, rôzneho veku, pohlavia, rasy. Ako ste svojich rozprávačov vyberali?

Rozprávača si vyberá téma. V Liečiteľovi aj v Čiernom na čiernom je to často obyčajný človek bez vzdelania alebo dieťa, ktorého naivný pohľad relativizuje ustálené normy a pravdy a ilustruje stret racionality s tradičnou duchovnosťou či iracionalitou. Ponúka odlišnú interpretáciu sveta, v ktorej platí iná logika, než na akú sme zvyknutí, a kde je nadprirodzené úplne samozrejmé.

V jednej z poviedok si beloch a černoch vymenia telá. Necítite niečo podobné, keď ako slovenský spisovateľ rozprávate ústami černošského chlapca?

Nie som natoľko domýšľavý, aby som svoje písanie považoval za africké. Do tradícií sa dá nahliadnuť, čiastočne sa nimi inšpirovať, ale spôsob uvažovania môžem iba napodobniť, nikdy doň nepreniknem dostatočne hlboko. Okrem toho si myslím, že v knihe sa dajú objaviť aj čisto európske vplyvy.

Máte pri písaní predstavu svojho publika? Ak je to napríklad predstava slovenského čitateľa, mení to nejako prácu s africkými reáliami, aby bola tomuto čitateľovi prístupnejšia? Myslíte, že by váš text vyzeral radikálne inak, keby bol primárne určený africkému publiku?

Čitateľa pred sebou nevidím, ten obraz by ma mátal a asi aj zabránil čokoľvek napísať. Autor tu nie je na to, aby produkoval texty, ktoré si žiada trh, ktoré sa budú ľuďom páčiť a ktorým budú bez problémov rozumieť. Potom by uvažujúci ľudia do kníhkupectva ani nepáchli. Napriek tomu sa snažím rozprávať jednoducho. Kvôli atmosfére si občas pomôžem výrazmi alebo situáciami, ktoré sú pre Európana cudzie. Ak to človek potrebuje, za sekundu si na webe nájde, čo je džudžu alebo ako vyzerá fufu. Liečiteľ nie je o afrických reáliách, ale o spôsobe uvažovania a hľadaní. Preto by som nemal dôvod v textoch čokoľvek meniť, či už by boli určené pre európsky alebo africký trh.

Ako vnímajú ľudia v Afrike povolanie spisovateľa?

Kamerunskí spisovatelia sú u nich doma známi len pre úzky okruh univerzitne vzdelaných ľudí. Pre bežného človeka sú knihy drahé a ťažko zohnateľné, kníhkupectvá sú skôr papiernictvami, kde vedľa zošitov nájdete učebnice a v lepšom prípade aj niekoľko kusov beletrie, väčšinou skrátenej klasiky, do ktorej stránok sa už vďaka tamojšej vlhkosti chytá pleseň. Pre stredné školy zostavil Wole Soyinka výberovú čítanku z anglofónnej africkej literatúry, a tak sa môže stať, že pri počutí mena Tutuola, Wa Thiong’o, Achebe, alebo Ekwensi niekým mykne a bude sa snažiť pátrať v pamäti. Zo spisovateľov som sa osobne stretol len s Linusom Asongom, váženým univerzitným profesorom, ktorý je v Bamende populárny skôr ako rozprávač zábavných historiek v pouličnom bare.

Sú si vedomí toho, že je medzi nimi spisovateľ z inej krajiny alebo tam vystupujete v inej úlohe?

To vedia len najbližší priatelia a ­niekoľko kúzelníkov. V teréne tieto veci neriešim a pravdu povediac, domácich to zvlášť nezaujíma. Pri kontrole na letisku a u policajtov som vďaka priblblej skratke Mgr. v pase dokonca často považovaný za katolíckeho kňaza, oslovujú ma Monsignor a ja ich v tom rád nechávam, aspoň si potom nepýtajú úplatky.

Zaujímajú vás spisovatelia, ktorí prežívajú a popisujú podobné skúsenosti ako vy? Myslím tým pobyt v cudzej krajine, vo veľmi rozdielnej kultúre, napríklad tej africkej?

Čo sa týka Afriky, zaujímajú ma ­autori vychádzajúci z tradícií, ako sú napríklad Amos Tutuo­la, Mongo Beti, alebo Mia Couto. Druhým okruhom sú autori zaoberajúci sa stretom kultúr a otázkami svedomia. Medzi najzásadnejšie v tomto zmysle považujem knihy Jádro věci Grahama Greena, Čekání na barbary J. M. Coetzeeho, July a jeho ľudia od Nadine Gordimerovej alebo africké poviedky Doris Lessingovej.

Chinua Achebe v eseji Obraz Afriky kritizuje Josepha Conrada za (ne)skrývaný rasizmus v Srdci temnoty, za stavanie sa do pozície staršieho brata pri popisovaní afrického sveta. Myslíte, že je takáto kritika legitímna? Vnímate takúto formu rasizmu u západných spisovateľov, ktorí píšu o africkom svete?

Tú esej som nečítal, ale interpretovať Srdce temnoty takýmto spôsobom mi pripadá scestné. O to viac, koľko rafinovane ukrytých významov v knihe môžeme nachádzať. Ja som ju čítal predovšetkým ako štúdiu o povahe zla a vykreslenie domorodcov z povodia Konga ako primitívov, neschopných sa ani brániť. Odráža nálady vo vtedajšej Európe, keď sa krajiny predháňali v drancovaní tretieho sveta. Práve takýto obraz pomáha Conradovi vybudovať ťaživú atmosféru beznádeje, strachu a hrôzy. Černosi nemajú nárok na majetok, a dokonca ani na dušu, sú len prostriedkom k obohateniu, a v prípade tejto knihy sú len kulisou príbehu o temnotách v srdci človeka i civilizácie.

Stretli ste sa v Afrike s nejakými hodnotami, prioritami, zvykmi atď., ktoré boli pre vás ako cudzinca neprijateľné, prípadne šokujúce?

Na prvej ceste bolo pre mňa šokujúce takmer všetko. Keďže mám mizernú pamäť, každú chvíľu som si musel sadnúť do baru a zapisovať, čo som videl. V Kamerune som bol zatiaľ jedenásťkrát. Postupne som si zvykal, zápisky redli, veci mi začali pripadať normálne a prirodzené. Aj teraz, keď sa snažím vybaviť si niečo šokujúce, som zmätený. Neviem, kedy a ako som prekročil hranicu, keď som začal brať miestne rituály a zvyky ako samozrejmosť. Možno by za zmienku stáli mŕtvoly v komore, lebky predkov v svätyniach, strašidlá na uliciach, do detailov a podrobných konkrétností vyčítaná minulosť z kôpky mušlí a úlomkov skla alebo zistenie, že ma kúzelník dokáže fyzicky ovládať… Ich hodnoty sú jednoducho iné, inak chápu minulosť a budúcnosť, inak sa pozerajú na príčiny udalostí a sú omnoho silnejšie zviazaní tradíciami. Ale na nič neprijateľné si nespomínam. Nakoniec, na rovník som neprišiel nič hodnotiť, ani meniť. Alebo predsa len – aj teraz ma na dlhý čas dokáže rozhádzať pohľad na mŕtvolu nádherného zvieraťa určenú na pekáč.

Vo vašich poviedkach sa neraz stretávajú africké tradície a religiozita s technickým pokrokom, so zásahmi západného človeka do cudzieho duchovného sveta. Ako vnímate tento konflikt rozdielnych hodnôt v afrických krajinách, ktoré ste navštívili?

Kamerun sa rýchlo mení, pribúdajú cesty, vo veľkomestách už dostanete takmer všetko, čo u nás, život sa „civilizuje“. Jedlá sa predtým balili do banánových listov, dnes sú na všetko mikroténové vrecká, ktoré potom poletujú vo vetre a odpad sa kopí. Pri prvej ceste som sa za mesiac nedokázal dovolať na Slovensko, teraz je mobilný signál aj v srdci džungle. Mobil má každý a kvôli nemu sa z vidieka vytratila večerná atmosféra, keď sa ľudia stretávali pod najväčším stromom a rozprávali si príbehy. Kráľovstvá v horách na hranici Kamerunu a Nigérie si z tradícií vďaka svojej izolovanosti zachovali najviac, bežný život tam ešte stále riadi kráľ, rada starších a liečitelia, spory sa riešia na posvätnom kameni, vinníka určí korytnačka, na obradoch sa kúzelník radí s mŕtvymi predkami a pred sťatím stromu sa človek najprv pomodlí a prosí ho o odpustenie. Tento svet sa však stráca a zanikne skôr, ako ho dokážeme spoznať a pochopiť.