Syndrómy ballárie

Z niektorých tém sa nedá len tak vybŕdnuť. Sú spisovatelia, ku ktorým sa téma prisaje ako kliešť, alebo oni sa prisajú k nej, a potom sa navzájom vyciciavajú, živiny prúdia z parazita do parazitujúceho a späť, až ich miesta úplne splynú. Niekedy sa umelec od parazita odpojí a začne žiť život iný, nový, ťažko povedať, či lepší. Ako je to v prípade Vladimíra Ballu a jeho troch nových textov v zbierke Oko?

Nevyspelosť, verná družka

V poviedke Našepkávač Balla píše: „Zmenil názory – tomu sa hovorí dospelosť, alebo zrada, spáchaná na sebe samom?“ Tí, čo sa so svojim parazitom rozídu v mladosti, ho neskôr často nazývajú nevyspelosťou, detskou chorobou. Nechajú ju za sebou, sú ambiciózni, nemajú na ňu čas a tak zostáva chudera sama, v tichom kúte. Niekto – tu povedzme Balla – si však intuitívne uvedomí jej dosah, má pred ňou rešpekt, vezme si ju za družku, vernú spolucestujúcu. Rastie spolu s ňou, ona rastie s ním. Dáva jej postupne iné mená (Leptokaria, Outsideria), rozširuje jej príznaky a schopnosti (bolesť, rozklad, hnis, odcudzenie, rast a bujnenie nových orgánov, očí, paranoja, prítomnosť neznámych našepkávajúcich hlasov, scvrkávanie sa, rakovina ľudskej podstaty atď.). Pestuje si svoju hypochondriu ako vzácny kvet, na ktorý sa chodia ostatní pozerať, keď raz za čas vykvitne. Napríklad na krásny nádor.

Tri texty v zbierke Oko sú Ballovou deviatou publikovanou knihou a po takom množstve viet by s iba rozšíreným chorobopisom nič zaujímavé nepovedal. Balla je však príliš inteligentný autor na to, aby sa chytil do vlastných pascí. Áno, sú tu motívy, ktoré čitatelia jeho kníh spoznajú, ale autor na nich zanovito netrvá, nestrká ich násilne pod nos, slúžia skôr ako štylistické úchytky, od ktorých sa dá posunúť ďalej – často krásne nečakaným smerom. Sú tými prvými rýchlymi panákmi, ktoré rozprúdia konverzáciu. A ako v dobrom rozhovore s priateľom i v Ballových textoch sa živo striedajú obrazy, témy, neistoty, zúfalé výkriky, halucinácie, bonmoty, cynické posmešky a smutné vyznania.

Parazit a jeho obeť

Štylisticky je to stále Balla, veď kto iný by to aj bol, ale ako sám píše: „Keď si niekto na rozdiel od Menocziho nezapamätá ani len to, ako sa začala veta, ktorá je tu práve vo svojej polovici, podvedome bude inklinovať k čoraz kratším výrokom. Tak vzniká štýl. Presadzuje sa výrazová hutnosť, zovretosť.“ Zostávajú krátke vety, jasné, čisté, akoby sa mali narodiť presne tam, kde ležia. Zmizli všetky náznaky ballastu. Je to zvláštne: text drží pokope, a napriek tomu by sa dala kniha postrihať, vety porozdeľovať a predávať ako zbierka aforizmov.

Ako v scenároch Charlieho Kaufmana – i tu je veľa nápadov, ktoré sa v rýchlom slede prelievajú jeden do druhého. Načrtne sa motív, ktorý by inému stačil na celú knihu, a než začne ďalšia veta, je fuč. Vráti sa neskôr? Väčšinou nie. Postoj! vzdychol som si neraz. Ale ten vzdych som prehltol, zabudol som naň, bavil som sa.

V tom by spočívala jediná kritika týchto textov, ak by som si bol istý, že je takáto kritika legitímna. Je oprávnené vyčítať niekomu priveľa nápadov? No aj tak je mi z toho smutno. Akoby aj tie rapídne strieľané balíčky myšlienok stále poukazovali na neukotvenosť, neistotu a hľadanie pevného bodu, po ktorom Ballove postavy tak túžia. Na nemožnosť – či nechuť – takýto bod nájsť, zo strany postáv i autora. A nakoniec aj čitateľa. Forma nebadane splýva s obsahom, parazit so svojou obeťou. Z niektorých tém sa nedá len tak vybŕdnuť.

Autor je publicista.