Ktosi je za dverami

Texty novinára Jana Urbana v knihe Všem sráčům navzdory aneb Válka, o které nechcete nic vědět sú pestrou zmesou – striedajú sa tu reportáže, monológy, medailóny, úvahy, glosy, osobné i vypočuté svedectvá. Týmto spôsobom sa autorovi darí neobyčajne plasticky zachytiť vojnu v bývalej Juhoslávii, najmä v okolí Sarajeva. Texty, ktorých je v knihe takmer päťdesiat, by sa dali rozdeliť na dva typy: jedny zachytávajú konkrétne ľudské osudy, druhé popisujú a kritizujú širšie politické rozhodnutia, či už na strane bojujúcich strán, alebo medzinárodného spoločenstva.

Sme nepoučiteľní

Časťou osobných svedectiev sú akési krátke medailónky, ktoré na malom priestore jednej až dvoch stránok ukazujú, ako sa s konfliktom vyrovnávajú rôzne typy ľudí – ná­­jdete tu opernú speváčku, dramatika Zlatka Topčića, lekárov, humanitárnych pracovníkov, cynických ostreľovačov, umelcov, zbehov, bláznov, malé deti, ale napríklad aj nacionalistického bosensko­-srbského filmára Snježnana. K tomu by sa dal započítať aj veľmi šikovne vystavaný text, ktorý popisuje obliehané Sarajevo pohľadom jeho túlavých psov, alebo zoznam vtipov, ktoré po obliehanom Sarajeve kolovali.

Dlhšie reportáže sa venujú výrazným udalostiam a tragédiám celého konfliktu – masakru v Srebrenici, vykopávaniu masových hrobov či mučeniu civilistov, ku ktorému počas vojny dochádzalo. Práve text s názvom Člověk člověku, v ktorom sú zozbierané svedectvá ľudí, ktorí toto mučenie podstúpili, patrí k najsilnejším v celej knihe. Urban je v tejto časti veľmi naturalistický, čítať o vraždení novorodeniat a ich matiek a o hromadnom znásilňovaní je skutočne náročné.

Zaznamenanie traumatických vojnových zážitkov však nie je hlavný dôvod, prečo dnes knihu znovu vydávať a čítať. Tým je Urbanova kritika západného spoločenstva, ktorá sa vinie celou publikáciou ako jedno veľké varovanie. „Demokraté, věrící v zákony, rozum a slušnost, čekají vždycky až příliš dlouho. Mezitím se z obyčejného populisty vyklube diktátor, strach z války vyvolá válku – a pak už bývá na všechno pozdě. Jsme asi nepoučitelní,“ komentuje Urban pasivitu západného sveta, tvárou v tvár rozbiehajúcim sa konfliktom. Práve v neschopnosti jednať a postaviť sa za propagované hodnoty vidí Urban základný problém, ktorý sa netýka iba vojny v bývalej Juhoslávii, ale pretrváva dodnes. Výsledky takéhoto postoja projektuje do budúcnosti, ale porovnáva ich aj s podobnými udalosťami v európskej minulosti – neraz napríklad prirovnáva rozdelenie Bosny k Mníchovskej dohode: „Mnichov byl nazýván zradou. Dnes tomu budeme říkat mírový plán. Za rozdělení Bosny světové společenství zcela určitě dostane slib skončení etnického běsnění a tisíciletého míru na Balkáně. Vojvodina, Krajina, Kosovo a Makedonie prý přestanou být problém. Jako po Mnichovu.“

Veľký malý národ

Veľká časť kritiky smeruje na domácu pôdu – k Čechom, ktorí „jsou se svou sebeomluvnou aritmetikou asi největší národ, který se považuje za malý“. Urban poukazuje na novinárov, ktorí sa o konflikt nezaujímajú a nie sú schopní o ňom dôsledne informovať, na verejnosť, ktorá o ňom radšej nechce nič počuť (na čo reaguje podtitul knihy), ale najmä na politikov, ktorých postoj je prinajlepšom alibistický. Nedostatok rozhodnosti a odvahy na strane českých politikov dobre ilustruje pri porovnaní postojov Václava Klausa a Tadeusza Mazowieckeho, zvláštneho splnomocnenca OSN pre ľudské práva v bývalej Juhoslávii. Zatiaľ čo Klaus sa nikdy nevyjadril k neprávam, ktoré sa na tomto území diali a v ničom neodporoval postupu západných mocností, Mazowiecki na svoj úrad rezignoval, keď zistil, že Rada bezpečnosti nepodnikla nič proti útoku Mladićových jednotiek, podporovaných juhoslovanskou armádou. Mazowiecki rovnako ako Klaus reprezentoval malú krajinu, no v kritickom momente bol ochotný vyjadriť svoj názor. V tom Urban vidí najdôležitejší znak poctivej politickej práce.

Kritike sa nevyhne ani Václav Havel. I keď Urban priznáva, že aktivity bývalého prezidenta boli tým najlepším, čo sa v tomto prípade na českej zahraničnopolitickej scéne udialo, stále to však, najmä z pohľadu Sarajevčanov, nebolo dostatočné. Očakávali činy, dostalo sa im len slov. Urban necháva prehovoriť sarajevských intelektuálov, ktorí takto oslovili Havla na stretnutí v divadle: „Když v roce 1989 československý komunistický režim zavřel intelektuála Václava Havla do vězení, hrála se v tomto divadle jeho hra. Během deseti dnů zorganizovali herci velkou petici sarajevských intelektuálů za jeho propuštění a otravovali československé velvyslanectví dopisy a protesty. Proč Václavu Havlovi prezidentovi trvalo tři a půl roku, než sem dorazil?“

Ak sa nezobudíme

Varovanie pred pasivitou a odvracaním pohľadu sa vzťahuje práve na štáty strednej Európy, ktorým by sa takýto postoj mohol v budúcnosti vypomstiť. Najmä keď majú v čele politikov, ktorí nie sú schopní prebrať zodpovednosť za nič, čo sa ich bezprostredne nedotýka. Urban opakovane upozorňuje, že by sme si mali z týchto udalostí vziať príklad: „Pro postkomunistické státy střední Evropy by to měla být učebnice, ze které by se dala číst vlastní smutná budoucnost – pokud se neprobudí k aktivní spolupráci vůči velmocím a mezinárodním institucím, jež pro vlastní klid dovedly demokracii v mnohonárodnostní Bosně ke zničení. Na vztahu velmocí k Bosně se prokázalo, že neexistují hodnoty, které by nebyly ochotny zapomenout, a dohody, které by nebyly schopny porušit. Takto se budou chovat i ke střední Evropě, pokud se dostane do krize.“

Z nového predslovu i z niekoľkých posledných kapitol knihy je však jasné, že autor je v tomto ohľade skeptický. Čím to je, že sa nevieme poučiť, pýta sa znovu a znovu. Nenachádza však žiadnu odpoveď. Ako hovorí bosenský dramatik Zlatko Topčić: „Kultura je náš vztah k té staré kurvě Evropě, která neustále žvaní o lidských právech, ale neudělá pro ně nic. Fašismus té kurvě bouchá na dveře a ona dělá, že nic neslyší.“

Urbanove reportáže nie sú dôležité preto, že zachytávajú dvadsať rokov starý konflikt, ale pretože nám hovoria niečo o nás samých. Ak sa nezobudíme a budeme sa naďalej tváriť, že to búchanie na dvere nepočujeme, čakajú nás udalosti, ktoré sa už nebudú dať zvrátiť.

Autor je publicista.