Pri nedávnom triedení za roky nazhromaždených článkov ku všetkému možnému som v stohu výstrižkov z novín a časopisov objavila krátky text z jedného barcelonského týždenníka vychádzajúceho v angličtine. Článok je štyri roky starý a ja som sa k nemu dostala ako turistka nocujúca v meste cestou do južného Francúzska. Let do Barcelony a cesta autobusom ďalej boli pre mňa jednoducho najlacnejšie, a to aj včítane airb’n’bovského prenájmu. Vľúdny apel článku na turistky a turistov, aby pochopili dôsledky užívania svojho voľna, na mňa vtedy zapôsobil, šokoval ma. Len ťažko som sa vedela identifikovať ako jeho adresátka, no i tak, bola som ňou. V texte bolo stručne zhrnuté všetko: zvyšujúce sa nájmy, ulice plné odpadkov a ľudských výlučkov po obzvlášť ťažkých nociach nejakého z „eurovíkendov“ (zvláštny termín, ktorým sa označuje turizmus vďačiaci za svoju existenciu nízkym cenám leteniek), vytrácanie sa občianskej vybavenosti zo štvrtí, kde – vonkoncom nie v symbióze s turistickou masou – prežívajú miestni obyvatelia. A na záver slušná prosba pisateľa, aby som sa zamyslela nad svojou predstavou trávenia voľného času a jej dôsledkami.
Všetci dnes, po priamej akcii združenia Arran proti turistom z júla tohto roka, vieme, kde tieto prosby skončili. Sama by som sa mohla spod obžaloby „turizmus zabíja miestne štvrte“ vyviniť. V Barcelone som od svojich dvoch krátkych návštev v lete 2013 nebola – hoci to je skôr dielom náhody než dôsledkom nejakého hlbokého premyslenia politicko-ekonomických súvislostí môjho turizmu. Aj tak sa mi však mesto pripomenulo na krátkom výlete v polovici augusta v Krkonošiach. Odvtedy sa mi otázka „Čo do pekla na tomto mieste hľadáš?“ pripomína znova a znova.
Do Krkonoš som prvýkrát v živote zavítala pred rokom. Hrebeňovú túru z Harrachova do Horního Maršova som podnikla s obligátnou túžbou byť v horách, ďalej od ľudí, s túžbou zanechať v rytme chôdze dobiedzavé myšlienky, unaviť sa a dobre spať. So smiechom som vravela, že výstupom na Sněžku sa idem „počeštiť“, a krútila som hlavou nad tým, že môj partner, občan Českej republiky, ma na takýto akulturačný výlet už dávno nezobral. Až po rokoch chodenia po slovenských horách v dospelosti som zhodnotila skoršie detské výlety s rodičmi ako – okrem iného – cesty za tak ťažko (kopce na Slovensku sú predsa len o dačo vyššie) získavanou totožnosťou so štátom, ktorého občiankou som. Aj preto – a pochopiteľne tiež vďaka každoročným štátotvorným túram exprezidenta Klausa na najvyšší český vrch – som si Sněžku stotožnila s češstvom.
Ak však bola moja prvá návšteva týchto českých hôr zdôvodnená, po tej druhej v tomto lete len s ťažkosťami nachádzam rozumné dôvody, prečo som tam vôbec išla. V svetle toho, čo som videla, sa mi ospravedlnenia, prečo chodiť do Krkonôš, zdajú byť len nešikovnou dodatočnou racionalizáciou.
Tak teda, čujte, vydávam svedectvo: Horní Mísečky sú miesto duchov. Akoby túto osadu (je to vôbec ešte správne pomenovanie?) zasiahla nejaká katastrofa, rady domov tu stoja, vyzerajú však ako zväčšené domčeky z lega, majú fasády, no ľudí v nich nevidno. Takzvaných apartmánových domov je v prvej zóne národného parku s najväčšou ochranou okolo dvesto. V lyžiarskej sezóne si tu za týždenný pobyt v apartmáne pre štyroch pýtajú niečo okolo štrnásť tisíc, v auguste je tu však prázdno. Ľudia sa premelú na parkovisku, v „boudě“ a na nezmyselnej „medvedej ceste“ pre deti. Aj s bicyklom sa dá vyviezť ešte vyššie a potom si dať adrenalínový zjazd – pomedzi autá – do dedín v podhorí. Zážitky môžete mať naozaj hlboké a ani to nemusí trvať dlho.
Na Luční boudě sa začína krkonošské peklo. Čapujú tu na chate varené pivo, čo má v logu – technicky vzaté – páriacu sa parožiu zver. Kladiem si pritom otázku, či jeden zo znakov sexistickej reklamy – „sex predáva“ – platí aj pre zobrazovanie zvierat. Za noc vo vlastnom spacom vaku na koberci – ubytovaciu možnosť, čo sa branduje ako „zázemí pro dobrodružné cestovatele“ – tu človek zaplatí takmer päť stovák. Ďalej, chata je s okolím prepojená cestou, ktorá už našťastie nie je plná alkalizujúcich zložiek meniacich skladbu rastlinstva, zato však obsahuje polychlórované bifenyly. Táto asfaltová spojnica je zároveň otvorená cyklistom, ktorí niekedy neodolajú a vydajú sa aj tam, kam nemajú. So šesťdesiatnikom, čo len s námahou brzdil za chôdze svoj bicykel pri zostupe zo Slezského domu do Obřího dolu, som nepociťovala žiadny súcit.
A mohla by som pokračovať… no na prehliadku Pece pod Sněžkou som našťastie nemala dosť času. Strávila som ho totiž hľadaním autobusovej zastávky číslo jeden, z ktorej odchádzajú spoje do Prahy. Zastávka fakticky neexistovala, tabuľu celkom zakryl oplotený stavebný pozemok. Z druhej strany zase z autobusového nástupišťa odkrajovala luxusná unimobunka so vzorovým apartmánom, práve teraz v predaji. Z Pece som odchádzala s vierou, že k apartmánom pridá developer automaticky aj parkovacie miesto – to autobusové nástupište totiž už, predpokladám, dlho nevydrží.
Viem, zniem ako nevďačná cudzinka, čo sa sťažuje. Na Česko, jeho turistky a turistov, na turistickú infraštruktúru. Snažím sa však hľadať dôvody, prečo je vôbec ospravedlniteľné chodiť do hôr. Akokoľvek veľmi by som chcela, nedarí sa mi to. Možno jediným ospravedlnením by mohla byť výprava za nejakým zvieraťom, stromom či skalou, ktoré by predo mňa predstúpili s transparentom a spýtali by sa ma: „Čo do pekla na tomto mieste hľadáš?“
Autorka je feministka a filosofka.