Prozkoumat ocenění zevnitř

Jak vznikla idea společné výstavy? Změnil se váš pohled na Cenu Oskára Čepana v průběhu celého procesu – od přihlášení do soutěže až po slavnostní ceremoniál?

Idea spoločného aktu prišla počas stretnutia finalistov v Prahe, keď Nik Timková hosťovala APART collective v Galérii A.M.180. Tu sme zhrnuli otázky spojené s prácou a rolou umelca a nesprávne nastavenými podmienkami a procesmi vo vnútri ceny, ktoré sme dovtedy preberali jednotlivo medzi sebou. Na základe týchto diskusií sme začali prehodnocovať našu rolu súťažiacich. Po tomto stretnutí a týždni plnom e­-mailov a správ o tom, aké kroky podnikneme ďalej, sme sa rozhodli všetci stretnúť v Žiline. Tam sme ešte raz prebrali našu pozíciu a rozhodli sa reagovať na danú situáciu vytvorením spoločnej výstavy. Navzájom sme si predstavili témy a formy, ktoré sme mali v tom čase rozpracované, a projekcie toho, ako sme výstavu ponímali. Na základe toho sme začali plánovať, ako vystavať kolektívnu prezentáciu. Spoločné autorstvo sme chápali ako dôležité gesto vyjadrujúce nutnosť spojiť sa za podmienok, ktoré nás nechávali napospas individuálnym nespokojnostiam. Tieto sa v rámci skupiny pretavili do formulácie kritiky, do schopnosti hľadať efektívne riešenia a do vzájomnej pomoci pri príprave a organizácii. Výsledkom bola výstava, ktorá prezentovala tvorbu jednotlivcov vo vzájomnej symbióze.

Vyjádření individuality bývá jednou z podstatných motivací umělecké tvorby. Nezabíjíte svým postupem individualitu?

Áno, určitým spôsobom. Zabitie je ale príliš silné slovo. Jednotlivé egá sa stali v tomto scenári druhotnými. Kolektívny umelecký proces však nemusí byť nevyhnutne vraždou ega. Narába s metódou, ako držať ego pod kontrolou, v snahe o vytvorenie práce, ktorá prekračuje schopnosti jednotlivca. V situácii, ktorá nastala počas Ceny Oskára Čepana, to bolo o presvedčení, že tento prístup je zásadný pre podčiarknutie našej kritiky. Vytvorenie kolektívu znamenalo prejsť z režimu tvoriaceho jednotlivca ku kontaktu s ďalšími spolutvorcami.

Kromě společné výstavy jste vytvořili i kolektivní text, publikovaný na serveru Artalk. Fungují oba výstupy nezávisle na sobě?

Text bol prvý krok, ktorý sme urobili. Predchádzal mu interný e­-mail organizátorom. Výstava mala aplikovať myšlienky formulované v onom vyhlásení do praxe. Sme si vedomí, že tento preklad nebol dokonalý, je však dôležité uvedomiť si, že rozhodnutie konať prišlo až krátko pred inštaláciou. Výstava obsahovala motívy adaptácie, udržateľnosti, starostlivosti a komunikácie. Prostredie výstavy sme vytvárali s ideou, aby v jeho vnútri vedel človek stráviť čas určený pre vnímanie spojitostí medzi jednotlivými prvkami inštalácie. Nie sme si však istí, či sa divák vedel odtrhnúť od skutočnosti, že vstupuje do priestoru, ktorý je súčasťou umeleckej ceny. Divák navštevujúci takýto typ výstavy pravdepodobne uvažuje o tom, aké budú výstupy jednotlivých finalistov. Namiesto toho vstúpil do prostredia uvažujúceho odlišnou filozofiou.

Váš přístup je kritický jak vůči Ceně Oskára Čepana, tak i vůči celkové situaci na umělecké scéně. Jak na to reagovali lidé, kteří jsou za současnou podobu ceny zodpovědní?

Porota sa skladala z ľudí, ktorí majú rozhľad a nadhľad, a tak dokázali napriek nedokonalosti našich gest pochopiť, kde leží podstata toho, čo sme urobili. Čo sa týka ceny a scény, jedno je neoddeliteľné od druhého. Tento fakt je umocnený tým, že slovenská scéna je malá a úzko prepojená. Toto je zároveň jeden z dôvodov, prečo na Slovensku nemáme kultúru kritiky – nedokážeme ju podávať a už vôbec nie prijímať. Ilustráciou toho je aj spôsob, akým bola naša kritika spočiatku prijatá organizátormi ceny a slovenskou umeleckou scénou. Diskusia však pokračuje.

Mají vůbec ceny, a tedy i soutěže v umění smysl?

Umelecké ceny majú dôležité poslanie – podporovať rozvoj umelcov a umenia a sprostredkovávať súčasné umenie širšiemu publiku. Treba si však dávať pozor na to, aby sa cena svojím obsahom príliš neprispôsobovala divákovi. Finále a víťazstvo jedinca je síce atraktívne pre širšiu verejnosť, to ale nemusí znamenať, že má byť prioritou. Cena by tiež nemusela byť súťažou – potenciál formátu umeleckej ceny je do veľkej miery nepreskúmaný.

Myslíte si, že bude mít letošní ročník Ceny Oskára Čepana dlouhodobý dopad? Vzhledem k tomu, že jste částečně suplovali kurátorská a koncepční rozhodnutí, necítíte větší podíl zodpovědnosti?

Síce to podľa prvých reakcií tak ­nevyzerá, veríme ale, že naša iniciatíva bude mať v konečnom dôsledku ozdravujúci účinok. Diskusia sa snáď postupne zbaví balastu a bulváru. Útočné reakcie plné emócií sú omnoho jednoduchšie ako objektívne hodnotenie situácie. Áno, za cenu cítime zodpovednosť, preto sme sa ako jej finalisti rozhodli konať tak, ako sme konali. To, že sme obnažili jej slabosti, neznamená, že si ju nevážime. Naopak. S tým súvisí aj akt prevzatia ceny, ktorý bol už priamo počas ceremoniálu označený jedným z divákov za pokrytecký. Toto niekoľkokrát diskutované „pokrytectvo“ vnímame práve opačne. Ak by sme cenu boli odmietli, odmietli by sme tak aj zodpovednosť za ňu, s ktorou súvisí naša kritika a rozhodnutie preskúmať limity a charakter ocenenia zvnútra. To, že sme cenu prebrali všetci, hovorí o tom, že sa cítime byť jej súčasťou. Snažíme sa pochopiť základné problémy, ktoré sa týkajú nielen samotného umelca – finalistu, ale otvárajú aj otázky spojené s jej obsahom, poslaním a z toho vyplývajúcimi dôsledkami.

Hodláte se tímto tématem dále zabývat?

Máme záujem tento problém rozviesť v širšom diskurze s ľuďmi z domácej scény a zároveň viesť dialóg s odborníkmi, ktorí sa daným otázkam venovali v minulosti alebo majú skúsenosti s riešením problémov vzťahujúcich sa k umeleckej práci. V januári prebehne výstava organizovaná kolektívom APART v Galérii Krokus, ktorá chce upriamiť pozornosť na problematiku umeleckej práce a jej reflexie s prizvanými hosťami práve v kontexte a reakcii na hľadanie tváre Ceny Oskára Čepana.