Špekulácie s hyperrealitami

Maďarský režisér Kornél Mundruczó sa ve­nuje filmu aj divadlu súčasne – spomeňme snímky Delta (2008), Biely Boh (2014) alebo Mesiac Jupitera (2017) a divadelné hry The Ice (Led, 2006), Frankenstein­-Project (Projekt Frankenstein, 2008), Hard to be a God (Je ťažke byť Bohom, 2010) a Dementia (Demencia, 2013). Jeho hru Imitation of Life (Imitácia života) v roku 2016 naštudovala a uviedla Mundruczóova divadelná spoločnosť Proton Theatre. Hra plynule prechádza nielen medzi filmom a divadlom, ale tiež medzi sociálnym hyperrealizmom a mysticizmom, ktorý je tu prítomný najmä ako istá fatálna neodvratnosť nespravodlivosti. Zároveň však túto plynulosť prechodov vyvažuje tým, že technický detail – prestavbu scény medzi dvoma zásadnými dejstvami hry – transformuje na jej najspektakulárnejší moment.

Sebaistota poníženia

Začína to ako film. Vo veľkom detaile sledujeme tvár rómskej ženy, ktorú prišiel zástupca nebankovej spoločnosti vyhodiť z budapeštianskeho bytu a ich rozhovor si dokumentuje prostredníctvom videozáznamu. Pozorujeme jej šikovné manévrovanie, rokmi vypestovanú nezlomnosť, schopnosť ponížiť sa, aby tým dosiahla svoje. Predátor z nebankovky sa v tejto komunikácii ukazuje ako nemotorná obeť, neistý hlas spoza kamery pokúšajúci sa aplikovať pokyny z firemných školení. Ale sebaistý prístup ženy vlastne nepriamo vypovedá o rokoch skúseností, o stovkách rozhovorov absolvovaných v podobnom duchu. Jej pohotové reakcie a znalosť paragrafov vychádzajú z toho, že mocenským hrám musela čeliť v pravidelných intervaloch, častejšie než ostatní.

V určitom momente sa projekčné plátno zodvihne a namiesto detailu tváre vidíme scénu interiéru bytu zrekonštruovaného do najmenších detailov – zatečený strop, obrazy na stenách, dve práčky, chladnička, police plné vecí. Dve postavy sú súčasťou interiéru, ktorý ich pohltí. Namiesto expresívneho divadelného hereckého prejavu, ktorý by vyvážil váhu priestoru, zostávajú scény skôr minimalisticky výtvarné. Sú to obsesívne detailné tableaux vivants, ktoré robia divadelnú naráciu nadbytočnou. Postavy v tejto časti prestávajú verbálne vypovedať o sebe, do veľkej miery sa to odohráva cez scénu samotnú, pomocou výtvarnej kompozície postáv v priestore, výrazným svetelným dizajnom, sprievodnou hudbou. Dialógy postáv sú minimalizované, namiesto toho vidíme výmenu nepodstatných esemesiek medzi agentom nebankovky a jeho kolegami.

Prestavba scény

To, že Mundruczó nenápadne presúva pozornosť z hercov na scénu ako takú, veľmi dobre korešponduje s kľúčovou témou predstavenia, ktorá je však po celý čas držaná kdesi na pozadí – so špekuláciami s realitami. Agent prichádza vyhodiť starú pani z bytu kvôli plánovanej prestavbe Budapešti pred olympijskými hrami v roku 2024. Lenže štruktúrne aj bezprostredné násilie tejto témy nerozohráva pomocou srdcervúcich divadelných alebo filmových reprezentácií – tie naopak obsahujú výrazný prvok humoru, odstupu, absurdity a sebairónie. Priame a surové násilie namiesto toho vtesná do desiatich minút „prestavby scény“. Vtedy sa pred zrakmi divákov celá scéna otočí o 360 stupňov. Doslova. V pomalom, ale neúprosnom pohybe sa objekty na scéne najskôr len nakláňajú, posúvajú, ešte sa nejaký čas držia z posledných síl na pôvodných miestach, ale potom sa už neodvratne rúcajú: skrinky s treskotom dopadajú na zem, sypú sa cestoviny, káva, vypadávajú kuchynské riady, spotrebiče, oblečenie, stoličky, sušič na bielizeň. V deštrukcii precízne zrekonštruovanej každodennosti je niečo zvrátene fascinujúce. A škodoradostné. To najmä voči technickému štábu, ktorý pred predstavením musel kvantá vecí až do poslednej soľničky usporiadať do žiadaného tvaru a nabudúce to bude musieť urobiť znovu. Táto predstava vyplytvanej práce sa vynára akosi samovoľne. V kontexte aktuálnej kultúrnej politiky v Maďarsku možno ešte rýchlejšie, ako sa patrí.

Mundruczó sa namiesto moralizovania zaoberá násilím, ktoré je desivé, ale zároveň spektakulárne, ohurujúce a takmer očakávané. Nejakú chvíľu totiž vzbudzuje nádeje, že na jeho troskách vznikne niečo nové a ušľachtilejšie. Ale tieto akceleracionistické očakávania pádu systému, ktorý umožní nové začiatky, rýchlo uzemní nasledujúca scéna. V nej do rozvráteného bytu plného trosiek a povaľujúcich sa vecí prichádza ten istý agent, aby ho na základe nevýhodnej pofidérnej zmluvy prenajal slobodnej matke. Kolobeh, v ktorý sme dúfali, nám tu práve pred očami bez milosti preskočil niekoľko fáz.

Autorka je antropoložka.