Popkultúrna Trhlina

Už je to viac ako rok, takže je to vlastne uzatvorená vec, ale prihodilo sa, že medzi finalistami „najprestížnejšej slovenskej literárnej ceny“ Anasoft litera sa vlani ocitol román Jozefa Kariku Trhlina (2016). Tie úvodzovky v predchádzajúcej vete neznačia iróniu, ale skutočnosť, že ide o citát z internetových stránok predmetnej ceny. Anasoft litera jednoducho takto charakterizuje samu seba a je to celkom v poriadku, lebo laureáti a prozaické diela, ktoré Anasoft literu vyhrali, skutočne v slovenskej literatúre čosi reprezentujú. Minimálne jej hodnotové rámce, teda to, za akú sa považuje, akou by chcela byť, akou sa snaží byť a aká je. A v tomto ohľade predstavuje cena skutočne elitný klub: Vilikovský, Vadas, Zelinka, Vášová, Rakús, Kompaníková, Balla, Staviarsky, Macsovszky, Štefánik.

Iná liga, iný šport

Vlani dostal šancu dostať sa medzi nich Jozef Karika prostredníctvom románu Trhlina, čo sa síce principiálne nemohlo stať, ale aspoň sa okolo toho strhla skutočná búrka v pohári vody. Letora bola zhruba taká, že v rámci akéhosi deklarovania otvorenosti ceny sa Karikov román stal nominovaným viac­-menej kvôli tomu, že ide na jednej strane o dielo disponujúce akousi literárnou hodnotou a zároveň o mimoriadne dobre obchodovanú komoditu, ktorá napĺňala parametre „žánrovky“, teda hororu či thrilleru. Zámer sa naplnil – o Anasoft litera sa rozprávalo podstatne viac ako po minulé roky.

Tá najnaivnejšia semiotika pomôže, ­stačí sa pozrieť na obálky kníh nominovaných v roku 2017 a prakticky všetko je okamžite jasné. Obálka Trhliny sa tam až nehodí, vytŕča, je priamočiarejšia, konvenčnejšia, pragmatickejšia, pokojne gýčovejšia, vyzerá ako obálka bestselleru, jednoznačne asociuje obsah, komunikuje jednoducho čosi iné ako obálky tých ostatných kníh. Ešte sme sa ani nezačítali a už je jasné, ako to dopadne. Nominovať áno, ale iba preto, aby establišment deklaroval, že Karika jednoducho nemá nárok. V poriadku, lebo nemá – nie vzhľadom na predpokladané a sotva tušené kritériá vysokého, ktoré Anasoft litera reprezentuje. Tu sa nehrá na čitateľa reprezentujúceho štatistickú jednotku masovosti, ale zaujíma nás kvalita, úroveň, smeruje sa k univerzáliám, k literárnemu umeniu v zmysle vysokého, hoci tie snahy sa už môžu zdať márne. Nemožno merať Kingov a Brownov metrom Pynchonov či Austerov, lebo to nie že nie je rovnaká liga, to nie je ani rovnaký šport. Literatúra a literárny trh sú dokonca dve rozličné ihriská a vďakabohu za to, lebo predstava civilizácie, v ktorej milióny čitateľov čítajú knižky určené desaťtisícom, je desivá. To nie je snobizmus, ale étos a je len dobre, že sa ešte udržiava.

Karikovou smolou je, že sa ocitol v strede, na pomedzí jedného a druhého, ako ašpirant na členstvo v klube, ktoré by mu síce urobilo radosť, ale v skutočnosti sám najlepšie vie, že do neho nepatrí a nechce patriť.

Horor lomeno thriller

Karika je v tom najprívetivejšom, najpozitívnejšom slova zmysle literárny „popík“ a Trhlina je knižka, ktorá nevypovedá takmer nič o svojom autorovi, ale všetko o jeho čitateľoch. Je to horor lomeno thriller: horor je užšie vymedzeným žánrom, konkrétnejším, špecifickejším ako thriller, má ďalej od mainstreamu, ktorý je cieľovou skupinou Trhliny. Je to populárny, ľudový román, v ktorom sa pracuje s kategóriou autentického, pravdivého, skutočného, čohosi, čo je „naozaj“ vo vzťahu k „akože“, hoci ide o text, ktorý je principiálne a zo svojho fundamentu nie skutočný. Na úvod, aby to celé vôbec mohlo fungovať, musí sa autor stať súčasťou príbehu, musí deklarovať, ako sa veci majú, musí čitateľom poskytnúť návod. Mystifikácia? Áno, ale len v tom prípade, ak sa tak čitateľ rozhodne. Ak by Trhlina nebola románom, ktorý otvára takmer štvorstranový predhovor autora, ktorý však už je súčasťou príbehu, bola by paranormálnou skazkou, mestským mýtom, urbánnou legendou, ktorej dramaticky najvýznamnejšia časť sa síce odohráva na vidieku, ba dokonca priamo v prírode, v pohorí Tribeč, to ale na podstate veci nič nemení.

V pohorí Tribeč sa strácajú ľudia. Nezabíja ich tam masový vrah, neunášajú ich tam poľovníci spriahnutí s albánskym obchodníkmi s ľudskými orgánmi, ale strácajú sa preto, že realita v Tribeči funguje inak, ako sme zvyknutí. Je širšia, pružnejšia, menej reálna, menej racionálna z hľadiska fyzikálnej kauzality, je jednoducho iracionálna. Vieme o tom vďaka sprostredkovaným svedectvám – autor nám rozpráva príbeh skúsenosti niekoho iného. Trvá na tom, že je skutočný, a ak pripustíme, že román je autonómnou realitou, nemáme žiadny dôvod autorovi neveriť. Naopak, veríme mu napriek tomu, že nám to príliš neuľahčuje a z udalostí, ktoré sa možno stali a možno nie, sa rodí príbeh, dokonca príbeh s nebanálnou a naozaj desivou pointou. To je všetko.

Význam literárnych cien

Nebyť Trhlina románom, mohla by byť pôdorysom špekulatívnej literatúry ešte špekulatívnejšieho faktu – a do Tribeča by sa nahnali tí dobrodruhovia, čo sa len tak niečoho nezľaknú, vybavíme ich technikou a budeme skúmať veci merateľné konvenčnými prístrojmi, i nekonvenčnými, takže na svoje by si prišli aj ľudia s virguľami a prútikmi. Popkultúra je fundamentálne participáciou a v tomto kontexte ju môžeme považovať za zavŕšenie Barthesovho konceptu mŕtveho autora. Preto v Trhline nie je dôležité, aká je pravda, kde je a či vôbec existuje, ale to, či recipient akceptuje pravidlá a uverí. Dôkazov mu Karika poskytuje dosť, intertextová previazanosť Trhliny s ontologickou realitou je dokonca možno prvou príčinou, kauzálnym spúšťačom celého románu a je veľmi presvedčivá, tak teda pripustíme, že argumentácia pomocou odkazov na internetové stránky môže byť v románe príznakom ontologickej reality, ale znova platí, že čitateľ sa musí rozhodnúť, čitateľ musí uveriť, čitateľ musí participovať, aby text mohol akokoľvek fungovať.

Trhlina je vlastne horor rovnako ako prísne realistický román – niežeby realizmus bol jej domovskou literárnovednou platformou ako terminus technicus s významom presne definovaného pojmu, ale recipient knihu za takú môže považovať, ak korešponduje s jeho nastavením toho, čo považuje za realitu. Všetko dôležité sa udeje medzi dielom a jeho recipientom, preto je Trhlina popkultúrny román.

Mám rád príbehy definované mojou vierou v ne, a nebyť Anasoft litery, k Trhline sa nedostanem, nečítal by som ju, a ak by ma niekto pozval na výlet do Tribeča, nemal by som iný dôvod tam neísť, iba ten, že sa mi nechce, a keďže proti lenivosti bojujem práve tým, že prijímam výzvy tohto typu – pozvania na výlety, čo sa mi na ne nechce ísť, ale aj písanie o knihách, čo sa mi o nich nechce písať, riskoval by som, že sa v Tribeči stratím alebo zošaliem. Nevylučujem, že sa tak nestalo pri čítaní Trhliny, ale aspoň som sa nikam nemusel trepať. A potom že literárne ceny nemajú žiadny význam.

Autor je estetik a teoretik popkultury.