Psychoriáza

1

 

Nepamätám deň, kedy som umrel, ale očividne to bolo skôr, než som sa stihol narodiť. A nič nebolo pre mňa dôležitejšie ako práve tá snaha narodiť sa. Najradšej narodiť sa do už narodeného sa – diskrétne, korpuskulárne. Do už pripraveného, teda bezbolestne. Nerodiť sa, byť už narodený. Ale do čoho? Budeme si to predstavovať? Nenarušíme tým zdanie potreby vlastnej škrupiny, ktorá len praská a praská?

 

Výraz tváre je ako rub kože. Nikdy nestihne zrohovatieť.

 

Lepšia bytosť a horšia bytosť bojujú o to, ktorá z nich je tá lepšia. Lepšia bytosť sa zaštiťuje vzdialenosťou, ktorú mihnutím oka prekonáva. Horšia bytosť sa rozkladá stále vo svojom strede a ten niekedy dokáže machiavelisticky presúvať. Jej podstata sa nijako nemení, len vyfarbuje. Na rozdiel od nej je podstatou lepšej bytosti svoju podstatu vôbec neukazovať. Ak sa aj tá potrebuje vyfarbiť, farbí výhradne vonkajšok, lebo vnútro je to, čo si chráni. Ako hovorí, ona je tam, kde je rozdiel medzi vnútornosťami a vnútrom.

 

Hrošia bytosť.

 

Pravidelne vypúšťať zo svojej veže zo slonoviny balóniky s posolstvami a nútiť okoloidúcich, aby ich najprv pochytali a potom dešifrovali.

 

Každá hviezda na nebi žiari svojím spôsobom.

 

Ak chcel byť majstrom v niečom, čo sa nikdy nepovažovalo za majstrovstvo – napríklad v nepísaní alebo v kriku –, stačilo mu k tomu jedno: vymyslená pokrývka konceptu. Čím dômyselnejšia bola pokrývka, tým svojbytnejšie sa svojím trvaním stalo. Nástrahy, ktorým odolával nanečisto, sa pozvoľna premieňali na skutočné nástrahy, rozpoznateľné podľa toho, že už to nebol on, kto bol autorom ich nastraženia. Rozkývali v ňom zavedené zvyky. To mu umožnilo sústrediť sa na to, čo už nebolo nanečisto, a eliminovať najprv nutnosť a potom aj možnosť ich nastraženia. Čo ako pokrývka bolo príkladom, ako vnútorný princíp sa stalo normou.

 

Dať svojej smrti kontúry života.

 

Ticho požiera ticho. Hluk je šum. Pískanie v uchu je šum. Šum požiera ticho. Ticho je pískanie v uchu.

 

Pravda nie je hľadanie ani nachádzanie. Pravda je fakt. Skonštatovať fakt znamená hovoriť pravdu. Teda v prípade, keby tu neboli slová. Slová hovoria vždy niečo iné, ako je to, čo sú. Čo hovoria? Hovoria to, čo stavajú. Stavebnice zo slov. Žiadne fakty. Čím lepšie sú naše hry vymyslené, tým sú od faktov vzdialenejšie. A sny sú pravdivejšie, ako je akákoľvek aktivita. Ani hľadanie, ani nachádzanie. Len holé fakty.

 

Načasovať čas možno len synchrónne s ním.

 

Čakanie je pokánie.

 

Jedna možnosť je nedočkavo čakať na ďalší diel revolúcie. Druhá možnosť – oddeliť čakanie od konania.

 

Ako rybu na háčik chytiť človeka na jeho nadšenie. Spochybniť jeho motiváciu, ale má nadšenie motiváciu? Do zdanlivej logiky inkorporovať impulzívne chcenie, ktoré sa hneď v tom momente stáva musením. Niečo ako analógia vražedného postupu.

 

Ak chce jedna tvrdohlavosť pretromfnúť druhú, jedna z nich by mala byť fingovaná. Lebo ak fingovaná tvrdohlavosť ukazuje, čo tá nefingovaná robí bez toho, aby to fingovala, obe sa tým zrušia ako zrkadlá, ktoré sa pozerajú do seba. Jedna aj druhá sa vtedy presvedčia o niečom dosť podobnom: jedna o správnosti svojho presvedčenia, druhá o správnosti pochopenia, že jej presvedčenie je nesprávne.

 

Cez dôvodné zmŕtvychvstanie sa návratom späť dostávame až k dôvodom vraždy.

 

Ak je pravda svetlom, svetlo sú jej oči. A pozrieť do nich znamená vidieť tmu, z ktorej vyžaruje.

 

V nule sa nedá pomýliť, lebo nula nie je číslo, ale pocit. Nula je silnejší pocit ako nekonečno, ktoré je tiež pocitom. Nekonečno, na rozdiel od nuly, je predsa len trochu extrapoláciou, teda tým, čo by bolo keby. Boh je skôr nekonečno ako nula. A uveriť potom znamená extrapolovať.

 

Inteligibilne nevedieť.

 

Zdeľovať znamená najprv deliť, teda okliešťovať, a potom spôsobom priblíženia sa navracať oklieštené do pôvodného stavu.

 

Pridávať zrnká do piesku je ako pridávať deň do dňa a noc do noci. Ale inak to ani nejde. Redundantné je redundantným až vtedy, ak nám to z nejakého dôvodu začne prekážať. V opačnom prípade ide o „naplňovanie materiálu“, ktorý používame s dobrým vedomím o jeho vlastnostiach, štruktúre, vyvolávaní účinkov a podobne. Je to situácia, z ktorej vychádzame – miesto, kde je čas a trvanie synergicky prepojené. Je to moment tesne predtým, keď sa niečo môže stať, teda môže, no ešte nemusí.

 

Nepremlčaná radosť je neprenosná.

 

Život je príliš živý na pochopenie. To mudrci dobre vedia. Preto majú radi záhrobné relikvie: tmu a ticho.

 

Miera neslobody je identická so snahou vedomia oslobodiť sa od nej. Nevedomie túto snahu môže podporovať alebo podkopávať. Keďže o nevedomí nevieme, nemôžeme s tým nič robiť, ale paralelnou reflexiou môžeme proces zaznamenávať. Zaznamenať znamená nielen odrážať zrkadlené, ale aj konštruovať zrkadlo. Ak sú činnosť a trpnosť od seba odlíšiteľné, sú to organicky prepojené spojené nádoby.

 

Nie každá múdrosť je nutne pravdou. Nie každá katarzia je nutne pochopením.

 

Rozpoltenosť je stav, keď vnútorný hlas sa vyhovára.

 

Domov je na mieste. Miesto je v čase. Úsečka vo večnosti je čas. Trvanie je naťahovaný moment trpnosti a večnosť je činnosť.

 

Hotová je veta, ktorá nemá pokračovanie.

 

O čo nehotovejšie sú naše predstavy, o to viac možností dávajú skutočnosti.

 

Potvrdzovať nedokázané môžeme vždy len v jeho zlomku. Akoby mimochodom, nepatrične. Lepšie je nepozerať sa tomu do očí, aby nás to neopantalo nejakým magnetizmom, ktorému nerozumieme. Ktorý je najskôr nejakým princípom, ale iným princípom ako je ten náš. Alebo možno, že práve tým istým – asi ako keď sa čert pozerá do zrkadla.

 

Za každou nerovnováhou stojí ďalšia nerovnováha, ktorá sa snaží ju vyrovnať.

 

Konce sa nikam nemusia prikrádať, sú tu už od začiatku. Sprevádzajú nás čakaním a poskytujú nám ilúziu trvania. Keď nastanú, trvanie zrušia. A všetko, čo z nášho života bolo subjektívne, dôsledne zničia.

 

Periskop svojím zvláštnym zalomením – čo súvisí so schopnosťou prechádzať cez steny – pripomína logické myslenie. Lebo ako môže logické myslenie myslieť logicky, ak nie je upriamené na konkrétny bod, ktorý je potrebné dosiahnúť ako predstavovaný cieľ, a keď medzi okom pozorovateľa a spomenutým bodom nijaká priamka nie je? Nie je princípom periskopu – okrem zviditeľnenia nevideného – aj otvárať možnosť upriamiť pohľad oka na to, čo nevidí, a povzbudzovať tým predstavivosť pozorovateľa? Ale ako môže byť pozorovateľ pozorovateľom bez toho, že niečo uvidí hneď na začiatku, a to bez donútenia predstavivosťou hneď na začiatku si niečo predstaviť?

 

 

2

 

Čím viac zaplňujeme prázdno, tým viac je toho, čo zaplňujeme.

 

Ak aura nejakého človeka začne žiť vlastným životom, je to ešte aura a patrí ešte danému človeku? A jestvuje niečo, čo by sme mohli nazvať sebareflexiou aury človeka? Čo ak je práve aura onou sebareflexiou, projektovanou navonok v možnosti možnosti objektivizovaného pohľadu na túto subjektívnu skutočnosť? A môže potom táto skutočnosť zostať subjektívnou?

 

Moje priepasti sú nepochopiteľné. Skúste sa do nich pozerať dlhšie ako minútu – a potom pochopíte. Možno narazíte až na dno. Keď sa bumerang vášho nárazu vráti tam, odkiaľ sú nitky, na ktorých stojíte, úkladným spôsobom tkané, možno narazíte na živú, rôsolovitú hmotu pavúka, vášho stvoriteľa.

 

Ani bumerang sa nikdy nevracia taký, aký odišiel.

 

Chyby vznikajú preto, aby boli napravené. Lži preto, aby vyprovokovali skrytú pravdu, aby sa ukázala. Chyba, na rozdiel od lži, nikdy nie je úmyslom toho, kto chybuje – vyskytuje sa nečakane. O to očakávanejšia je nečakaná reakcia, ktorá vždy smeruje k zachovaniu chybou porušenej rovnováhy. Chybu, na rozdiel od lži, je potom, čo ju objavíme, potrebné okamžite skryť. Naopak lož treba konfrontovať s pravdou. Na rozdiel od chyby, ktorej zmyslom je okamžité odstránenie jej napravením, lož je už vyslovením vždy povýšená na to, aby sa stala jednou stranou váhy. Nerozhoduje teda nakoniec to, že lož, na rozdiel od chyby – ktorá musí byť učinená – môže byť účinná (ako zaklínadlo) už v momente jej vyslovenia?

 

Myslenie je, keď sa jedna pravda prenáša do druhej. Spôsob, akým k tomu dochádza je individuálnym kódom tej či onej mysle, nie nepodobným rozmachu štetca, čo svojimi pohybmi vykresľuje pravdám prostredie, v ktorom ich núti sa pohybovať. Myslenie nielenže spomaľuje čas, ono ho navyše brzdí. Snaží sa zastaviť myšlienku, ktorej je priamou súčasťou, tak ako je súčasťou človeka jeho dýchanie. A ak je napríklad protirečenie vždy na jedno nadýchnutie, zaznamenáme ho – a môžeme vydýchnuť.

 

Jestvuje pud, ktorý pudí k odpudivosti?

 

Starosť je jednou z radostí. Jej základom je projektovanie. Ak sa pod náporom skutočnosti toto projektovanie zrúti, je po radosti. Nápor skutočnosti však zároveň znamená, že naše projektovanie je petrifikované – a to je predpokladom k ďalšej možnosti projektovania. Skutočnosť sa stáva sekundantom možnosti jej náporu na nás. Je rovnako permanentne deformovaná, ako je permanentne formovaná. Vedomie, ktorým je formovaná, sa stáva odrazom vedomia, ktoré sama formuje, a kruh sa uzatvára.

 

V prípade, že je schopnosť človeka jeho vlastnosťou, hovoríme o redukcii – aj preto, že naopak to neplatí. Schopnosť, na rozdiel od vlastnosti, môžeme získať, stratiť, rozvinúť, zabudnúť. Vlastnosť sa však s nami ťahá. Dokonca do miery, že keby sme neboli my, našla by si niekoho iného. Ako parazit, len s rozdielom, že je to ona, kto určuje, kto je jej hostiteľ v skutočnosti zač. K hostiteľovi je zároveň submisívne lojálna, čo poznáme z toho, že od neho nikdy neodíde.

 

Čo je na monológu dialogické, je naša potreba pohnúť nehybnosťou.

 

Nie všetko, čo je cenené, je cenné – ale aj to sa v čase mení. Ak má byť vedomie ceny plne subjektívne, je nakoniec sám subjekt touto cenou, čo platí aj o objekte vo vzťahu k objektivite objektívneho. Je to akási konceptuálna hra, kde sa vymedzuje časť k celku a na­­opak. Primárny je východiskový bod, bod vrhu zrkadla, ktoré je zároveň bumerangom. Jeho trojrozmerné odďaľovanie a následné približovanie sa je vnútorne prepojené s väčším, menším a opäť väčším obrazom, ktorý je však iba dvojrozmerný. Cena obrazu spočíva v tom, že chýbajúci rozmer sa stane rozmerom prevažujúcim a naše subjektívne rozhodovanie rozhodovaním o povahe jeho objektivity. To, čo je objektívne rozdielne, môžeme pozorovať ako subjektívne identické a naopak. A čím presvedčivejšia bude táto ilúzia, tým cennejšie bude aj to, čo oceňujeme – a cena je nastavená.

 

Nároky sú to, čo zostane vždy nedokončené. To majú nároky spoločné s transcendenciou a s kultúrou vôbec. Predpokladajú individualitu, ale zdroj tohto predpokladu je práve jej poprením, pretože aj duch človeka popiera človeka, keď vytvára normu človeka, pod ktorej vplyvom sa človek – hoci individuálne, no predsa – glajchšaltuje. V konečnom dôsledku vedie transcendencia aj tak len do stratena, prípadne k Bohu (ale čo je teraz čo?). Nakoniec je aj nekultúrnosť iba prejavom kultúry – tým, že sa od nej vzďaľuje. Nie je nedokončenosť nárokov len prejavom tiesne z konca, z nepokračovania? Pod vplyvom nakopávania síce aj koniec môže skackať, ale skutočný krok neurobí. A keďže nárok považuje pokrok za svoju prekážku, je očividnou smrťou už za života.

 

Keďže čas plynie, nič sa nevráti, lebo sa nemá k čomu.