Nedorozumenie

Na železničnej stanici v B. som sa ocitol na pravé poludnie. Pripojil som sa k skupinke cestárov v oranžových uniformách a dal som si s nimi pivo. Mali asfaltovať príjazdovú cestu, ale v takomto počasí sa pracovať nedalo. Sadol som si k nim do tieňa a snažil som sa zistiť čo najviac o meste, v ktorom som mal stráviť niekoľko nasledujúcich dní. Najviac ma zaujímalo, aké ubytovanie by mi odporučili, aj keď nejaké pátranie som podnikol už doma.

„Tu sa všade dobre býva,“ povedal najmladší s pečeňovými fľakmi na tvári. Slová sa mu už na perách len lenivo obracali, v práci bol evidentne prvý a nezaháľal. Ostatní prikývli, ale jednému potom napadlo, aby som neskúšal International, tam sa kedysi obesil majiteľ a vraj sa po nociach hosťom zjavuje s obscénnymi gestami.

„Hej, pravda, tento by som vynechal, ak by som veril na duchov,“ pritakal jeho sused. Podľa neho by som sa však mal skôr vyhnúť Pláži, tam nejde o nejaké povedačky. Popod dvere v noci do izieb presakuje krv, celé mláky. Jeho neter to na vlastné oči videla a týždeň sa z toho spamätávala. Potom sa muži chvíľu hádali, čo je pravda a čo povedačka.

Objednal som im ďalšiu rundu a opýtal som sa na miesto, ktoré by si pre nocľah zvolili oni. U všetkých to jednoznačne vyhrala ubytovňa pri rybom trhu. Je lacná, bezpečná a večer sa tam človek zabaví pri živej hudbe. Bolo sa treba vyhnúť hlavne hotelom na námestí a v jeho okolí, kde vám v bare môžu niečo namiešať do drinku, aby vás uspali a okradli, minulý rok tam dokonca zavraždili troch turistov.

Čas pokročil, tak som sa poďakoval za rady a rozlúčil sa. Vybral som sa dlhou ulicou do centra, ale predstava robotníckej ubytovne so živou hudbou ma nelákala. Na bývaní som nechcel šetriť, to by sa človeku ľahko mohlo vypomstiť. V týchto končinách sa dá vyspať aj za polovicu ceny, ktorú som nakoniec za nadchádzajúcu noc obetoval, ale bol som presvedčený, že maličký kúsok luxusu mi za to stojí. Vyhnem sa tak aspoň plesnivým stenám, plošticiam, švábom a neochotnému personálu. Historky o obesencoch a uspávajúcich nápojoch ma nevystrašili, hľadal som niečo pokojné v ústraní, pretože som jednoducho ráno potreboval mať sviežu myseľ.

Rozhodol som sa pre penzión Mlyn, o ktorom som kedysi čítal v súvislosti s nejakou významnou návštevou. Nedávno zrekonštruovaná budova nad riekou s výhľadom na vodné koleso sľubovala dostatok súkromia. Na oddelených terasách sa dalo v tichosti premýšľať a navyše ma na izbe čakal kvalitne zásobený bar, takže som z nej prinajhoršom ani nemusel vystrčiť päty. Čo iné človek pred spaním potrebuje, ako pokoj na rozjímanie a zopár fľaštičiek vybraného alkoholu?

Bolo už po desiatej, keď som si zhodil veci na posteľ a zabuchol za sebou. Na večeru bolo neskoro, a tak som aspoň ochutnal kúsok čokolády, ktorá ma čakala na ustlanom vankúši. Dal som si sprchu a vyskúšal niekoľko druhov ginu. Potom som sa zavŕtal do deky a po niekoľkých stranách čítania som zadriemal.

Prebudilo ma buchnutie, po ktorom mi takmer zaľahlo v ušiach. Nasledoval hysterický smiech, do ktorého sa pridali ďalšie hlasy skupinky podgurážených osôb. Hluk a nekontrolovaný rehot znel nechutne a do prostredia diskrétneho štvorhviezdičkového penziónu sa vonkoncom nehodil. Málokedy sa vo svojom úsudku zvyknem mýliť a bol som na seba nahnevaný, že som sa nechal oklamať zdaním slušného a decentného podniku.

Vopchal som hlavu pod vankúš, ale ani trochu to nepomohlo. Zvuky už boli skôr mrazivé ako nepríjemné. Naskakovala mi z nich husia koža. Došla mi trpezlivosť a postavil som sa. Obvykle nezvyknem robiť scény a do súkromia susedov ma nič nie je, ale situácia bola neudržateľná, izba sa otriasala hlasmi. Koľká arogancia! Cez plecia som si prehodil župan a šiel si to vybaviť zoči­-voči. Len čo som však otvoril dvere a vyšiel na chodbu, hluk náhle ustal. Iba blikajúca lampa pri výťahu slabo bzučala. Prešiel som okolo niekoľkých dverí, ale nikde ani stopy po svetle alebo prítomnosti väčšej skupiny ľudí.

Vrátil som sa do izby, otvoril okno a pátral po tieňoch zo susedných apartmánov alebo vzďaľujúcich sa skupinkách na ulici, ale všade bol pokoj, noc a temnota. Zaľahol som a chvíle pred vytúženým spánkom som si krátil nácvikom svojho blížiaceho sa výstupu na recepcii.

Ráno som očakával vyjadrenie ľútosti a hlboké ospravedlnenie, prípadne návrh na výraznú zľavu, ktorá by mi sčasti mohla kompenzovať nepríjemnú noc. Žena v kostýme za priehradkou ma však len udivene pozorovala a ubezpečovala ma, že v penzióne som jediným hosťom ja a žiadne bujaré oslavy sa nekonali ani v najbližšom okolí. Moja príslovečná miernosť dostala zabrať, bol som vyprovokovaný k správaniu, ktoré by náhodne vstupujúci hosť mohol ľahko považovať za neprístojné. Videl som sa v zrkadle s brunátnou tvárou, ako búcham päsťou po knihe návštev a s nepeknou grimasou napodobňujem bezočivý smiech, pôvodcu mojej bolesti hlavy.

Žena ma sledovala so znepokojením a tvárila sa, akoby som rozprával pre ňu neznámym jazykom, a tak som nahnevane a bez pozdravu odišiel. Poriadne som za sebou tresol a ani mi nenapadlo dať si v tamojšej reštaurácii raňajky, ktoré som si večer dopredu zaplatil.

Neprofesionalitou recepčnej som bol dokonale vyvedený z miery, a keď si k tomu prirátame absenciu výdatného spánku a rozhodené nervy z nočných udalostí, bol som zrelý na všeličo, len nie na absolvovanie výsostne dôležitých stretnutí. Porušil som preto jednu zo svojich najprísnejších zásad a v prvej kaviarni som si na lačný žalúdok objednal dvojitý koňak.

Aj keď boli miestne podniky fádne a bez štipky espritu, alkohol podávali chutný a vo veľmi priaznivých cenách. Zopár dúškov môjho obľúbeného nápoja mi osviežilo myseľ, no po druhom či treťom pohári som si bol vedomý, že pracovné stretnutie budem musieť posunúť na ďalší deň. Svoje renomé som nemohol riskovať. O to viac som bol nahnevaný na ľudí v penzióne, ktorí sa nedokážu postarať o nerušený pobyt hostí, či si z nich nebodaj sami robia žarty.

Vybavil som potrebné telefonáty a vybral som sa do ulíc, aby som sa odreagoval a bližšie spoznal život tunajších obyvateľov. Na hlavnej ulici som narazil na zvláštnu procesiu rozjarených ľudí, tancujúcich v sprievode bubnov a príšerne rozladených píšťal. Na čele sprievodu sa potácali masky býkov, baranov a diablov, dokazujúce, že toto územie je stále ovládané poverami a tmárstvom.

Večeral som v zastrčenom bistre a hovädzie mi naservírovali takmer surové. Zrejme je to tu zvykom. Mimochodom, nemohlo mi uniknúť, že domáci majú veľmi kvalitný chrup, nevynímajúc dôchodcov a vidiecke stareny. Červené víno však bolo náležite husté, s plnou zaoblenou chuťou, a tak bolo obsluhe odpustené. Vrátil som sa do centra, aby som si prezrel pamätihodnosti, ale ulice boli aj podvečer plné zabávajúcich sa ľudí, masiek a hluku petárd. Pravdepodobne som do B. pricestoval počas nejakého pohanského sviatku.

Rozhodol som sa pre návrat, aby som nabral dostatok síl. Rokovania, ktoré ma na druhý deň očakávali, mohli výrazne ovplyvniť moju budúcu kariéru. Pri vstupe do Mlyna ma na recepcii čakal muž, pán v rokoch a s dôstojnými manierami. Rozpovedal som mu teda o svojich nočných problémoch a o nenáležitom správaní jeho kolegyne. Nejaké informácie sa k nemu už dostali. Slúži mu ku cti, že i keď sa aj on najprv ohradil, že sú slušný penzión a žiadnych hlučných hostí predchádzajúcu noc nemali, podarilo sa mi od neho nakoniec aspoň vymámiť fľašu francúzskeho červeného vína ako odškodné. Zároveň mi dal svoj prísľub, že sa o moje pohodlie osobne postará a bude na všetko dohliadať až do rána. Ak by ma niečo vyrušilo alebo by som bol s hocičím nespokojný, mám bez váhania zatelefonovať alebo rovno zbehnúť dole, po celý čas mi bude k dispozícii.

Na kľučke ma čakala akási zvláštna ozdoba, niečo ako náhrdelník, len kvetiny už boli zosušené a páchli ako kadidlo. K šnúrke bolo pripevnené aj vrecúško z obnosenej látky. Skúšal som ho otvoriť, ale bolo obšité z každej strany, takže asi malo len okrasnú funkciu. Možno darček alebo nejaká forma ospravedlnenia od recepčnej za jej nemožné správanie. Celkom by sa mi to k nej hodilo, pretože svedčil o úplnej absencii vkusu a elementárnych pravidiel elegancie. Ten predmet bol skôr niečím na pomedzí daru a urážky. Alebo je to iba dekorácia, súvisiaca s prebiehajúcou oslavou v uliciach? Tak či onak, tú smrdutú vec som v kúpeľni vyhodil do smetného koša.

Opláchol som sa, otvoril si víno a spolu s pracovnými poznámkami som si ho vyniesol na terasu. Slnko práve zapadalo, pofukoval len mierny vánok, a tak som sa s plným pohárom uvelebil v prútenom kresle. Ideálnejšie podmienky na oddych a premýšľanie by som si len ťažko vedel predstaviť. Pri lahodnom víne mi mozog pracoval bezchybne a prišiel som na niekoľko drobností, ktoré by mohli na stretnutí zvlášť zapôsobiť. Sledoval som odlesk posledných lúčov slnka na hladine rieky a opájal som sa vidinou zajtrajšieho úspechu.

Objednal som si ďalšiu fľašu a hneď ju i zaplatil. Bola najdrahšia z celej ponuky, čo ma len utvrdilo v pocite, že nový recepčný na mne nešetril a je teda človek na svojom mieste. Bol som približne v jej polovici a mesiac už visel rovno nado mnou, keď sa odrazu začalo so škrípaním otáčať dovtedy nehybné mlynské koleso. Klapot a pravidelné vŕzgavé zvuky ma vyrušili zo snenia. Zložil som poznámky na kopu a prešiel sa terasou, aby som si natiahol stŕpnuté nohy. Odkiaľsi sa ozval smiech, nie nepodobný tomu, čo ma v noci vyrušoval. Zbystril som pozornosť, aj keď šlo len o osamotený výkrik do tmy. Pod stromami na brehu rieky som spozoroval vzďaľujúcu sa dvojicu, a tak som po nich aspoň hodil pomaranč, čo som napochytre objavil v mise na stole.

Vrátil som sa do izby. Umyl som si zuby, a keď som si pripravoval veci na ďalší deň, zistil som, že moje papiere aj s poznámkami zmizli. Prehľadal som všetko, skontroloval som terasu, ale bezvýsledne. Vošla do mňa zlosť. Pre zlodeja, nezainteresovaného v mojom odbore, nemohli mať papiere žiadnu cenu. Tu sa skôr niekto zabáva na môj účet, sabotuje moje obchody.

Recepčný prisahal, že do penziónu už po mne nik nevkročil. Navrhol mi, aby „som sa ráčil unúvať a ukázal mu svoju izbu“, dozaista sa to nedorozumenie vysvetlí. Bol som s nervami v koncoch. Odviedol som ho k sebe, nech sa presvedčí na vlastné oči. Obal s dokumentmi ležal na stole pod oknom na tom najviditeľnejšom mieste.

„Nemusíte sa ospravedlňovať,“ povedal recepčný chlácholivo, i keď som bol taký dezorientovaný, že akési ospravedlňovanie bolo to posledné, na čo by som pomyslel. Voľačo neurčité som zamrmlal a on sa vytratil.

Zvyšok noci uplynul bez komplikácií, a tak som vzal na milosť reštauráciu na prízemí. Raňajkoval som obklopený starým náradím z mlyna, vrecovinou s historickou potlačou a neidentifikovateľnými ostrými predmetmi, ktoré kedysi mohli rovnako dobre slúžiť pri spracovaní múky i pri rafinovaných spôsoboch mučenia. Mám pomerne kladný vzťah k histórii i ľudovým zvykom, no neprišiel som na dôvod, prečo mi tieto nástroje a plesnivá veteš majú asistovať pri jedení.

Vybral som si omeletu na írsky spôsob, z ktorej sa vykľulo vajce s opečenými zemiakmi. Jednoduchý a výdatný pokrm, od ktorého sa nedalo očakávať nič okrem naplnenia obsahu čriev, sa mi podarilo skonzumovať takmer bezo zvyšku s pomocou dvoch pohárov kalného piva domácej výroby. Cítil som sa v dobrej forme a pri sile. Vrátil sa mi optimizmus, poťažkal som kabelu s papiermi a svižne vyrazil na stretnutie.

V pochmúrne pôsobiacom salóniku ma však zoči­-voči zástupcom protistrany sebavedomie opustilo. Dôkladne vycizelovaná reč znela z mojich úst nepatrične a kostrbato, argumenty podozrivo a celkovo som pôsobil nervózne, akoby ma práve prichytili pri klamstve. Keď som chcel získať čas a siahol po pohári minerálky, ruky sa mi triasli a jediné, po čom som túžil, bolo zmiznúť a vydýchnuť si osamote.

Zrazu som si spomenul na svoje záverečné vylepšenia zmlúv a vytiahol na stôl poznámky. Zalial ma pot. Namiesto precízne skonštruovaných argumentov som na stránkach našiel len čarbanice, doškrtané riadky, po okrajoch nezmyselné znaky s ornamentmi a úplne na konci oplzlú kresbu vystupujúcu z machule.

Zaklapol som notes a s myknutím hlavy, ktoré sa sotva dalo považovať za pozdrav, som sa rýchlo odporúčal. Väčším fiaskom to už nemohlo dopadnúť. Na možné povýšenie som okamžite zabudol a zostalo mi len dúfať, že v centrále budú zhovievaví a nevyhodia ma.

Aby som sa prebral z mrákot, na trhu som si zaobstaral fľašu miestneho alkoholu a uhol som si z nej ihneď, ako sa mi ju podarilo vy­­rvať z rúk namosúreného predavača. Horkú a trochu príkru tekutinu som okamžite zacítil až v prstoch na nohách. Pár minút som sa vydýchaval a potom vykročil. Túžil som konečne opustiť toto mesto, ale vlak odchádzal až na druhý deň.

O svojom odchode z penziónu som už nemal najmenšie pochybnosti. Vybral som sa hľadať nové ubytovanie, pri ktorom som si už nehodlal činiť zvláštne nároky. Bol som odhodlaný prespať hocikde, len nie v Mlyne, kde si so mnou tak diabolsky zahrávali. Stále som mal pred očami zlomyseľné znaky, ktorými ktosi zničil moju niekoľkomesačnú pedantnú prácu. No v ten deň som bol svedkom súhry tých najnepravdepodobnejších okolností, ktoré ma donútili konať proti svojej vôli.

Hotel Grand, v ktorom vraj okrádajú hostí a do recepcie ktorého som zo zvedavosti nakukol prvý deň svojej návštevy, bol zavretý a na dverách visela tabuľa oznamujúca rekonštrukciu. Niekoľkými smelými dúškami som si ovlažil hrdlo a zamieril k Internationalu. Postavy v uliciach mi pripadali ešte znepokojujúcejšie než dovtedy. Hľadeli na mňa mdlo a neživo, ako masky. V žiadnej z tvárí sa mi nepodarilo dopátrať výrazu, a i keď som si neustále opakoval, že sú to koniec koncov takisto ľudské bytosti, musel som pred nimi na chodníku inštinktívne uhýbať.

Vchod do Internationalu bol obohnaný policajnou páskou, popri ktorej sa natisol hlúčik zvedavcov. Stareny v čiernom začali kvíliť a hompáľať hlavami na nezvykle dlhých krkoch a z útrob hotela muži vyniesli tri mŕtvoly, zabalené do plachiet. Nezostalo mi nič iné, len sa spoľahnúť na odporúčanie cestárov a prespať v ubytovni pri rybom trhu. Pohodlie už pre mňa po ponižujúcej blamáži nebolo dôležité, potreboval som len na všetko zabudnúť.

Najprv som si však musel vyzdvihnúť batožinu. Chvíľu som uvažoval nad tým, že o svojom prípade upovedomím políciu a budem sa domáhať náhrady škôd, no pred očami sa mi vynorili bezduché tváre mužov v uniformách, ktoré som mal možnosť stretnúť pri vynášaní nebožtíkov, a svoju myšlienku som razom zavrhol. Vybavím to sám, rozhodne a nekompromisne.

Bolo dusno, nebo oceľové, a tak som pridal do kroku. Napochytre som dopil svoj trúnok, ktorý by bolo vhodné niekde v civilizovanom laboratóriu zanalyzovať. Zvláštne teplo rozlievajúce sa po organizme a intenzívny dojazd dodávajúci energiu nechal zabudnúť na jeho sprvoti nepríjemný, takmer hnilobný zápach. Keď ma od penziónu delilo už sotva niekoľko metrov, spustila sa prietrž mračien a dorazil som kompletne premočený. Zničený oblek mojej nálade nepomohol a už vo dverách som pátral po starcovi z recepcie, aby som ho pohľadom preklal za jeho falošnosť.

Na jeho mieste však opäť stála nová persóna, mladá žena, bledá a pochudnutá. Pamätám si len jej čierne oči a astenickú postavu, ktorá svojou vychrtlosťou nespadala do bežných hraníc určených pre estetické súdy.

Nie je jednoduché vynadať niekomu za priestupky, ktorých sa dopustil niekto iný. Zastupovala však podnik, a tak odo mňa milosť čakať nemohla. Nadýchol som sa, no namiesto intenzívnej spŕšky nadávok a sťažností som jej len s úsmevom poprial dobrý deň a pozval ju na pohárik, samozrejme, ak by jej to povinnosti dovoľovali. Nespoznával som sa a svoje počínanie som s údivom a bezmocne sledoval akoby odkiaľsi z horného rohu vstupnej haly. Videl som, ako sa ležérne rozvaľujem v kresle prijímacieho salóna. S odpudivosťou zvrhlého starca si pochvaľujem atmosféru penziónu a hádžem poklony na adresu oproti mne sediaceho indivídua, ktoré je odo mňa niekoľkonásobne mladšie a pripomína skôr nebožtíka ako objekt potenciálneho záujmu či nebodaj zblíženia.

Pili sme znovu to najdrahšie víno, na ktoré som ju veľkodušne pozval, aj keď som bol pred pár okamihmi pevne rozhodnutý neminúť tam už ani jeden frank. Začal som nahlas uvažovať o predĺžení svojho pobytu v B. a nechutne som sa pritom usmieval. Ak by som podobného človeka, akého som teraz sám predstavoval, stretol na verejnosti, striasol by som sa pohoršením. Po vlne odporu, ktorú som k sebe zacítil, nastúpili obavy. Nemal som predstavu, čo môže dvojníka v mojom tele napadnúť, bol naskutku mimo mojej kontroly a mal som skutočný strach, ako to celé skončí. V polovici druhej fľaše som s istou dávkou uspokojenia spozoroval, že moje pohyby sú malátnejšie a v artikulácii sa objavujú výrazné diskrepancie. Bolo načase, pretože v tom stave by som bol schopný prezradiť o sebe aj tie najintímnejšie tajomstvá.

Nasledujúce chvíle sa mi však strácajú v jemnom opare. Občas sa z neho vynára chodba, zvažujúca sa do strán ako v podpalubí pri búrke, meravá tvár asistujúceho dievčaťa alebo prúd chladnej vody, dopadajúci na temeno. Vo svoje izbe som pravdepodobne na moment osamel. V pamäti sa mi uchovali len nesúvislé snímky bez vysvetliviek. Otvorená skrinka s aperitívmi, upršaná terasa, záblesky svetla zo strojovne mlyna. Náhle sa z nejasných dôvodov ocitám v jej útrobách, sledujem škrípajúce súkolie, pri nohách mám otvorený priestor a v hĺbke pod kolesom vidím dočervena sfarbenú hladinu. Pri dolámaných vrátkach stavidla sa vynárali a zas klesali telá mojich obchodných partnerov a obsluhy z recepcie. Ich tváre, zamotané do hnilej trávy a vodných hyacintov, ma striedavo zdravili a zas padali do hĺbky.

Vo vrecku som nahmatal posledné fľaštičky z barovej skrinky – bola to tuším vodka, s ktorou mám málokedy pozitívne skúsenosti – a obrátil som ich do seba. Ktovie, prečo som si ustlal priamo tam.

Prebudil som sa na zimu a vlhko. V diere pod doskami sa na hladine hompáľali len chumáče zvädnutých hyacintov. Hlavou mi prebleskli nafúknuté tváre utopencov. Striaslo ma, no po niekoľkých nádychoch som sa upokojil. Možno šlo o sen alebo vidiny spôsobené neporiadkom v zažívaní či drobnou poruchou nervového systému, atakovaného prílišným vypätím. Noha, čo mi v spánku stŕpla, už bola v poriadku, a tak som na nič nečakal. Nečujne som prebehol terasou a v izbe som rýchlo nahádzal veci do kufra. Erárny uterák sa mi doň ledva vopchal, ale nejako som tie beštie vytrestať musel.

Šikovne som sa prešmykol recepciou na ulicu. Našťastie ma nik nezastavoval. V také včasné ráno pravdepodobne zas nejaká nová osoba za priehradkou driemala s vyloženými nohami, aby jej v tom zúfalom meste ubehol deň čo najrýchlejšie.

Na železničnú stanicu som dorazil s dostatočným predstihom. Necítil som sa v najlepšej kondícii, nohy sa mi klepali a bolo nevyhnutné, aby som sa v bufete čo najskôr dal dokopy. Predavač si ma rýchlym pohľadom premeral a odporučil mi akýsi miešaný nápoj, ktorý preferujú ľudia, prichádzajúci do mesta ráno za prácou. Opýtal sa ma, ako som si užil B. Odpovedal som mu poďakovaním za otázku. „Mali ste šťastie,“ uzavrel našu debatu, podal mi pollitrový pohár a stiahol okienko.

Dozelena sfarbený nápoj zaúčinkoval oka­mžite. Asi by som nedokázal rozoznať žiadnu z jeho zložiek, ale dokopy vytvorili mierne horký, ale čarovne utlmujúci balzam.

Bol som nesmierne rád, že mesto B. konečne opúšťam a vraciam sa domov do zabehaných koľají, medzi fádnych, ale dôverne známych štamgastov U jaštera, do miest, kde mi nič nehrozí ani ma nič neprekvapí. Po niekoľkých dúškoch nápoja som príjemne pookrel a v dobrej nálade som zamieril k cestárom, oddychujúcim na rovnakých miestach a v identických pozíciách, v akých som ich zanechal pred troma dňami. Čakali na asfalt a výtlky boli po daždi plné vody.

Tentokrát ma na pohárik pozvali oni. Tvrdili, že o mňa mali starosť. V hoteli International sa vraj zjavil obesený majiteľ a traja turisti namieste zomreli od hrôzy. Urobil som dobre, že som si ich rady vzal k srdcu a nechodil tam. Ich ustarostené tváre so zahmlenými očami mi v tej chvíli pripadali takmer sympatické.

Prebrali sme zopár všeobecných a zbytočných tém, ako stvorených na chvíle čakania, a niekoľkokrát sme sa pritom vystriedali pri okienku bufetu. Všetko napätie zo mňa opadlo a v rozjarenej nálade som si šiel uľaviť k plotu. Posledné, na čo si dokážem spomenúť, bol ošarpaný nápis na hrdzavom vlnitom plechu.

Precitol som uprostred noci vo svojej izbe, oblečený na nerozostlanej posteli. Je to iste sen a ja sa veziem vo vlaku. Do penziónu som sa predsa nemohol dobrovoľne vrátiť. Áno, určite je to len nočná mora, veď ani nedokážem ovládať svoje končatiny. Niekoľkokrát som silne zovrel viečka a pozoroval izbu osvetlenú nočnou lampou. Do ticha sa od dverí za mojím chrbtom pomaly vynárali hlasy, akoby sa osmeľovali. Zvuky boli stále jasnejšie. Mrmlanie, o ktorom som chvíľu pochyboval, že môže byť ľudského pôvodu, prechádzalo do tiahleho chrapotu. Odpovedal mu viachlasný pritlmený smiech.

Nevládal som sa otočiť a do očí mi stieklo niekoľko kvapiek potu. Hovoril som si, pokús sa zaspať, nič si nevšímaj, o chvíľu ťa prebudí sprievodca a bude po všetkom. Hluk spoza dverí sa však stupňoval a ja som s prekvapením zistil, že jeho pôvodcovia sú priamo pri mne, na stene som zreteľne videl ich tiene. Zdeformované pravdepodobne uhlom, ktorým ich osvetľovala lampa, pôsobili neprirodzene. Dokrivené a predĺžené hlavy sa im pri smiechu zľahka pohojdávali. Sledoval som ich pohyby, až kým sa jeden z nich ku mne priblížil a naklonil sa. Na krku som zacítil horúci dych. Úplne stuhnutý som nemohol urobiť nič, iba zavrieť oči.

Neviem, ako som sa potom ocitol v kúpeľni a koľko času ubehlo. Stál som nad umývadlom a oplachoval som si tvár. Keď som vypol vodu, rozhostilo sa ticho. Opatrne som nakukol do izby, ale nepostrehol som ani náznak cudzej prítomnosti. Upokojil som sa a všetky obrazy, ktoré sa mi začali vynárať v pamäti, som rýchlo zapudil. Po návrate si vezmem voľno a dám si do poriadku nervy. Preháňal som to s prácou a bol som vystavený nadmernému stresu, vyčerpaný človek môže prísť k vidinám veľmi jednoducho.

Bol som prekvapivo pokojný, i keď som si jasne uvedomoval absurdnosť svojej situá­­cie. Šiel som na vlak a zrazu som sa opäť ocitol na mieste, z ktorého som utekal. Všetko sa vysvetlí. Nevadí, pozriem sa do skrinky s nápojmi a premyslím si, čo ďalej. Bar bol kompletne doplnený, a tak som siahol po gine, ten sklame málokedy. Vzal som medzi prsty dve fľaštičky a chystal som sa prejsť na balkón, keď mi zrak náhodou skĺzol k posteli. Dolu tvárou na nej ležal neznámy muž.

Len žiadne unáhlené reakcie! Je to určite trik bláznov z penziónu, zlý žart, chyták, ktorým ma chcú opäť dostať. Kým som sa v kúpeľni dával do poriadku, privliekli mi sem nejakého ožrana. Hodil som do seba prvý gin, pevne rozhodnutý nehrať ich hru. Pokiaľ by som zbehol na recepciu a vrátil sa s manažérom späť, telo by niekto odpratal.

„Vstávať!“ zvolal som, ale muž nezareagoval. Zodvihol som mu nohu a voľne ju spustil, nech sa preberie, ale žuchla dolu ako poleno. Priložil som mu prsty na krčnú tepnu. Nič som nenahmatal. Muž bol mŕtvy.

V poriadku, povedal som si, preskákal som už všeličo, zvládnem aj toto. Vypil som aj druhý gin a šiel si zapáliť na balkón. Predstavoval som si, ako situáciu vysvetľujem na polícii a videl som výrazy vyšetrovateľov. Uvažoval som, ako sa zachovať. Ohlásim mŕtvolu a začnú sa nekonečné opletačky, žiaden svedok a ja ako jediný podozrivý. Odídem bez slova a v tom prípade už o mojej vine nik nebude ani pochybovať. Vrátil som sa do izby a cestou som z baru vytiahol absint. Pristúpil som k nevítanému návštevníkovi. Chcel som sa naň pozrieť zblízka, ale hlavu mal odvrátenú a stuhnutú. Ani za nič sa mi ňou nedarilo otočiť. Kľakol som si na posteľ a po kolenačky ho preliezol. Zdal sa mi povedomý. Až po niekoľkých minútach pozorovania som si uvedomil, že sa pozerám na seba. Som to ja, moja strhaná tvár, môj dažďom premočený oblek.

Nie, nebol som šokovaný. Skôr mierne prekvapený, ako som nevzrušene prijal túto informáciu, akoby šlo iba o jednu z každodenných banalít. Dostal som chuť na šampanské, tentoraz skutočne poriadnu. V hoteloch zásobujú izbové bary vždy po dvoch kusoch z každej značky, aj keď je v nich jediná posteľ, asi aby si mohol hosť priťuknúť a rozjímať pri rozhovoroch so svojimi hlasmi. Vzal som si teda obe, naraz ich otvoril a vypil priamo z fľaše, až mi bublinky pobehovali v nose.

V poriadku, povedal som si a odkiaľsi sa vo mne objavil dovtedy nepoznaný náznak uspokojenia. Dokonca som po chvíli uvažovania mohol zhodnotiť, že ak sa veci majú skutočne takto, nič viac som si ani nemohol želať. Zmizli obavy a ustavičná neistota. Nič napokon nebude horšie ako v dňoch, keď som sa plaholčil po uliciach, pod pazuchou nosil akési papiere, podpisoval zmluvy a ktoviečo ďalšie vybavoval.

Počkal som do večera a potme som svoje telo v strojovni mlyna spustil do rieky. Odvtedy v penzióne bývam viac­-menej pokojne. V tejto izbe sa pred vami už roky žiaden hosť neobjavil. Počas dňa sa prechádzam po meste a zdá sa mi, že začínam tunajším ľuďom rozumieť. Už to pre mňa nie sú len masky na bizarnej oslave, chápem ich úzkosť a nevysvetliteľné správanie, ktoré nezriedka vedie k sebapoškodzovaniu. V určitom zmysle by sa dalo povedať, že mám toto mesto rád. V prázdnote sa cítim omnoho voľnejší.

Ak dovolíte, vezmem si z baru ešte jednu fľaštičku. Vyschlo mi v krku. Dávno som nemal príležitosť s niekým si takto pokojne podebatovať. Milujem tieto temné noci, keď vypnú elektrinu v celej štvrti a nevidíte si ani na koniec nosa. Dokonalá tma a vaše telo akoby strácalo hranice, ste súčasťou niečoho veľkého.

Ale už vás nebudem zdržiavať, zajtra máte určite veľa povinností. Nech sa vám darí a nemajte strach, zvyknete si. Zostal by som ešte na pohárik, ale bude lepšie, ak sa vzdialim skôr, než zapnú elektrinu. Viem si predstaviť, aké by to mohlo byť nepríjemné – ste započúvaný do rozprávania a odrazu cvak, izbu zaleje svetlo žiarovky a v kresle oproti vám nik nesedí.