V svojom minulom komentári som tvrdila, že kampaň #MeToo zmenila chápanie toho, čo znamená byť ženou. Musím žiaľ skonštatovať, že som sa prerátala. Akéže odhaľovanie mužských privilégií, rozpoznanie rodových predpojatostí, kampaň ako nástroj nového uchopenia vlastných skúseností! Jedno vraj odborné sympózium stačilo na to, aby zvrátilo moje presvedčenie o tom, že atmosféra sa pre tie a tých, čo sexuálne obťažovanie a násilie zažili, mení. Podujatie s názvom Právní aspekty kampaně „Me Too“, ktoré sa konalo 16. marca na pôde Univerzity Karlovej, univerzity, na ktorej pracujem, mi jednoducho uštedrilo lekciu.
Koncom uplynulého roka som sa nechala učičíkať povzbudzujúcim nesúhlasom niektorých mužov s násilím na ženách – a tiež tým, že spoločnosť sa určite musí meniť, ak takýchto mužov oceňuje (pozri cena Genderman). Aj Medzinárodný deň žien ponúkol takú akurátnu kombináciu rutiny a peknej (hoci malej) politickej akcie: Eurostat – ako to robí vari aj desať rokov, ak nie viac – vydal tlačovú správu o rodovom mzdovom rozdiele a dozvedeli sme sa, že Česko je na tom (stále) zle. Feministické kolektívy v Prahe zase vyrazili ako Ženy na Hrad! a uchmatli si trochu pozornosti, ktorá sa sústredila na opätovnú inštaláciu prezidenta. Ani noviny, ktoré som si v ten deň kúpila, nesklamali a MDŽ ocenili ako sviatok pomáhajúci spotrebe, dobrý na vyplnenie vraj „hluchého miesta“ medzi Valentínom a Veľkou nocou. Potiaľ bolo všetko vlastne ako zvyčajne.
Podujatie z dielne Stálé konference českého práva bolo pre mňa prekvapením – a tak trochu dúfam, že sa ním nechajú prekvapiť aj tí, čo ho zaštítili (predseda Ústavného súdu ČR, pražská primátorka, predseda poslaneckej snemovne a napokon aj rektor Univerzity Karlovej), a vyvodia z toho dôsledky. Pritom sa vlastne nestalo nič, čo by nebolo možné očakávať. Ako pripomína v svojom výklade dejín európskych feminizmov medzi rokmi 1700 a 1950 historička Karen Offen, vlny feminizmov striedali vlny antifeminizmov. Keď teda niekedy v poslednej štvrtine 19. storočia Nora opustila svojho manžela, nasledovaná svojou českou družkou Olgou Rubešovou, tak zanedlho po nich sa v kultúrnej predstavivosti usadili femme fatale a ženy ako akési duchovné substancie, „večné ženy“. A podobne aj po druhej vlne feminizmu v sedemdesiatych rokoch nasledovalo spolu s nástupom Reagana a Thatcher to, čomu Susan Faludi hovorí backlash, teda vztlak kultúrneho konzervativizmu a ekonomického neoliberalizmu. Akoby sa premena vedomia ani nemohla trvalejšie usadiť a zmenená predstavivosť sa musela začať zase pozerať viac pod nohy.
Právnici Roman Havlíček a Daniela Kovářová svojím podujatím mnohým, čo veria v právo ako prostriedok nápravy systémových nespravodlivostí, nohy podrazili. Opäť, mohli sme to čakať. České diskusie o sexuálnom obťažovaní sa totiž obťažovaniu väčšinou tak či tak vôbec nevenujú. Z témy sa druhá časť tohto slovného spojenia vypustí tak, že možné zneužitie moci, ktoré dáva mužom do rúk existujúci rodový poriadok, sa zmení na erotickú hru. Ak niekto túto erotickú hru zvádzajúceho a zvádzanej, hru, v ktorej sa má vraj oceňovať nejaký erotický kapitál indivíduí, nechápe, tým horšie preňho či pre ňu.
Nechcem opakovať poučky o tom, že tu ide o nerovnováhu moci a nie o sex. Vyvrátenie tohto presvedčenia celkom určite stálo v ideovom zámere onoho právnického podujatia a bolo jeho východiskom. Ono vznešene nazvané sympózium, ako je zrejmé z názvu aj z krátkej anotácie na pozvánke, vlastne vôbec nesľubovalo, že sa bude vážne zaoberať sexuálnym obťažovaním – na túto úlohu už od začiatku rezignovalo. Vzalo chytľavý hashtag a okolo neho spriadlo svoje blúznenie o pohlavnom živote cicavcov na dvoch nohách (áno, okrem ľudí do tejto kategórie patria aj tučniaky z videa Laury Janáčkovej) a o pomstychtivosti žien, ktoré buď nie sú sexuálne atraktívne, alebo nie sú pracovne dostatočne výkonné a schopné a takto sa teraz domáhajú pozornosti. Slovami Cyrila Svobodu, ktoré (žiaľ či našťastie) v priehršti hlúpostí vyslovených jeho spolurečníkmi zanikli, vyhlásenie #metoo dnes pre ženu predstavuje jednoduchý spôsob, ako „byť in“. Preložme si to: bývalý politik, dnes vysokoškolský vyučujúci tvrdí, že povedať, že žena zažila sexuálne násilie či obťažovanie, je doslova ako kúpiť si biele a nie farebné tenisky na behanie. Je to móda, ktorej – domýšľam – ženy bez vlastného vkusu a noblesy podľahnú, je to trend medzi roztopašnými spotrebiteľkami, ktorým chcú len „upútať pozornosť“.
Ale na sympóziu neboli len zvyčajní podozriví – Svoboda, Uzel, Hampl, Janáčková, Kovářová či Kubera, mohli by ste namietať. Áno, podpredseda Najvyššieho súdu Radim Fiala hovoril o probléme ponižovania, ktoré je spoločné rôznym hierarchicky usporiadaným prostrediam. Herečka Ivana Jirešová veľmi vecne skonštatovala, že obťažovanie a násilie na ženách je realita a tie, ktoré ním prejdú, si zaslúžia podporu aj zo strany práva. Ale ani niekoľko lucidných prejavov však nič nemení na tom, že cieľom tohto podujatia bolo vopred delegitimizovať možnú diskusiu o sexuálnom obťažovaní a násilí, diskusiu, ktorá sa určite povedie, pokiaľ sa v parlamente dostane na prediskutovanie Istanbulský dohovor, presne dva roky čakajúci v Česku na svoju ratifikáciu. Je ťažké zbaviť sa dojmu, že toto podujatie Pražského právnického jara 2018 vlastne nebolo ničím iným než teambuildingom vybraných politikov a ich expertov, počas ktorého sa pripravovali na delegitimizáciu dohovoru v parlamente, či kratučkým prieskumným letom, ktorý má zistiť, či sú možní obhajcovia Istanbulského dohovoru pripravení na spor. Sú?
Autorka je filosofka a feministka.