Ekofuturistická diskotéka

Doba ­-cénov, začiatok konca planéty, predikcie života v poškodenom ekosystéme v budúcnosti. Sú naliehavé problémy spoločnosti pre človeka, veriaceho v udržateľnosť súčasného stavu planéty, stále priveľmi abstraktné? Politické nástroje, ktoré používame, aby sme upozornili na pokračujúce environmentálne katastrofy, zlyhávajú alebo narážajú na apatiu predstaviteľov zastupujúcich verejné záujmy – spomeňme COP 21 v Paríži. Akou optikou dokáže divadelné umenie priblížiť k závažným environmentálnym témam človeka, ktorý – podobne ako je tomu často aj pri účasti na politickom dianí – vystupuje len ako divák?

Autorská esej Vojtěcha Bártu a Matěja Nytru z produkcie Štúdia brnianskeho HaDivadla skúma medze často skloňovaného termínu „vek antropocénu“ skrz dialóg dvoch hlavných protagonistov a experimentálnu, silne vizuálnu scénografiu Matěja Sýkoru. Imaginácia a súcit sa v 60­-minútovej ekofuturistickej diskotéke pretavuje a ohliada za tým, čo bolo – a ako sme to sledovali miznúť z povrchu zemského.

Minulý–dnešný–budúci

Po Bártovej predošlej inscenácii Šumava láska o osude Josefa Váchala a ľudskej (šumavskej) duši sa fenomén doby, v ktorej sme hlavnými činiteľmi nezvratných ekologických zmien, stal námetom sám osebe. Bárta režisérsky opätovne pracuje s motívom bezprostredného neskutočna a surovej divokosti. To sa odráža hneď na scéne. Hra je situovaná v priestore schodiska do foyeru podzemnej sály HaDivadla. Už počas príchodu do hľadiska na seba strháva pozornosť futuristicky a funkčne štylizovaná a nasvietená scéna, doplnená prírodnými prvkami z umeliny. Výber kostýmov z „iného vesmíru“ pokračuje v obdobnom duchu zlučovania nezlúčiteľného a prepája hru ako celok.

Človek stroj, futuristický vedec s hlavou človeka a telom zvukovej kocky, prehovárajúci skrz repliku geneticky modifikovanej kukurice, a človek budúcnosti, futuristický umelec, obracajú svoju pozornosť na výrobu a spotrebu plastov či fosílnych palív, záťaž vplyvom veľkosti populácie alebo napríklad na dopad dusíkatých hnojív na zem. Pasáže jednotlivých prehovorov dvojice hereckých partnerov sú hudobne aj priestorovo ostro vymedzené – človek stroj neuniká zo svojho železného panciera a excentrický a nepredvídateľný človek budúcnosti od momentu vstupu na scénu neopúšťa priestor pódia pod schodišťom. Postava obyčajného človeka (robotník Cyrila Drozdu) potom zoznamuje s dianím, ktoré sme mali dovtedy sprostredkované len abstraktne, skrz diskusie v médiách, v politike a medzi „radikálnymi ekoaktivistami“.

Inscenácia pracuje s množstvom tém, ktoré stavia na kontraste minulý (až takmer divošský) – súčasný – budúci. Kolotoč generovaných slov zviazaných s termínmi prepája snahu autorov ukázať nový spôsob nazerania na ťaživé politické témy. Geneticky upravené potraviny a globálne otepľovanie sú už toľko skloňované, až sme si na ne zvykli a vyvolávajú skôr nechuť ako chuť uveriť vo faktické zmeny, ako je niekoľkonásobne urýchlené vymieranie druhov zvierat v poslednom storočí. Využitie natoľko známych prvkov pomáha divákom vložiť sa ľahko do krátkometrážneho kolotoča spoločne s jeho tvorcami. Odvrátenou stranou prístupu je však plochosť usilovania sa o pochopenie širšou verejnosťou. Základná koncepcia predstavenia tak osciluje nielen v rovine časovej, ale aj na rovine silnej divadelnosti a slabej filozofickosti.

To prvé je zdôraznené funkčným dôrazom na vzťah antropocénu a ľudskosti namiesto technológie, ako aj prostredníctvom mierneho poodhalenia spôsobu, akým sú scény vystavané – príchod vymierajúcej veľryby je podčiarknutý pohľadom na technické zázemie, ktoré tlačí objekt z úkrytu na scénu a späť, prípadne scénou vysekávania historickej VHS pásky z ľadu ostrým sekáčom na bravčové. Radikalita a umelecký aktivizmus však počas hry mizne, objavuje sa len v sekvenciách, predovšetkým na začiatku a konci hry, a preto nepôsobí celistvo. Filozofický úvod inscenácie sa dialekticky objavuje na konci predstavenia vstupom režiséra na pomyselné javisko s prinesením záverečnej nevyriešenej otázky, otázky ľudskosti a neľudskosti.

Radikalita súcitu

Avšak miesto nového prístupu, ako osloviť divákov, hra mimo svoju úvodnú a záverečnú časť skĺza k známemu sarkastickému humoru a apatickému výsmechu, čím len reprodukuje súčasný pohľad divákov na ekologickú tematiku. Závažné problémy klimatickej krízy podáva skrz donekonečna omieľané mýty a argumenty z úst čisto mužského umeleckého osadenstva, hovoriaceho za dobu súčasnú, minulú aj budúcu. Napriek tomu úspech hry ako takej spočíva v prenesení nosnej témy aj do rozhovorov divákov po hre samotnej, podnietených práve výtvarnou, divadelnou a konceptuálnou mnohosťou. Je otázkou, do akej miery sa však vyvolaná reakcia zaoberá problematikou a kritikou antropocénu a do akej miery je len sarkastickým skonštatovaním o fakte stavu vecí, podobne ako sa to odráža v hre samotnej. Akokoľvek, po predstavení K antropocénu prebieha diskusia s režisérom predstavenia Vojtěchom Bártom a ekologickým novinárom Radkom Kubalom, ktorá prináša do interpretácie hry presahujúcu kritiku antropocénu z hľadiska kapitalocénu.