Hovorme viac o umení

Diskurzivita, ktorá tento rok „obaľovala“ Cenu Oskára Čepana, bola ak nie priamo v rozpore s vystavovaným umením, tak sa s ním celkom míňala. A to napriek tomu, že sú umelci dnes už takí profesionalizovaní, že vytvárajú celé diskurzivity o vlastnom umení vrátane nových formátov o tom, ako o umení hovoriť. Predsa to na tom, ako o umení hovoríme, nezanecháva žiadnu stopu a určite to neporazí tlačovú správu. Jediný dôvod, ktorý si dokážem predstaviť, je, že išlo skôr o snahu vylepšiť imidž ceny po kríze jej identity a diskusiách z minulých rokov. Predovšetkým tej z roku 2017, keď bola výstava finalistov spoločnou inštaláciou. Išlo o rozhodnutie umelcov, neskôr kritizované ako vyprázdnené gesto, snahu zastrešiť ostatných umelcov pod chápanie umenia ako umenia spolupráce, ktoré reprezentoval v tom ročníku medzi finalistami kolektív APART. Tento prístup sprevádzal manifest, v ktorom finalisti kritizovali kompetitívnosť súťaže a hovorili o udržateľnosti podhubia, o potrebe zvoliť kvalitnú diskusiu namiesto víťaza a vyzývali k otvorenosti a spolupráci.

Pocit tiesnivého

Len tak sa dá aspoň trocha porozumieť tomu, prečo sa na udeľovaní tohtoročnej Ceny Oskára Čepana hovorilo tak veľa o nehierarchickom modeli súťaže, o tom, že fokusom nie je víťaz, o spolupráci ako o vedomí spoločnej aktivity. Riaditeľka Ceny Oskára Čepana Lucia Gavulová hovorila o kolektívnej výstave, ale tiež jedným dychom o samostatných výstavách v rámci jednej ucelenej výstavy, dokonca o kolektívnom či spoločnom diele.

V skutočnosti nie je nič nepravdivejšie, ba dokonca nespravodlivejšie ako toto tvrdenie. Aj keď výber finalistov, s výnimkou víťaza, pripomínal silné kurátorské gesto. Výstavy, ktorá sa nestala. Alebo sa stala, aj napriek kurátorskému vstupu Václava Janoščíka, ktorého koncept pod názvom Ekológia túžby nie je viac než updatovanou verziou starého dobrého kolaboratívneho umenia a umenia networku, obohateného o koncept afektivity, o novú citlivosť, energiu, spoločný jazyk či zdieľanie. „Môže ísť napríklad o zdieľanú kuchyňu, temné zákutia nášho ja, preplnené dopravné prostriedky, dedinu alebo jednoducho o miesto prechodu inam,“ píše Janoščík v kurátorskom texte.

Pre mňa sa vynáralo skôr staré freudovské „unheimlich“ ako opak domáckeho, ako čosi tiesnivé, paralyzujúce. „Unheimlichkeit“ charakterizuje performatívne práce Jána Ďurinu, akýsi dlhodobý etnografický výskum vytesnených podôb, škaredého, animalistického, kmeňového v rámci európskej kultúry. Predsa ju kurátor redukuje na prácu na sebe, na sebazranení, na masku v ére sociálnych sietí, na nádej stať sa, kým sme. Alebo istá neochota hovoriť, násilie, ktoré zažívame v zmenenom stave vedomia v novej forme masy, energickej, a predsa paralyzovanej. Zredukovaná odpoveď naň vo forme jednoduchého „Dýchaj“, inštrukcie, ktorá reprezentuje výnimočný stav, ako v inštalácii ďalšej finalistky Gabriely Zigovej. V krátkom filme Milana Mazúra predstavovali „unheimlich“ statickosť a paralýza, s ktorými pracuje s témou migrácie, s očakávaniami, ktoré sa nenaplnia alebo sa už všetky na­plnili, s ľuďmi, ktorí nie sú našimi deťmi, a tak sa o nich musíme učiť a predstavovať si, ako uspokojiť ich očakávania v časoch, v ktorých sa očakávania už neplnia alebo sa už všetky naplnili. Nenaratívne a nelineárne rozprávanie s odkazmi k postutopickému svetu v kinematografii, k Tarkovského Nostalgii (1983), ale pre mňa aj k Trierovej Melanchólii (2011), dopĺňa Mazúrov film pod názvom Casaria. Film, v ktorom sa talianska vila, sama osebe symbol ranomoderného utopického sveta vysokej európskej kultúry, stáva miestom pre migrantov. Príbeh založený na skutočnom príbehu autorovej tety, ktorá prijíma migrantov vo svojom dome, a je aj točený v týchto priestoroch, sila ktorého však spočíva v postprodukcii, v kontemplatívnom monológu, juxtapozícii obrazu a hudby.

Diskurz spolupráce

Tohtoročný diskurz kolaboratívneho umenia zašiel tak ďaleko, že sa porota rozhodla, že bude postupovať pri hlasovaní tak, že bude diskutovať, kým sa nedosiahne jednohlasné rozhodnutie. Idea komunikatívnej racionality a zdieľanej platformy, ktoré ovládajú súčasný neoliberálny diskurz, sa tu prejavila naplno. Porota súčasne vyhlásila, že víťaz vlastne nie je skutočným víťazom, je to len preferencia. Preferencia politickej pozície, ktorú porota vybrala. A vybrala pozíciu na prvý pohľad najmenej politickú v rámci silných politických apelov. Ale nie je to celkom tak. Erik Sikora pracuje s diskurzivitou kapitalizácie pozornosti, ako skvele dokázal vo svojom youtube videu Cipana Čepana, ktoré slúži ako oboje – promo aj inštitucionálna kritika v jednom. V piesni, ktorá kombinuje relaxačnú hudbu odbúravajúcu stres s rapom, Erik spieva: „Poď s náma do neznáma, / Cena Oskára Čepana, / mimo umelecké kruhy neznáma, / ale do tých kruhov kľudne poď s náma.“

Predsa je však v umení Erika Sikoru akási stopa veľkej humanistickej tradície, ktorá sa tak veľmi odlišuje od súčasnej ideológie zdieľania. Ako na konci videa Meteorit, ktoré ukazuje, čo sa stane v jednej malej slovenskej dedine po tom, čo na ňu spadne kúsok meteoritu. Erik Sikora sleduje a vtipne komentuje kultúrne praktiky, od miestnej tancovačky cez premenovanie, promo výrobky až po snahu inštitucionalizovať meteorit v rámci dostupnej umeleckej a muzeálnej infraštruktúry. K tomu pridáva paletu možností umeleckých stratégií ako landartový projekt so zdieľaným bicyklom. Aby na konci videa predviedol malý skok na trampolíne so svojím ročným synom, aby meteorit vrátil do stavu gravitácie, na okamih taký zanedbateľný v kozmickom svete.

Najbližšie k diskurzu kolaboratívneho umenia a umenia postprodukcie mal predsa David Koronczi, ktorý výstavu finalistov otváral, s dočasnou platformou o chlebe, o rodine ako novej platforme spolunažívania organických druhov, a to v nových výzvach, ktoré predstavuje klimatická kríza. Koronczi po­­užíva formy postprodukcie, pričom reťazenia slov, obrazov a hudby prinášajú nové zblíženia v rámci svetového (webového) kultúrneho dedičstva. V ňom kombinuje a remixuje žitú situáciu aj kultúrnu kritiku, rovnako socialistickú minulosť aj kapitalistickú prítomnosť, postmarxistickú kritiku globálnej produkcie potravín s hudobnými subžánrami a ich subverzívnymi možnosťami. Čerpá z umenia socializmu, intervenuje do obrazu O chlieb z päťdesiatych rokov najvýznamnejšieho predstaviteľa ranej avantgardy na Slovensku Antona Jasuscha so sloganmi com­-pany, com­-panion, with bread. Vytvorí murál s estetikou, ktorá čerpá z málo diskutovaných či zničených regionálnych monumentálok predovšetkým v mozaike či textile šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov od ženských autoriek ako Herta Ondrušová­-Viktorínová či Katarína Tekeľová Blažová, a ten doplní o vlastné provokatívne verše, apely, kritiku globálneho poľnohospodárstva. Je to všetko vlastne taký malý playlist toho, čo číta v kultúrnom svete webu k téme chleba a zdieľania. Neuškodí ani nezasýti, k téme vykorisťovania sa však nedostane.

Nehovorme o cenách

K vykorisťovaniu sa najbližšie dostali organizátori. Divácke hlasovanie bolo prvýkrát spoplatnené pod eufemizmom darčeka v podobe prívesku, jednej časti hlasovacieho žetónu, špeciálne navrhnutom dizajnérkou. A ohlásená tradícia tohto roka, umelecké dielo vytvorené laureátom, v tomto prípade laureátkou minulého roka. Tu sa mi žiada povedať, že tu už nejde len o využívanie našej pozornosti, ale priame vykorisťovanie zdrojov, umelcov rovnako ako divákov.

Preto hovorme prosím viac o umení a nehovorme o cenách, hovorme o umení mimo rámca cien. Myslím, že je tu istá relevancia víťaza – víťaza tejto ceny –, ktorý s kapitalizáciou pozornosti pracuje, a tým spoluvytvára aj pracovné podmienky pre iných umelcov. Erik Sikora sa stal víťazom nielen preto, že ako jediný nemá kerku a nespolupracuje.

Autorka je teoretička umění.