Ľudia, ktorí v rámci svojej práce a zabezpečenia mohli ostať počas pandémie doma, sa často dostali po dlhom čase ku knihám, článkom, ale i podcastom. Veľa ľudí trávilo viac času online, pozerali diskusie a zapájali sa do webinárov. V slovenskom prostredí sa na sociálnych sieťach začala vo veľkej miere dostávať do popredia téma klimatickej zmeny, ako tomu je v zahraničí už dávnejšie. Najmä Instagram sa stal informačnou bublinou so zaujímavým obsahom. Už to nie je len o tom, či si človek odfotí raňajky, ukáže, že bol cvičiť a čo si nakúpil, ako tomu bolo len pomerne nedávno. Podobne ako pri antifašizme či feminizme, pribudla snaha o zviditeľnenie témy klimatickej zmeny. Neformálne vzdelávanie ale často môže padať do greenwashingových pascí, proma zelených výrobkov, ale aj reprodukcie len jedného pohľadu na vec. Mnohí ľudia sa nazývajú „greenfluencermi“ a napríklad na Slovensku majú momentálne na svedomí kampaň #KlimaTaPotrebuje. Online petícia volá po vyhlásení stavu klimatickej núdze, zaviazaní sa krajiny voči klimatickým cieľom Európskej únie či vyhlásení uhlíkovej neutrality do roku 2040, čo je o dekádu skôr, než hovorí súčasná Nízkouhlíková stratégia rozvoja SR.
Aká by vôbec mala byť rola zelených influencerov? Aká je ich vízia spoločnosti, v ktorej by chceli žiť? Na koho primárne smeruje ich rámcovanie problému? Na aké zdroje sa odvolávajú? Toto sú všetko relevantné otázky, keďže s ich rastúcim publikom rastie aj ich zodpovednosť za zdieľaný obsah. A ak je dnes všetko politické a kampane influencerov mieria aj do politickej hry, ich odkaz preto nemožno brať neutrálne. O to horšie je, že akúkoľvek relevantnú kritiku majú tendenciu brať ako „hejt“. O ten ale skutočne nejde. Je nepochybne skvelé, že sa im podarilo pritiahnuť pozornosť na tému klimatickej krízy a jej urgentnosť. Na druhej strane je ale trochu smutné, ak sa výstupy takýchto iniciatív točia v kruhu etickej spotreby a moralizovania o správaní jednotlivcov.
Existujú však už aj skupiny, síce s menším dosahom, ktoré prinášajú témy environmentálneho rasizmu či potreby intersekcionality. Bola by totiž veľká škoda, keby sa pozornosť upriamovala príliš na zber odpadkov, výmenu oblečenia a „kliktivizmus“. O to horšie, ak akcie organizované takzvanými klimatickými aktivistami sponzoruje Volkswagen alebo lístok na online webinár o „zero waste“ problematike stojí vyše dvadsať eur. Je veľmi ľahké skĺznuť k predstave, že činy jednotlivcov, ak sú znásobené, môžu hrať veľkú rolu pri zmene spoločnosti. Áno, aj. Preto je dôležité pýtať sa, o akú zmenu by skutočne išlo. Mnoho ľudí si nemôže, či už z finančného alebo časového hľadiska, dovoliť meniť svoj životný štýl na „trendy“ ekologický. V takýchto chvíľach by bolo zaujímavé, keby sa napríklad na online klimafestivaloch otvárali otázky o potrebe zmeny práce, dostupnosti bývania, zdravotnej starostlivosti a iné. Ak totiž hovoríme, že klimatická kríza je komplexná, a prijímame fakt, že zasahuje do každého aspektu každodennosti, nebude stačiť natierať predstavu o realite na svetlozeleno. Bez hlbšej snahy o analýzu príčin a triednej reflexie je volanie zelených influencerov po uhlíkovej neutralite len ťažko dosiahnuteľná požiadavka.
