Je to len zlý sen?

Mala to byť udalosť roka. Výstava, ktorú pripravila Christina Gigliotti, kurátorka pôsobiaca v Berlíne, spolu s ôsmimi zahraničnými umelkyňami a umelcami, mala na vernisáž pritiahnuť veľa ľudí z umeleckých kruhov aj kultúrnej obce.

V košickej galérii Šopa však napokon boli radi, že výstavu Dwelling vôbec mohli otvoriť. Slovenská vláda totiž krátko pred jej začatím obmedzila zhromažďovanie osôb a sprísnila aj podmienky cestovania. Žiaden z hostí preto na vernisáži nebol prítomný a aj návštevníkov púšťali dnu iba v malých skupinkách. Ba čo viac, aj príprava výstavy sa mohla realizovať len vo virtuálnom prostredí.

„Keďže sme individuálne a kolektívne nútení robiť kompromisy a musíme sa prispôsobiť súčasnej situácii, bremeno zodpovednosti sa prenieslo na organizátorky galérie Šopa, ktoré považujem za spolukurátorky,“ hovorí autorka koncepcie a kurátorka výstavy Christina Gigliotti.

Aj napriek obmedzeniam, prekážkam, ale aj improvizácii spolukurátoriek, ktoré skladali inštaláciu len na základe konzultácií a inštrukcií cez videohovor, výstava pôsobí kompaktne. Organizátorkám galérie sa tak aj na diaľku podarilo sprítomniť hlavnú myšlienku výstavy.

Raj uprostred mesta

Epidémia zasiahla výstavu po každej stránke. Nielenže sa jej samotný priebeh odohrával v období zatiaľ najtvrdších opatrení počas druhej vlny, keď v krajine platil všeobecný zákaz vychádzania a do galérie sa preto nedalo na istý čas dostať. Aj koncepcia výstavy, ktorá sa rodila ešte na jar, sa totiž priamo odvíjala od spoločenskej izolácie, ktorá panovala v Európe.

„Počas lockdownu v Berlíne a až do leta som navštevovala niečo, čo vyzeralo ako nekonečný rad malých záhradných pozemkov v meste a na jeho okraji,“ hovorí Christina Gigliotti, ktorá si za východisko výstavy zvolila tzv. Kleingarten, mestské záhradkárske kolónie.

Tie začali v európskych mestách vznikať už v polovici 19. storočia. Ich najväčší rozmach však nastal pred vyše sto rokmi, keď bol v dôsledku dvoch svetových vojen a hospodárskej krízy na kontinente nedostatok potravín. Po dekádach stagnácie, ktorá súvisela s narastaním hospodárskeho blahobytu, o nich vzrástol opätovný záujem až na konci minulého storočia. Dialo sa tak na základe environmentálneho uvedomenia, záujmu o kvalitu a pôvod potravín, ale aj pre potrebu kontaktu s prírodou, ktorý býva v mestách čoraz väčšou vzácnosťou.

Záhradkárske osady, ktoré sú cenovo dostupné a medzi obyvateľmi miest aj veľmi obľúbené, dnes slúžia najmä na poľnohospodárske účely, no aj na rekreáciu a trávenie voľného času. „Počas prechádzok som spoznala funkčné zeleninové a ovocné záhrady, včelárske kolónie a čističky vody susediace s detskými trampolínami, záhradami s výstrednými sochami a, samozrejme, grilmi,“ vraví Christina Gigliotti.

Vlastná záhradka

Jednou z hlavných motivácií, prečo si ľudia v posledných rokoch obľúbili tento typ záhradníckej činnosti, je snaha vytvoriť súdržné komunity. Tie totiž mnohým ľuďom v anonymnom mestskom prostredí dnes chýbajú. Práve vzťah jednotlivých parciel ku komunite či kolónii zaujal aj Christinu Gigliotti. „Už po strávení minimálneho množstva času túlaním sa bludiskom záhrad je očividné, že i keď tieto parcely vytvárajú ucelenú komunitu, ,kolóniu‘, každá jedna z nich je unikátna,“ hovorí.

Podľa kurátorky tieto malé záhradky odzrkadľujú či rozširujú identitu jej užívateľov. „Predstavujem si ich ako jednotlivé zóny alebo štáty a v priestore galérie sa snažím vytvoriť si svoju vlastnú, pretože zoznam čakateľov na získanie skutočnej Kleingarten je jednoducho príliš dlhý,“ vysvetľuje svoj zámer kurátorka.

Jej vlastnú „záhradku“ v priestore galérie tak napríklad tvoria rôznofarebné liany, ktoré sa tiahnu celou jednou miestnosťou. Inštalácia v podobe popínavej rastliny, ktorú vyhotovila umelkyňa Theresa Weber, pozostáva z rôznych umelých vlákien a miestami je obrastená aj podivuhodnými baktériami. Hoci stonky sú v jednom bode „zakorenené“ na podlahe, lezú aj po strope, pričom vedú až k dielu od Maxa Másla. Ten vyrobil schému akéhosi obydlia – konštrukciu z drevených hranolov, ktorej schodisko tvoria torzá zdieľaných kolobežiek.

Druhej miestnosti zasa dominuje inštalácia Marka Delonga a Anny Slamy. V rámci nej zo stropu visia kukly hmyzu, pričom pri vchode stojí stará pani v klobúku. Jej šaty pripomínajú pavučinu a pri detailnejšom pohľade na nej vidieť aj časti zaschnutých pavúkov. Tento psychedelický výjav ešte umocňujú namodro a nazeleno sfarbené keramické objekty v podobe motýľov, anjelikov a kvetu od Caroline David, ktoré sú umiestnené na sokloch z konárov stromov.

Lokálne je globálne

„V tejto prerastenej motanici je obsadenie žijúcich, neživých postáv a tiež postáv v stave premeny,“ opisuje celkovú inštaláciu Christina Gigliotti. Výstava so svojimi živočíšnymi a rastlinnými motívmi, ale aj ďalším množstvom umelých „gýčových“ doplnkov pripomína veľmi podivuhodné prostredie, ktoré je na hranici medzi fyzickým a nefyzickým a kde jednotlivé zložky neviete s istotou od seba oddeliť.

Nie je to len povahou samotných prác, ale aj tým, ako sa diela dopĺňajú, nadväzujú na seba, komunikujú, vzťahujú sa k sebe. Súvisí to aj s tým, ako sú nainštalované. Napríklad jedna séria malieb Pauła Sochackého alebo Hélène Padoux sa nachádza v rôznych častiach výstavy, vďaka čomu sa stáva súdružnou. „Diela vytvárajú jedinečné a autonómne prostredie, ktoré je súkromné a zároveň prívetivé pre ná­­vštevníkov. Malo by slúžiť ako útulné útočisko – miesto pre oddych a tiché rozjímanie,“ hovorí kurátorka.

Treba však dodať, že aj keď si každá záhradka v rámci kolónie – ako aj tá v galérii – zachováva svoj jedinečný charakter, vždy je súčasťou väčšieho celku. To platí najmä v prípade, keď Gigliotti prirovnáva záhradky k jednotlivým štátom a tvrdí, že odrážajú užívateľove „osobné hodnoty, estetický vkus, záľuby v aktivitách a vzťah k životnému prostrediu“. Práve s posledným menovaným treba zdôrazniť, že žiadne geografické územie nemožno vnímať ako uzavretý autonómny celok. Túto skutočnosť potvrdzuje aj klimatická kríza, ktorá preteká jednotlivými územiami, hranicami. Pri nej nejde len o politický problém, ale predovšetkým o problém globálny, geopolitický.

Preto nie je náhoda, že aj teraz vystaveným dielam chýbajú štítky s ich názvami a menami autorov. Výstavu totiž nemáte z odstupu pozorovať a ani sa zamýšľať nad jej jednotlivými zložkami. Naopak, Dwelling vytvára situáciu, do ktorej sa máte nechať vtiahnuť. Takto aj na chvíľu stratíte kontakt s galériou a ocitnete sa niekde uprostred veľmi netypickej záhradky, možno až v akomsi zvláštnom hororovom domčeku plnom haraburdia – stanete sa účastníkom výjavu, či skôr vidiny, ktorá bude pripomínať fantastický či surreálny svet, ale pokojne aj apokalypsu zeme. A možno sa tak aj zamyslíte, že toto malé pulzujúce prostredie, plné ukrytých vzťahov a procesov, až nápadne pripomína ten vonkajší svet, ibaže bez pozlátka.

Autor je výtvarný kritik a publicista.