Morálny život je ohrozený

Dvadsiaty deviaty ročník festivalu Divadelná Nitra s témou Územie étos si predsavzal sprostredkovať priestor na prehodnotenie súčasných intelektuálnych a politických tendencií; v širokom tematickom rozpätí sledoval „etický a ekologický rozmer nášho konania“, „prehodnotenie postavenia vzdelania a kultúry v spoločnosti“ či „obrat v prístupe autorít k vlastnej zodpovednosti za stav krajiny“. Kvôli pandemickej situácii sa program festivalu dramaticky menil, no predsa mnohé z inscenácií s obecenstvom zarezonovali.

Hymnus o slobode

Annu Saavedru, známu okrem iného ako autorku oceňovanej hry Fajčiarky a spasiteľky, prizval režisér Marián Amsler do spolupráce na aktualizácii textu Dom Bernardy Alby. Pri príležitosti sedemdesiateho výročia založenia nitrianskeho Divadla Andreja Bagara, štyridsať rokov od premiéry legendárnej inscenácie drámy Federica Garcíu Lorcu v réžii Jozefa Bednárika, sa inscenačný tím pokúsil, ako popisuje v bulletine k predstaveniu, „o nový prepis hry, ktorý vlastným jazykom premýšľa nad tým, ako sa Slovensko posunulo za posledných štyridsať rokov“.

Vladimír Štefko o Bednárikovej inscenácii napísal v knihe Divadelná Nitra (1989): „veľká metafora o tyranii fyzickej a duchovnej, o útlaku citovom i intelektuálnom“ a taktiež: „nezabudnuteľný hymnus o slobode, o túžbe po svete nespútanom bigotnými konvenciami, starodávnymi odľudštenými rituálmi“. Ťažko sa pozrieť na dnešnú Amslerovu inscenáciu pod názvom Dom bez jej porovnávania s tou z roku 1979, no práve vďaka tomu, že si to uvedomil aj inscenačný tím, vzniklo z ich kolektívnej snahy intertextuálne dielo spytujúce povahu a potrebu tradície.

Kľúč k reinterpretácii kanonickej drámy o despotickej matke uväznenej v tradícii trúchlenia a jej dospelých dcérach, ktoré spolu s ňou po smrti ich otca osem rokov nemôžu vyjsť z domu, našiel nitriansky súbor v živote samotného autora. Príbeh Domu Bernardy Alby sa odohráva vo väzenskej cele, akoby ho režíroval na javisku prítomný Lorca (Peter Oszlík) pár dní pred svojou popravou falangistami. Najstaršia dcéra Angustias (Lenka Barilíková) sa má vydať za švárneho mládenca Pepeho Romana, no nikto netuší, že s ním jej sestra Adela (Nikolett Dékány) spáva a že jej druhá sestra Martirio (Barbora Andrešičová) ho miluje.

Zobuďte sa!

Text drámy je okresaný na nevyhnutné minimum, tak aby vynikli situačné konflikty, hlavná téma a aby postavy mohli prirodzene prejsť svojím vývinovým oblúkom. K tomu sú pridané surrealistické dialógy z hry Publikum, ktorú Lorca po jej dokončení označil za neinscenovateľnú, úryvky z Lorcových básní a autorské texty Anny Saavedry.

Režisér Lorca, ktorý vstupuje do deja svojich postáv, podáva im rekvizity, stáva sa súčasťou scenérie, vo svojich posledných chvíľach spomína na stretnutia s Luisom Buñuelom, dlhoročným partnerom Dalím a so svojou poslednou láskou Rafaelom. To celé narúša, zrkadliac fiktívnu matku Albu (Danielu Kuffelovú), postava popravcu (všetky mužské postavy okrem Lorcu stvárňuje tvárny Tomáš Stopa).

Počas celej hry postavy z Lorcovho života autora presviedčajú, aby už konečne opustil domovskú Andalúziu, varujú ho pred prichádzajúcou občianskou vojnou, no on im oponuje a zotrváva. Z vysielačky zavesenej na pomarančovníku, ktorý dominuje inak čierno­-väzenskej kocke scénografie, sa ozývajú fašistické príhovory a téma nástupu Francovho režimu kulminuje v prehovore Alonza – mladého falangistu: „Morálny život je ohrozený. Nečestnosť, korupcia a zlodejstvo rozsieva nenávisť. A toto všetko sa skrýva za toleranciu, slobodu prejavu, demokraciu. Lebo kto vidí a hovorí nám pravdu?… Zobuďte sa, zastavte mor tohto storočia. Vytlačte túto špinu za hranice štátu!… Smrť homosexuálom!“ Pred odchodom zo scény Alonzo zahajluje a ružovou fixkou napíše na stenu: „Lorca je buzerant.“ Výjav v dnešnom stredoeurópskom politickom prostredí, ktoré sa destabilizovane prikláňa ku klérofašizmu, silno zarezonoval. Podčiarkol ho výber súčasného kostýmu.

Javisková báseň

Okrem tejto politickej línie inscenácie sa popri nej ukazuja aj druhá – poetická. V snahe sprostredkovať senzibilitu Lorcovej surreálnej poézie sa inscenačný tím rozhodol vybočiť z inscenačnej tradície realistických výkladov hry. Amsler pred premiérou o inscenácii povedal: „Snažíme sa vytvoriť hudobno­-pohybovú javiskovú báseň,“ k čomu mu výrazne dopomohla pohybová spolupráca Stanislavy Vlčekovej. Jej miestami až expresionistická choreografia, vždy plynule vznikajúca z motivácií postáv, ich citového rozpoloženia a mizanscén, podporovala počas predstavenia vznikajúcu atmosféru uzamknutia a revolty. Štvorgeneračný herecký súbor túto súčasnú syntézu štylizovanej expresivity a psychologickej pravdivosti bravúrne zvládol.

Poetická a politická línia sa spájala v scéne, keď prišli na javisko postavy s konskými hlavami a rozprávajúc dialógy z hry Publikum obkľúčili Lorcu: „Druhý: Môžeme doňho strčiť, nech spadne do prepadliska. / Lorca: Nech už sa rozhodnem byť kýmkoľvek, nech si za svojich priateľov, spoločníkov vyberiem kohokoľvek. Je to moje právo. / Tretí: Má kosti pokryté drobnými orchideami. / Lorca: Je to moje právo! Naše právo. Sloboda. Dnes. V Španielsku. / Druhý: A prepadlisko ešte nie je dosť hlboké. Ešte nie je dosť hlboké. / Lorca: Pustite ma von! Pustite ma!“

„Bernarda Ž. Martiškovej nebola strohým krotiteľom, diktátorom. Málokedy zvýšila hlas. Nepracovala s prudkým a energickým gestom,“ napísal o výklade a hereckom stvárnení matky Alby z roku 1979 Štefko. Práve v tom bola Amslerova Alba iná, bola neurotická a exaltovane despotická. Rovnako „čas, ktorý plynul pomaly. Subtílny temporytmus inscenácie“ nahradila pre dnešok príznačná rytmická rozorvanosť, hektickosť, estetická arytmia. Z reproduktorov sa namiesto živelných, chrapľavo zúfalých vokálov Janis Joplin ozývalo temné, úzkostné, takmer noisové techno Ivana Achera. Zemitý, hnedobéžový dom scénografie Františka Pergera vystriedala neprirodzene čierna väzenská kocka Juraja Kucháreka.

Košele a veštica

Do dialógu s Bednárikovou inscenáciou sa dostal Amsler taktiež pri použití prvku mužských košelí. Tie sú v Bednárikovej Albe zavesené ako memento mori na zadnej stene domu. Pamiatka na zosnulého otca tak dominuje nad príbehmi matky a dcér. Amsler v súlade so svojou snahou nájsť vlastný jazyk; s úctou a vedomím inscenačnej tradície položil mužské košele do stredu hereckej akcie. Režisér Lorca tak v jednom momente zastupuje mŕtvolu otca – leží zakrytý mužskými košeľami. Dcéry postupne prichádzajú, rozohrávajú si každá s košeľou svoj vzťah k otcovi a postupne prechádzajú do expresívneho emočného pohybu, v ktorom im košele dopomáhajú.

Najväčšiu úctu však stelesňuje Žofia Martišová. Tá v Bednárikovej inscenácii legendárne zosobnila Bernardu Albu a v tej Amslerovej presne, štylizovane a v súlade so zvyškom súboru aj s režijným uchopením hry predstavuje jej matku Maríu Josefínu. V súčasnej interpretácii jej postavy vynikol „šašovský“ motív. Na javisku nestála, ako ju kedysi popísal Štefko, „panoptikálna starena väznená v komôrke“, ale veštica, kontra k „zlej kráľovnej“, vždy schopná vypovedať to, čo sa Bernarda snažila utajiť či potlačiť.

Na konci tragédie je zjavné, že to bol práve konzervatívne bigotný prístup k tradícii, ktorý doviedol postavy Lorcovej hry k samovražde, sporu a uväzneniu, ten istý výklad tradície, kvôli ktorému musel Lorca, ľavičiar a homosexuál, počas nastupujúceho fašizmu zomrieť. Avšak v intertextuálnom, formálnom spracovaní Amsler naznačuje aj iný prístup. Spôsob, ako si tradíciu, akúkoľvek, uctiť a zároveň ju prekonať, zosúčasniť. Lorcovými slovami: „V tejto dramatickej dobe umelec musí plakať a smiať sa so svojím ľudom. Treba sa vzdať ľalií a pohrúžiť sa po pás do kalu, aby sme pomohli tým, ktorí hľadajú ľalie. Preto som zaklopal na dvere divadla a divadlo preto vyčerpáva všetku moju senzibilitu.“

Autor je divadelník.