Umenie polemizovať

Veľa sa toho medzi feministkami narozpráva o tom, že je dobré vedieť byť v konflikte a zotrvať v ňom. Ale málokedy sa nejaká polemika objaví, tobôž je zaznamenaná feministickou či širšou intelektuálnou verejnosťou. Vôbec umenie polemizovať by malo byť vyvažované zlatom (alebo nejakým jeho aktuálnym ekvivalentom). Prečo? Keď polemizujeme, neútočíme na druhý názor tak, že ho chceme vymazať. Považujeme ho za dôležitý názor v spoločnosti, s ktorým treba počítať a ktorý posúva premýšľanie o spoločných záujmoch ďalej. A polemika tiež môže ukázať, že naše záujmy sa vzdialili a premýšľanie a politiku treba rozvíjať svojou cestou.

Aj keď nejaká polemika začne, len málokedy sa vydarí. Celú jar sa česká ľavicová republika bavila debatou nad jurodivým návrhom Petra Druláka spojiť ľavicu s ideami krajnej pravice či minimálne reakcionárstva. Dodnes nevieme, čomu táto debata slúžila. Možno bola zaujímavou diskusiou nad ideologickými smerovaniami českej ľavice, ale doposiaľ nevidno, žeby mala na preskupovanie politických síl a programové vyjasňovanie si pozícií ľavice vôbec nejaký vplyv. A nie je rok pred parlamentnými voľbami na vyjasňovanie pozícií neskoro? Možno by intelektuálky a intelektuáli mali zvoľniť v tom, ako vážne sa berú, alebo by sa jednoducho mali stať straníkmi a svoje strany politicky organizovať.

Ak sa nedarí zmysluplnej polemike medzi prevažne mužskými predstaviteľmi politického a intelektuálneho života, tak je otázne, či klásť nárok na zmysluplnú politiku na feministické prostredie. Ale prečo nie? Prečo by ženy, naviac feministky, nemali niesť, ako hovorí Simone de Beauvoir, váhu sveta? Prečo by nemali do svojich debát vstupovať s presvedčením, že keď hovoria, ide o osud sveta ako takého, nielen sveta žien?

Zdá sa, že umenie polemiky nie je dnešnej strednej feministickej generácii celkom vlastné. Dnešné generácie feministiek by sa však mohli poučiť z tých pár polemík, ktoré sa odohrali medzi príslušníčkami zakladateľskej ponovembrovej feministickej generácie. Mnohé z nich zostali nerozvité a len v náznakoch, ako napríklad diskusia Hany Havelkovej a Aleny Wagnerovej o dedičstve štátneho socializmu. Pozornosť si však zaslúži výmena feministických sociologičiek Gerlindy Šmausovej a Hany Havelkovej nad významom socialistickej emancipácie a feministickej emancipácie žien v Československu. Havelková v roku 2011 reaguje na v tej dobe päť rokov starý text Šmausovej a robí tak na zaujímavej pôde – vo festschrifte vydanom pri príležitosti životného jubilea svojej kolegyne. Diskusia oboch autoriek je závažná prinajmenšom z dvoch dôvodov. Je ukotvená v dejinnej skúsenosti žien, respektíve sa ju usiluje rekonštruovať. Naviac je pojmovo rigorózna. Tá, ktorá odpovedá, prijíma do veľkej miery rámec nastavený tou, ktorá diskusiu začína, a skúma jeho možnosti a obmedzenia. Výsledkom je polemika, ktorá vzdáva hold mysleniu oslávenkyne tým, že sa s ním sporí.

Tou hlavnou otázkou, ktorú rekonštruuje z textu Gerlindy Šmausovej Hana Havelková, je spor o to, či možno faktickú emancipáciu v ekonomickej sfére považovať za dostatočnú bez ohľadu na to, či emancipovaní premenu svojho statusu reflektujú a utvárajú tak nové vedomie seba samých. Otázka sa teda nekladie v marxovských rámcoch politicko­-právnej emancipácie na jednej a tej „skutočnej“, ekonomickej emancipácie na druhej strane. Obe autorky prízvukujú, že vstup do platenej práce pre ženy predstavuje skok v oslabovaní mužskej nadvlády. Šmausová vyzdvihuje dovŕšenie emancipácie žien v zvýšení ich sociálneho statusu a v nadobudnutí „rovnoprávneho habitu“, teda v žití svojho života, akoby bol rovný životu mužov. Havelkovej, zdá sa, toto chápanie emancipácie nestačí. Faktická emancipácia (alebo jej nedostatok) musí byť sprevádzaná príslušným uvedomením. Poloautomatizmus habituálneho emancipovaného života žien v štátnom socializme sa tak stáva zrkadlovým obrazom automatov, ktorými sú „stepfordské paničky“ kapitalizmu. Hana Havelková ukazuje, že jej rámec pre uchopenie emancipácie sa okrem radikálneho feminizmu hnutia za oslobodenie žien v sedemdesiatych rokoch 20. storočia utvára aj v dialógu so Simone de Beauvoir, ktorá kladie ľudské vedomie ako prvú skutočnosť.

Na tejto priateľskej polemike dvoch českých intelektuálok treba oceniť to, že sa tu uvažuje o nutnosti začlenenia triednej perspektívy do feministických diskusií. Menej zreteľne sa tu objavuje aj otázka „triedneho vedomia“ žien. Je to však polemika do istej miery uzavretá, vyrovnáva sa totiž s dejinnou skúsenosťou generácií žien, ktoré podstatnú časť svojich životov prežili v období štátneho socializmu. Niežeby v nej nemalo zmysel pokračovať, ale predsa len sa do zorného poľa generácií dnešných feministiek dostávajú iné dejinné skúsenosti.

Hana Havelková odišla 31. októbra 2020. Nie vždy sme s ňou vedeli zoči­-voči polemizovať. Nie vždy sme vedeli utvoriť spoločný priestor pre argument a spor. Ako si ju však pamätám, ona bola na polemiku vždy pripravená. Buďme aj my.

Autorka je filosofka a feministka.