Kresba Monika Doležalová
Tak sme sa dočkali. Navzdory predstavám konzervatívneho krídla právnickej obce, ktorá bola ešte na jar 2018 presvedčená o tom, že hnutie MeToo proti násiliu na ženách Česko nezasiahne a všemožne sa snažila jeho možný vznik už vopred delegitimizovať, predsa len prišlo na zverejnenie príbehov žien, ktoré sa mali zo strany verejne pôsobiaceho muža stať objektom jeho násilného správania. Dnes už bývalého poslanca strany TOP 09 Dominika Feriho česká polícia podozrieva zo spáchania trestného činu proti ľudskej dôstojnosti v sexuálnej oblasti.
Je namieste sa pýtať, prečo sa tak deje práve teraz. Nie však pre konšpirácie o tom, že obvinenia sú súčasťou predvolebného boja, ale preto, že je to až teraz. Svoje „MeToo momenty“ už blízke stredoeurópske krajiny zažili dávnejšie. Podobne ako v USA, tak v Maďarsku, Poľsku aj na Slovensku zasiahli oblasť performatívneho umenia – obvinenými boli režiséri László Marton a Jacek Schoen alebo herec a moderátor Maroš Kramár. V Srbsku bol zo sexuálneho násilia obvinený miestny politik Milutin Jeličić Jutka, v Poľsku zase novinári rešpektovaných médií Michał Wybieralski z Gazety Wyborczej a Jakub Dymek z Krytyky Politycznej. Dymekov prípad bol o to komplikovanejší, že obvinený bol absolventom genderových štúdií. Akoby sa aktualizovala kritika marxistickej feministky Blaženky Despot, ktorá v osemdesiatych rokoch na margo reality samosprávneho socializmu v Juhoslávii poznamenala, že „aj predstavitelia samosprávnych rad bijú svoje manželky“.
Čo presne sa však deje? Feriho stiahnutie sa z politického života môže predstavovať pre ženy, ktoré vyšli so svojimi svedectvami von, isté zadosťučinenie. No začatie policajného vyšetrovania je pre tie, ktorých výpovede boli vo verejnom priestore priebežne znevierohodňované opakovanými odkazmi na prezumpciu neviny obvineného, začiatkom dlhého a náročného procesu. Slovenka Katarína Danová, ktorá obvinila Romana P., bývalého vedúceho detského tábora, zo sexuálneho zneužívania, v knihe Bez súhlasu.txt (2020) píše: „Predstava, že budem zaseknutá v procesoch spravodlivosti nie mesiace, ale roky, ma napĺňa hrôzou.“
Je zodpovednosťou tých, ktoré a ktorí utvárajú verejný priestor, aby túto hrôzu spojenú s procesmi práva vyvažovali kultivovaním verejnej diskusie a tým, že ženám jednoducho budú veriť. V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch sa budú nastavovať nové pravidlá verejnej debaty o sexuálnom násilí a na tom, ako sa zodpovednosti za tento proces česká spoločnosť chopí, naozaj záleží.
Spôsoby lénnych pánov (Karel Schwarzenberg, Tomáš Czernin) sa už zdajú byť celkom out, no priveľa z nás si stále chová zvláštnu náklonnosť k stredostavovskej predstave gentlemanstva. Tento pozostatok sexistickej galantnosti má byť vraj zárukou toho, že ženy sa budú môcť cítiť v spoločnosti mužov bezpečne a dobre. Ale čo je to za vzťah, v ktorom sa má druhej osobe vzdávať úcta, lebo je žena? A to nie hocijaká žena, ale žena, ktorá sa správa „ako dáma“? Kedy konečne nahradíme tieto hlúpe normy podmienenej úctyhodnosti rovnostárskou etiketou, v ktorej sa bude ktokoľvek akéhokoľvek rodu správať k druhej osobe ako rovný s rovnou?
Diskusia o sexuálnom násilí by mala zasiahnuť spoločnosť na všetkých jej miestach, vo všetkých jej inštitúciách. V prípade Dominika Feriho zlyhal okrem iných aj Akademický senát Právnickej fakulty Univerzity Karlovej a vysoké školy po celom Česku už dnes urýchlene začínajú zriaďovať pozície ombudsmanov pre problematiku sexuálneho násilia, obťažovania a zneužívania mocenskej pozície vyučujúcich. Ak sa o Feriho prípade hovorilo ako o „verejnom tajomstve“, tak aj my dnes, či už pracujeme na vysokých školách, študujeme tam, alebo pracujeme kdekoľvek inde, vieme o x ďalších „verejných tajomstvách“. Rýchle zriadenie nových orgánov zaoberajúcich sa sexuálnym násilím a ochranou pred ním nás však nevyviaže zo spoluviny na tom, že sme vedomosť o prípadoch neprípustného konania mali a nevedeli sme s ňou naložiť tak, aby sme ochránili tie a tých, ktoré boli predmetom tohto konania. Som si istá, že každá a každý také prípady poznáme. Bude namieste sa dotknutým minimálne ospravedlniť.
Kým „prvá vlna“ MeToo v Česku priniesla príbehy verejne viac či menej známych žien, ktoré zažili sexuálne násilie (výbornú prácu tu odviedli tie isté médiá, ktoré priniesli aj „kauzu Feri“, teda Alarm a Deník N), no tých, ktorí ich napadli, nepomenovávali, tak dnes sa roly otáčajú. Ženy, ktoré prežili násilie, zverejnili meno muža, ktorý ho mal páchať. Je táto skutočnosť dôležitá?
Domnievam sa, že áno. Stelesňuje totiž feministické využitie základného práva na slobodu prejavu. Francúzska osvietenská feministka Olympe de Gouges v roku 1791, dva roky po uverejnení Deklarácie práv človeka a občana, publikovala Deklaraci práv ženy a občanky (česky 2015). Dômyselnou jazykovou hrou zrkadlenia a obmeny upravila pôvodné znenie deklarácie tak, aby reflektovalo inú sociálnu a politickú realitu tých ľudí a občanov, ktorí boli zároveň ženami. „Svobodné sdělování myšlenek a názorů je jedním z nejcennějších práv ženy,“ píše de Gouges, „protože tato svoboda zaručuje legitimitu otců vůči dětem. Každá občanka tedy může svobodně prohlásit: ‚Jsem matkou vašeho dítěte‘, aniž by byla nucena tuto pravdu kvůli barbarským předsudkům skrývat.“ „Pokud by žena této svobody zneužila, musí se za to v případech stanovených zákonem zodpovídat,“ dodáva autorka.
A tak dnes, v zmenenej realite sexuálnych, no nie takých mocenských vzťahov, by sme mohli deklaráciu znovu aktualizovať: Sloboda prejavu je jedným z najcennejších práv ženy. Každá obyvateľka môže slobodne vyhlásiť: „Obťažovali ste ma, zneužívali ste ma, spáchali ste na mne sexuálne násilie.“ Bez toho, aby bola nútená túto pravdu kvôli symbolickému aj materiálnemu násiliu páchanému na tých, ktoré sexuálne obťažovanie, zneužívanie a násilie prežili, skrývať.
Autorka je filosofka a feministka.