Osamelí bežia ďalej

Ak by sme v slovenskej poézii hľadali tvorbu alebo poetologické línie, ktoré čitateľov permanentne oslovujú, vracali by sme bez akýchkoľvek pochybností do hry troch básnikov, ktorí každý inak, a predsa z príbuzných východísk zásadne ovplyvňovali podoby slovenskej poézie. Reč je o trojici autorov narodených v identickom roku 1944. Ivan Laučík (zomrel 2004), Peter Repka a Ivan Štrpka, známi v literárnych kuloároch ako „osamelí bežci“, sa po čase opäť spoločne pohybujú po neznámych cestách, aby každý za seba a popritom spolu svedčili o vytrvalom a silnom pocite kamarátstva, o svojej nekonečnej otvorenosti a zvedavosti, ochote čestne a so zaujatím súperiť s osamelosťou, odmietať hotové recepty, ako tvoriť poéziu, a programovo sa vyhýbať literátskosti. Ich pohyb tentoraz trasuje zostavovateľ antológie Sme (stále) príbuzní na začiatku (2021), spisovateľ a kritik Ján Štrasser.

Pohľad rovesníka

Úsilie osamelých bežcov už veľmi dávno vystúpilo z úzkeho koridoru poézie. Jednotlivo ich možno registrovať vo sférach reportážnej literatúry (Peter Repka), ekologických, jaskyniarskych a krátko aj politických ini­ciatív (Ivan Laučík) alebo na poli slovenskej hudby (spolupráca Ivana Štrpku s Dežom Ursinym). K ich kanonizácii a intenzívnej prítomnosti v súčasnej slovenskej kultúre prispeli v posledných dvadsiatich rokoch opakované reedície básnických zbierok, ako aj súborné vydania, výbery z poézie, osobnej korešpondencie, príležitostných textov a poznámok, či dokonca film dokumentujúci osudy tejto skupiny. Prím hrajú v tejto aktivite okrem vydavateľstva Modrý Peter, ktoré vydalo aj ostatnú antológiu, predovšetkým vydavateľstvá F. R. & G. a KK Bagala.

Básnické antológie sú často nielen príležitosťou demonštrovať vkus ich zostavovateľa, ale tiež šancou pre čitateľov, ktorí nemajú jasný postoj, prípadne im skúsenosť s danou poéziou chýba. Zostavovateľská taktika Jána Štrassera je zmysluplná. Cítiť z nej rešpekt k spracovanému materiálu aj to, že nikomu nezamýšľa stavať pamätník, že veľa necháva na čitateľa a nechce mu stretnutie s bežcami robiť ľahším. Dáva zodpovedajúci priestor ich poézii, ktorú v prvých dvoch oddieloch prekladá občas fragmentom zo vzájomnej korešpondencie autorov, prípadne postojom k vlastnej tvorbe, aby ich listy, ktoré majú samy osebe charakter literatúry (lepšie v slovenskom kontexte nájdeme len ťažko), výraznejšie rezonovali v závere tretej časti.

Štrasser (nar. 1946) nie je len príslušníkom rovnakej generácie ako Laučík, Repka a Štrpka, ale v časoch ich básnických debutov už patril k dôležitým literárnym kritikom. Dá sa preto pochopiť, že bol vydavateľstvom Modrý Peter oslovený práve on. Jeho práca je premyslená, o čom svedčí aj inštruktážny doslov, no napriek tomu si myslím, že ďalšie pokusy majú a musia podstúpiť generácie, ktoré s básnikmi nespája spoločná životná skúsenosť. Netvrdím, že by ich texty automaticky zneli naliehavejšie, mnohoznačnejšie, aktuálnejšie, že by sme čítali radikálne iných osamelých bežcov, ale zdá sa mi, že by aj im samým konvenovalo, aby ich textami driftovali aj generácie s inou skúsenosťou a paradoxne možno príbuznými obavami a presvedčením, ako mali kedysi, na konci šesťdesiatych rokov, oni sami.

Proti nehybnosti

Formatívne roky prežili na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, a keď čítame ich prvý spoločný manifest Návrat anjelov z konca roka 1963, ale i ten druhý, Prednosti trojnohých slávikov z jari 1964, kde sebavedomo tvrdia, že ich existencia ako básnickej skupiny je nevyhnutnosť a nie schválnosť, je zrejmé, že k vtedajšej prítomnosti mali mimoriadne polemický vzťah. Prvý text formuloval skôr postoj etický, druhý už aj poetický. Obe tieto pozície možno dobre vnímať v celom priereze textov, ktoré Štrasser do antológie vybral, a preto je škoda, že kompletne uverejnené manifesty nie sú súčasťou knihy.

I bez toho je ale možné vnímať autonómny autorský vývoj básnikov, no i styčné body, kde sa východiská ich písania prekrývajú. Z kombinácie básní a listov je jasne čitateľné, že poézia je pre nich všetkým a že môže byť taká prísna a presná, otvorená a hermetická zároveň len preto, že je súčasne len jednou z možností. Všetci traja dobre vedeli, že aby boli uveriteľní a rozoznateľní, aby mohli „stáť na vlastných nohách bez výhovoriek a poľahčujúcich okolností“, aby dokázali na čitateľa preniesť dynamiku nepokoja a vytrhli sa z nehybnosti, ktorá ich obkrúžila, musia byť rovnako ako v básni otvorení všetkým možnostiam aj v živote.

Antológia Sme (stále) príbuzní na začiatku má napriek bohatej vydavateľskej aktivite posledných rokov solídnu perspektívu zrozumiteľným spôsobom predstaviť azda najmä novým čitateľom to najzaujímavejšie, čo moderná slovenská poézia ponúkla a ponúka. Opätovne si pri čítaní ich textov možno definovať koncepciu otvorenej básne, pristaviť sa pri ostrých obrazoch a presných postrehoch. Vydať sa s nimi neznámymi cestami, kde nie je nič isté, môže byť za istých okolností nezabudnuteľné.

Autor je slavista.