Nosné múry

Miešačka hrkoce, niektorí kopú, iní tancujú s fúrikmi popri plote, smelá stavba im pod rukami veselo buble a kypí. Starý tranzistor púšťa kúpaliskové hity, muži bez tričiek sa potia pod spomienkami na mladé letá. Nealkoholické pivo sa predčasne rosí na parapete, netrpezlivo čaká na svoju chvíľu, zatiaľ ešte pijú uvítaciu kávu. Prvý deň prístavby si nemohol nechať ujsť ani hrdý projektant. Nezbedný vetrík rozfúkava papiere, ale to nič, všeobecné vzrušenie ukryje aj túto neplechu. S mojím mužom sa k sebe skláňajú, hlavy vedľa seba v dôležitých písomnostiach, o chvíľu už pohľady smerujú k rohom, výkopom, kvádrom, nebesám. Ruky sa rozpínajú, priestor krotne, mužský duch vzlieta a skúša nemožné, výron intelektu a odhodlania. Susedia, starí rodáci, sa pristavujú pri bráne, zvedavo nakukujú, tešia sa z hluku a z príchodu mladých perspektívnych rodín do obce všeobecne.

„Hej, už začali,“ precedím pomedzi zuby do telefónu. Odsávač pár mi nad hlavou hučí ako tornádo a počujem len každé tretie slovo.

„Guláš, ale len z bravčového…“

„Hej, viem, nevykrajujem mastné, deťom budem iné…“

„Hej, čau, mami, zajtra si zavoláme…“

Sťažka si vzdychnem, pomedzi prsia mi stečie jarček potu, horúčava je už od rána neznesiteľná. Krájam mäso a odháňam muchy, nadrobno nasekaná cibuľa sa už praží na masti, veľký hrniec sa leskne od novoty. Vtáčatká sa na hrkotajúcich plastových odrážadlách preháňajú po dome, na striedačku si pricvikujú biele pršteky do dverí.

„Gazdiná, ešte jednu nesku, ešte aj Maroš došiel,“ usmeje sa spoza okna potetovaný mladík a žmurkne na mňa. Neviem žmurkať, tak sa len pousmejem, akože vybavené. Vzápätí sa zahanbím, chlapec je odo mňa o dobrých pätnásť rokov mladší, neviem, ako sa má správne tváriť gazdiná. Muž vhrmí do kuchyne, zhľadúva štamperlíky a domácu pálenku, majstrov si musíš uctiť, držať na svojej strane, aby prišli aj nabudúce, inak ťa budú naťahovať a veľa si zapýtajú. Chvíľu chcem namietať, že to budú robiť aj tak, ale vtáčatká mu už visia na nohe s otázkami a požiadavkami, chvalabohu, môžem byť ticho. V hlave mi dobieha telefonát, dofrasa, zase som sa zabudla opýtať, či najprv papriku alebo mäso, bojím sa, že ak dám papriku a nechám ju dusiť s mäsom, zhorkne. Premkne ma nepokoj a na zátylku pohladí závan chladu. Voda na kávu zabuble, malá vrana vylieva džús na drozdíka, nervózne mrnčia a cibuľa začína trochu prihárať. Chrbtom ruky poznačenej surovým mäsom si nešikovne odhŕňam vlasy z očí a v jednej krátkej sekunde sa hrozím dlhého ostrého noža vo svojich rukách. Na pery sa derie nadávka, ale ju prehltnem a len tak ticho pozerám, na chvíľu si – kristepane, prečo? – spomeniem, ako som raz namiesto do jazykovky (nemčinu raz bude všade treba) išla do krčmy a tam sa opretá o biliardový stôl bozkávala s kýmsi iným než otcom týchto vtáčatiek, toto mi nevezmete, ale je to len záblesk, dávno zabudnutý. Mäso zasyčí a pomaly sa zaťahuje, o chvíľu je celé biele. Čiže teraz paprika. Pridáme na drobné kocky nakrájané zemiaky, jednu celú fľašu zaváraného leča a podľa chuti gulášové korenie. Podávame s chlebom.

Starý dom si nás ohrdnuto premeriava, tvári sa, že napoly vysťahované miestnosti, zrolované koberce a kopy čiernych vriec sa ho vlastne nijako netýkajú. Z dennodenne pohládzaných, prepotrebných a milovaných vecí je zrazu ozrutná a rozpačitá kopa džadov, ako sa tu hovorí. Prišli sme si ešte do kartónovej krabice poukladať posledné spomienky, rýchlo, kým dom úplne nevypracú a nový majiteľ ho neupraví podľa súčasných štandardov a vlastných predstáv. Vtáčatká zbadali medzi tujami betónového psíka, poskakujú okolo a žobronia, chceli by dekoráciu brať domov. Tu ani v lete nebýva horúco, aj pod obľúbeným kašmírovým svetrom mám zimomriavky z návratu. Ako všetky miesta, ktoré sa spájajú s detstvom, hlesnú „no vitaj zase,“ a ovalia človeka známymi pachmi, chodník sa sám núka pod nohy a odhaduje kroky, múry aj okná si ťa pamätajú, ešte ťa v nich hádam aj vidno. Kľučky, zábradlia, vidličky presne sadnú do dlane, máš pocit, že sa oblečenie na tebe zväčšuje a znovu si malé dievča, strach aj láska sú zrazu intenzívnejšie, vzkriesené emócie silnými ťahmi prekresľujú starostlivo vyšrafované dospelé črty. Beriem nejaké knihy, zahanbene hľadám aj tie, ktoré som dedkovi kupovala na Vianoce, vždy som si dala záležať, veď im to tu hádam nenecháme. Zo zaprášených políc sa naťahujú kostnaté, vráskavé, reumou pokrivené prsty predkov, snažia sa ma ešte posledný raz dotknúť. V duchu im hrdo predstavujem vtáčatká, sú to takí blízki príbuzní a predsa sa nestihli stretnúť, čas nepustí, čo tam jedna­-dve generácie, veď to je iba – celý život. A tak veľa z nich majú, nikdy nevideli vzor, no neomylne predvádzajú gestá, pohľady, chytajú ošúchané operadlo na kresle s rovnakou dôverou, až ťa zabolí. Splietajú sa všetky tie ruky v tebe, v starých úzkostiach, pri ktorých ti stiahne brucho, biele pršteky sa špárajú v ranách, tešia sa z toho, ako miznú v hĺbke, kontrolujú každý kút, či sa tam azda neskrýva niečo zábavné, ďalšia dekorácia do katalógového života. Vtáčatká zvedavo vyťahujú knihy z krabice, trasú nimi, z hĺbky Vojny a mieru sa na zem tichučko a nesmelo znesie zvláštna krehká rastlinka, aha, pozrite, to si asi ešte moja maminka, vaša babka, ako dieťa lisovala do herbáru. Strašne im chceš v tejto výnimočnej chvíli povedať niečo pamätné, pekné, symbolické, niečo z tých legendárnych príhod opakovaných po desaťročia pri každej možnej príležitosti, ale napadá ti iba tá, ako inžinier Steinitz, vzácny rodinný priateľ a vyhlásený odborník na všetky druhy tatranských machov, ktoré vedel pomenovať po slovensky aj po latinsky, raz na túre s babkou a dedkom schoval ponúknuté vyprážané kuracie stehno pod kameň, nechcel ich uraziť, keďže na turistike jedával zásadne len čokoládu. Nechápavo pokrútia ľahkými hlavičkami a náhlia sa preskúmať ďalšie opustené zákutia, ešte je to pre nich dobrodružstvo, ešte ich nebolí, keď sa potknú o korene rodu a náhle spadnú z vytýčenej trasy. Zato ja mám už po chvíli dobité kolená, hrčovité korene rašia z môjho anglického trávnika, zakopávam vždy, keď sa pokúsim tváriť, že s tým hanblivým, nemotorným dievčaťom, ktoré tiež čítalo tieto knihy, nemám nič spoločné. Preberie ma až krik, vtáčatká objavili zvláštnu veľkú tašku a v nej starý, dávno vyhorený, svojho času podpultový a reprezentatívny vysávač značky Wampyr. Tak toto je tá taška, svitne mi. Babka bola vášnivá žena. Tak sa povie, keď je niekto tvrdohlavý, žiarlivý a celkovo je ťažké s ním vyjsť. Ako osemnásťročná sa z dolniakov vydala pod Tatry, kde rástli iba zemiaky a muži mali pekné oči, no príkre pohľady. Jeden taký jej dedko venoval, keď si podľa vtedajšej módy nechala nafarbiť vlasy na čierno: „Túto ženu som si nebral!“ Zbalila dieťatko do tašky od vysávača a vybrala sa na vlak k sesternici do Bratislavy dostať s jej pomocou nejako frizúru do pôvodnej podoby. Predstavujem si bábätko v mäkkých perinkách, uvoľnená tvárička, pootvorené ústočká, vlak ho kolíše v spánku. Je to dievčatko, ale ešte príliš maličké, aby sa podučilo umeniu dramatického odchodu, ktoré môžu niektoré ženy celkom úspešne uplatňovať podľa potreby situácie. Lenže, nezabúdaj, na to treba byť femme fatale, aby sa ti také čosi prepieklo, nestačí byť milá a variť chutný guláš, vo svojom veku už to ani neskúšaj… Babka, tá veru bola, inak u nás ženy vstávajú od stola, bárs aj od obeda, keď muž vojde do dverí, lebo čo ak bude čosi potrebovať. Len preboha nebyť videná, nezaberať zbytočne veľa miesta, neuberať príliš zo vzduchu, mne netreba, nechcela by som sa nejako pretláčať do popredia, ja sa uskromním, len trošku toho, čo vám nebude chýbať, si tuto do plachietky zabalím. Vyťahujem Wampyra a obzerám prázdnu tašku, je naozaj praktická, priestranná. „Keď sa malé dievčatko narodí, v tele už má vajíčka, z ktorých raz budú ďalšie bábätká, takže vlastne kúsok zo mňa už bol aj tu, keď vaša babka, moja mama ako malinká cestovala v tejto taške,“ prichytím sa, že vysvetľujem rozuzlenie príbehu nahlas, našťastie, niet poslucháčov. Vysávač opatrne vložím späť, strčím pod posteľ a vyzriem von oknom, za ťažkými záclonami vyzerajú všetci akosi cudzo. Muž práve nakladá betónového psa do kufra auta a vtáčatká sa spokojne prizerajú. Asi pomaly pôjdeme.

„Nemám čarovnú paličku, aby som zamával a ty budeš zrazu šťastná!“ rozčuľuje sa muž a nervózne si napravuje okuliare na nose.

„Ale máš,“ snažím sa ladne pokynúť hlavou smerom k jeho nohaviciam, ale cítim, že sa prihlúplo usmievam, a v tej sekunde tuším, že som radšej mala byť ticho. Zarazene pokrúti hlavou a tresne dverami, o chvíľu počujem spúšťanie závlahy trávnika. Stavba každým dňom utešene pribúda, muži si líhajú spať spravodlivo unavení, je azda na svete čosi lepšie, ako vidieť za sebou kus poctivej práce? Sú to všetko napospol milí Maďari, akurát so znepokojivo vysokou mierou samovrážd na strane mužov v rodinách, ako sa dozvedám počas nenútených rozhovorov nad taniermi. Kladiem pred nich na stôl jedlá a popritom im závidím ten betónovo ťažký, nespochybniteľný dôkaz zmyslu, akosi mi chýba, hoci denne usilovne vymýšľam pre vtáčatká zdravé jedlá a stimulujúce tvorivé činnosti plus obsluhujem všetky spotrebiče, biele i čierne, len nech domácnosť prosperuje a rozkvitá. Ale domácnosť nerozkvitá, práveže vôbec nie, dokonca miestami plesnivie a hnedne, rôzne kúty a výklenky usilovne hromadia prach a pavúčikov a čas od času mi ich vyhadzujú na oči. Pekné vzdušné miestnosti zariadené s vkusom škodoradostne otŕčajú šmuhy na podlahe a v presvitajúcich lúčoch slnka sa vznášajú maličké čiastočky prachu, vtáčatká ich naháňajú ako motýle. A všetko sa zatiaľ deje tam vonku.

V Jednote akoby nič obzerám vaječný koňak, vtáčatká sa mi vešajú po nohách a to väčšie omylom zhodí keksíky s názvom rodinné oblátky, popučia sa a rozpadnú, tak ich rýchlo kladiem do košíka, že sme ich vlastne chceli. Beriem aj ten koňak, pri pokladnici sa rozpačito usmievam a vysvetľujem predavačke, že veď predsa, keď už tie sviatky idú… Až vonku si uvedomím, že je koniec augusta, fakt nie je čo oslavovať. Predavačke je to jedno, akurát ju štve, že musela kvôli mne a môjmu nákupu odísť, všetky stáli v hlúčiku pri mlieku a niečo si šepkali, až jedna, vedúca, vyprskla, že: Ale kokot! A potom sa chichotali ako dievčence. Teraz jej unikla pointa, vôbec ju nezaujíma, čo si kupujem. Och, aké by to bolo pekné mať takéto kamarátky, obyčajné ženy v mojom veku, lenže všetky už majú pokročilé manželstvá, veľké deti, pragmatický postoj k životu, žiadne tendencie k neurózam. Na lavičke si vybalíme takmer roztopené nanuky a sedíme, na zastávke práve vymieňajú plagáty, úderný nápis vyzýva, aby sme držali palce našim paraolympionikom, šikovní mladí ľudia s rôznymi hendikepmi sa tešia zo života a že môžu reprezentovať svoju vlasť. Mami, a prečo sa Kain a Ábel nemali radi? opýta sa zrazu drozdík, nanuk mu kvapká na tričko s Batmanom, pozerá na malú sestru. Muž ako príslušník starej evanjelickej rodiny spišských Nemcov (Tak on je Germán, ten tvoj mládenec? Dobre, dobre, uznanlivo pokýval svojho času dedko hlavou) sa rozhodol, že je načase dávať drozdíkovi priebežne a veku primerane vedenie vo veciach náboženstva. Ja som mu hneď hovorila, Ježiš je super, začni od Ježiša, ale nie, začal Starým zákonom, vždy večer obradným hlasom kúsok prečíta zo starodávnej knihy so zažltnutými tenučkými stránkami a koženou väzbou. A ja teraz aby som vysvetľovala všetky tie vraždy bratov, prvorodených, krvavé obete či uľahnutia na lôžko, neraz s dcérami. Opatrne stočím debatu na svätých, deti to väčšmi baví, pripadajú im ako gang superhrdinov, každý má nejakú špeciálnu vlastnosť a svoju cieľovú skupinu, Ježiško je, samozrejme, vodca. Aj si trochu vymýšľam, náboženské vzdelanie ma načisto obišlo. Muž sa zlostí, no uznáva, čo sa dá čakať od odrodilej gréckokatolíčky, pokrstenej protekčne, za fľašu vodky, v kostole vysoko v kopci v dedinke na hraniciach s Poľskom. Rusnáci či Gorali, to je vlastne jedno, besní ľudia, hneď aj birmovky deťom odbavili, len nech sú na poriadku. Nefunguje to. Vôbec sa necítim na poriadku.

Zase nemôžem spať. Na chvíľu zadriemem a znovu sa prebudím, potím sa, tlačí ma na hrudi a zle sa mi dýcha. Telo je ako cudzie, nepasuje vôbec do tejto postele. Sadnem si medzi pokrčenými prikrývkami a zrazu celkom jasne cítim vôňu starého domu, na chvíľu som presvedčená, že som skutočne tam, snažím sa v tme nájsť pohľadom predmety na správnych miestach, trochu sa upokojím a napočudovanie zaspím. Ráno ma prebudí malá vrana, naťahuje sa smädná za prsníkom. Vôňa je stále tu. Neotváram oči, bojím sa, že si potom nerozpomeniem na sen, bol to riadny úlet, škoda by ho bolo zabudnúť. Vlámala som sa v noci potajme do práce, do prednáškovej miestnosti, kde sú modely ľudského tela, a ukradla zo zamknutej skrine učebnú pomôcku, konkrétne bábätko schúlené v maternici. Vložila som ho do tašky od vysávača a vzala domov, k mojim, nech nie je, chúďa, také opustené v chladnej tme v bruchu plastovej mamy.

Konečne otvorím oči. Izba je nejaká iná. Posteľ, skriňa aj kreslo sú na svojich miestach, lenže akosi inak, rozmery miestnosti sa zmenili, orientácia okna a dverí je celkom iná. Posteľ stojí uprostred miestnosti, kreslo zavadzia novým dverám a okno sa pre skriňu nedá otvoriť, vyzerá to ako veľmi lajdácka replika mojej spálne. So zmesou nepokoja a zvedavosti beriem malú vranu na ruky a pretláčam sa okolo kresla von z izby. Ďalšie prekvapenie ma čaká v hale, teda bývalej hale, ocitám sa v úzkej chodbe a rýchlo hľadám ďalšie dvere, nervóznym hlasom volám na drozdíka. „Tu som, mama, kde si ty?“ Utekám za prestrašeným hláskom, pevne stisnem drobné telíčko v spotenom pyžamku a hladím tvrdé vlásky. „Tu som, miláčik, poď, nájdeme tatinka a zistíme, čo sa stalo s domčekom, dobre?“ Po chvíľke, čo so zrýchleným dychom otváram nesprávne dvere, narážam do nečakaných rohov a vtáčatká sa mi s plačom motajú popod nohy, stojíme pred domom. Je to jasné. Bolo mi to povedomé už vnútri, ale takto zvonku niet pochýb. Ten pôdorys poznám. Snažím sa v horúcom rannom slnku zhlboka nadýchnuť, ale adrenalín už moje telo vedie do iného ringu. Muž sa opiera o miešačku a je veľmi bledý, v ruke stíska projekt, akoby sa chcel brániť. Aj Maďari vyzerajú znepokojene, jeden nadhadzuje, že asi by bolo najlepšie ich vyplatiť a na toto si hľadajte niekoho iného, my s tým nič nechceme mať. Muž kýva hlavou, hej, hej, rozumiem, vedúci, pošlite mi číslo účtu a rozpis hodín, rozumiem všetkému. Maďari rýchlo zbalia vercajk, naskáču do felície a už ich niet. Pozeráme s mužom na seba, zvyčajná zvuková kulisa kosačiek, cirkulárov a železničného priecestia je vítanou kotvou. Chytá ma slabosť a trochu sa mi točí v hlave, no i tak vidím, že múry stoja pevne a jednoznačne. Aj vchodové dvere sú inde, muž narýchlo presúva rohožku, aby bola umiestnená správne, až je to dojímavé. Sused prechádza okolo, usmieva sa a máva na nás spoza volantu, nezdá sa, že by mu bolo niečo divné. „Celkom ako dedkov dom, však?“ zahlási drozdík. „Hej, celkom ako dedkov dom,“ odpovedá muž bezfarebným hlasom, hľadí spýtavo na mňa, akoby som s tým mala niečo spoločné. Krčím plecami, ani sa nepokúšam vymyslieť nejakú trefnú odpoveď, ako obvykle mi napadne o dva dni neskôr. „No veď zavolaj statikovi, nech to príde skontrolovať, a… nejako si zvykneme, nie?“ skúšam. Muž, vďačný za konkrétnu úlohu, ožije a schytí telefón, prehrabuje si vlasy a pochoduje popred garáž. „Poďte, nazbierame maliny a uvaríme si ovsenú kašu, čo poviete?“ Uchopím do dlaní malé rúčky a kráčame po mäkkej tráve, teraz už viem úplne presne, kadiaľ treba ísť.