Šepoty z tyla Európy

Poľská prozaička a novinárka Margo (Małgo­rzata) Rejmer (1985) si, zdá sa, našla svoju parketu v reportážnom žánri. V roku 2018 jej v poľskom vydavateľstve Czarne vyšla druhá reportážna kniha, ktorú s odstupom troch rokov v spoľahlivom preklade rumunistky a polonistky Jarmily Horákovej vydalo brnianske vydavateľstvo Větrné mlýny. Reportáž Bláto sladší než med (Błoto słodsze niż miód) so spresňujúcim podtitulom Hlasy komunistické Albánie potvrdzuje skutočnosť, že poľské reportážne písanie nestráca na energickosti a nachádza si nové témy.

Rejmer sa autorsky etablovala už v ro­­ku 2009 expresívnou a prevažne pozitívne prijatou prózou Toximia. Dlho však v kulisách Varšavy nepobudla – zmenila priestorový rámec i žánrový výraz a román z prostredia poľskej metropoly vystriedala reportáž z Rumunska. Jej kniha Bukurešť. Prach a krev (2013, česky 2015; pozri rozhovor s autorkou v A2 č. 14/2016) svedčí o silnom zaujatí touto krajinou a jej komunistickou minulosťou i kapitalistickou súčasnosťou. Okrem prieskumu rumunských a predovšetkým bukureštských reálií a mapovania osudov miestnych ľudí sa tu neraz objavujú aj jej osobné intermezzá. Reportáž venovaná Albánsku je písaná s podobným, ak nie väčším nasadením, no predsa len z iných pozícií. Ide síce zase o text štylisticky cizelovaný, miestami možno až príliš, ale tentoraz autorka ustupuje do pozadia a necháva podobne ako napríklad Svetlana Alexijevič zaznieť predovšetkým výpovede, skúsenosti a príbehy konkrétnych ľudí.

Izolovaní a zlomení

Stačí základný pohľad na moderné dejiny Albánska, aby sme mohli konštatovať, že diktatúra Envera Hodžu a pôsobenie Albánskej strany práce patria k tomu najtragickejšiemu, čo možno v európskych dejinách 20. storočia zaznamenať. Izolovanosť, rigidnosť a krutosť komunistického projektu albánskeho diktátora nemá v Európe obdobu. Albánsko totiž nebolo len jednou z európskych diktatúr. Pohľad do minulosti je bohužiaľ jednoznačný a mrazí z neho aj po tridsiatich rokoch od pádu vlády v roku 1991. Režim bol povestný mimoriadnou brutalitou a až stalinistickou nekompromisnosťou. Tieto charakteristiky garantovala predovšetkým neslávne známa tajná polícia Sigurimi, neomylný vodca Enver Hodža a suita prominentov, ktorí v snahe neupadnúť do nemilosti diktátora (čo sa aj často dialo) držali jedinú možnú, a teda tvrdú líniu strany. Preto by nás nemala prekvapovať intenzita strachu a absencia výraznejšieho a koordinovaného odporu bežného obyvateľstva.

Rejmer vie dobre zvýrazniť zaujímavé detaily z rozprávania jednotlivých aktérov a naznačiť kontexty, v akých sa ich strety s režimom odohrali. Nezaťažuje text osobnými poznámkami a len občas sa vykloní, aby bolo jasné, že text sa nepíše sám. Z jednotlivých príbehov sa vcelku spoľahlivo dozvedáme nielen o osudoch jednotlivcov, ale aj o povahe doby, o možnostiach a limitoch, ktoré určovali ich životy v komunistickom Albánsku. Rozprávaniu dominuje dusivá atmosféra, zničené životy a rozvrátené rodiny, nesplnené sny i rozčarovanie, sila propagandy, no výnimočne aj tiché sebavedomie tých, ktorí dokážu hovoriť o tom, čo a najmä ako prežili. Je to spomínanie bolestivé a krajne subjektívne, no v žiadnom prípade heslovité či sucho bilančné.

S puškou a krompáčom

Svoje heslá, mýty a rétoriku má každý režim. Mali ich tie minulé, majú ich nepochybne tie súčasné a celkom iste sa o ne oprú i tie budúce. Niekoho mobilizujú a majú pre neho až mystický význam, iný si skôr hľadá priestor, kde k nemu nedoľahnú. Albánska verzia komunizmu, odhodlaná pozemský raj nielen vybudovať, ale ho i so zbraňou v ruke brániť, mnoho priestoru pre ignorovanie kolektívneho nadšenia neponúkala. Zo spomínania aktérov – a treba pripomenúť, že spomínajú tí, ktorých režim perzekvoval – veľmi skoro zistíme, že v Albánsku prakticky absentovala životná stratégia založená na polemike či konfrontácii režimu, a ak sa v náznaku objavila, bola tvrdo potlačená trestami smrti, v lepšom prípade dlhoročným väzením, presídlením do odľahlých a nehostinných častí krajiny, profesijnou degradáciou a verejným ponižovaním rodinných príslušníkov odsúdeného. Miera intervencie do životov občanov bola extrémna. Bez súhlasu štátnych orgánov sa nedal realizovať prakticky žiaden životný plán, voľbu profesie nevynímajúc.

Rejmer do rozprávania dobre zapája absurdity ako vnútroštátne cestovné pasy alebo celonárodný zber exkrementov pre poľnohospodárske účely. Presvedčivo znejú aj miesta, kde sa píše o stranou organizovaných ak­­ciách mládeže proti náboženským symbolom, ktoré končili premenou katedrály v Skadare na športovú halu. Zaujme tiež popis ojedinelej vzbury v neľudskom väzení či o niečo subtílnejšie spomínanie na násilne prerušovanú kariéru jednej učiteľky a na dedinského učiteľa, degradovaného ministra a budúceho pastiera, ktorý dokázal vďaka knižnici a ľudskému prístupu pre svojho žiaka načas vytvoriť aspoň trochu zmysluplný svet. Najsugestívnejšie však pôsobia nenápadné, v tieni obludností psychického a fyzického týrania skryté poznámky o pokoji, dôstojnosti a azda aj tichej radosti, s akou prijal starší manželský pár správu o smrti Envera Hodžu, alebo o neschopnosti prestať komunikovať šepkaním, i keď už pominuli dôvody, ktoré si to vyžadovali.

Nové poriadky

Kniha Margo Rejmer je na niekoľkých miestach okázalo patetická. Niekde to má svoj zmysel, bolesť a pátos k sebe patria odnepamäti, no pri rozprávačoch s rozdielnym sociálnym, vzdelanostným a skúsenostným horizontom je otázne, či ide o dodatočnú autorskú intervenciu, ktorá má zjednotiť štýl knihy, alebo sú všetky spomínajúce postavy tak veľmi podobné a mimoriadne emotívne, že ich nebolo nutné nijako štylizovať. Problematickejším sa mi však zdá fakt, že celý trs otázok, aj keď vystupuje zo základného rámca knihy, ostal len v polohe finálnych povzdychov nad neradostnou súčasnosťou. Sklamania a zmarené nádeje z novej reality do knihy vnášajú práve hrdinovia a hrdinky minulej doby. Myslím, že by si táto vrstva rozprávania zaslúžila nejako ukotviť, zvýrazniť a nadviazať aspoň na obdobie po nástupe Ramiza Aliu, ktoré v osemdesiatych rokoch predsa len prinieslo kozmetickú liberalizáciu režimu.

Niektorí z pamätníkov otvorene prirovnávajú postkomunistické Albánsko a inštaláciu kapitalizmu k minulým poriadkom, iní len naznačia rozčarovanie nad nekonečnou transformáciou. Vyskytne sa aj prekvapivo pozitívny pohľad na samotného Envera Hodžu. Vo skvele vyrozprávanom príbehu učiteľa a geniálneho žiaka, kde druhý z nich spomína na minulosť z kresla svojej reštaurácie, je vzhľadom na jeho úspechy v novom systéme logické, že nemá veľa dôvodov problematizovať súčasnosť. Vo výpovediach sa objavia aj u nás dobre známe a nie úplne najpoctivejšie argumenty, že za momentálny stav môže výhradne neschopnosť sa vysporiadať s dedičstvom komunizmu a komunistami ako takými, že komunizmus vlastne stále trvá, prípadne že svoju rolu v neúspechoch krajiny hrá všadeprítomné korupčné správanie. Najjasnejšie asi znejú kategorické slová jednej z postáv: „Kdysi stačilo držet jazyk za zuby a byla jsi v bezpečí. Dneska můžeš křičet, jak chceš, a nikdo tě neuslyší.“

Myslím, že s istým zjednodušením možno po prečítaní reportáže Margo Rejmer konštatovať, že československé päťdesiate roky trvali v Albánsku nie jedno, ale štyri desaťročia. Pre nezasväteného českého čitateľa pô­­jde nepochybne o silný text, pretože až na malé výnimky, kde je otázna miera štylizácie, potvrdila poľská autorka, že o téme dokáže zaujímavo premýšľať, veľa pre jej spracovanie urobiť, nakoniec ju aj dobre napísať a výslednú knihu premyslene propagovať.

Autor je balkanista.