Ľudia vedia

Tohtoročné leto bolo iné. Teploty stúpali do nevídaných výšok, európske rieky vysychali. V zahraničných médiách sa písalo o klimatickej kríze a rizikách vysokých teplôt pre ľudský organizmus. O tom, že kvôli teplu zomierajú ľudia. V českej kotline sme svoje mysle chlácholili tým, že je leto, aké má byť – horúce a neznesiteľné –, a dovolenkovali či pracovali sme ďalej.

V novinách sa objavili reportáže z ciest, žáner zo zašlých dôb, keď sa ešte nedali postovať fotografie na instagrame a do rodinných chatov.

Ambície reportážneho písania sú dnes na rozdiel od nárokov kladených na obrazové momentky vysoké. Kamkoľvek cestovateľka či cestovateľ vyrazí, očakáva sa od nej, že podá správu – a nielen o svojej ceste, ale o krajine, najlepšie hneď o štáte, o ľuďoch v ňom, o tom, ako žijú, keď už sa k nim konečne človek dostal. Podobne ako boli cestovateľské zápisky pred pár storočiami správami z iných svetov, ktoré nebolo možné potvrdiť ani vyvrátiť, len sa nimi nechať fascinovať, tak aj dnes sú „správy o krajine“, depeše z vnútorných neznámych území, autorskými textami s perspektívou. Ich autori sa vydávajú do „regiónov“ či periférií a na vlastné oči vidia nielen pusté korytá riek, ale tiež sa zhovárajú s tými, ktorým sa v politickej reči hovorí vznešene „naši spoluobčania“.

Môj poznatok z dva a pol týždňa bicyklovania po Česku, Slovensku a Poľsku je nasledovný: ľudia vedia. Tie dve slová mi dlho ležia v hlave ako jasná vec, jasnejšia o to viac, o čo menej sa ich snažím rozložiť na drobné. Chýba za nimi predmet.

Čo vedia ľudia? Vedia napríklad to, že veci nejako sú a nejako sa zase prezentujú. Šťúpla pani z malého juhopoľského mesta, prevádzkujúca novinový stánok, ktorú sme stretli na jej štvordňovej dovolenke v inom malom juhopoľskom meste, jasne pomenovala, na čo zájde súčasný poľský režim. Kým ženy v Poľsku sa musia doprosovať interrupcií a cestovať za nimi do zahraničia, dcéra Lecha Kaczyńského už trikrát uzavrela manželstvo, píše fejtóny na kultúrno­-politicko­-morálne témy a dovoľuje si považovať sa za etalón morálky, vravela nám pani Zosia. Tá dvojaká morálka akoby sa do dneška prepisovala z tragikomédie Morálka pani Dulskej poľskej feministky Gabriely Zapolskej spred viac než sto rokov.

Čo ešte vedia ľudia? Baníci, čakajúci na do­dávku, ktorá ich mala odviezť na popoludňajšiu zmenu do bane na Ostravsku, zase vedeli, že za vlád občianskych demokratov im nikdy dobre nebolo. Každý z nich presne vedel, koľko rokov mu zostáva do dôchodku a kedy skončí s prácou, za ktorú dnes už nedostane riadne peniaze a ani mu nedá pocit dôstojnosti.

A vlastník malej stavebnej firmy, s ktorým sme hovorili v kaviarni v centre Opavy, zase vie, že sa má dobre. Má dom, rodinu, nemá dlhy, prácu nenaháňa, núka sa mu sama. Každé ráno a niekedy aj popoludní si zájde na celkom drahé espreso. Táto káva, zdalo sa mi, je preňho znakom spokojnosti. Má peniaze na jej zaplatenie a má aj čas, aby pri nej posedel a svojim spolustolovníčkam a spolustolovníkom vykladal svoju optimistickú životnú filozofiu.

Pani Zosia bude voliť Platformu Obywatelsku, teda pravicu. Baníci asi komunistov, ale zdalo sa, že k politickému zastupovaniu svojich záujmov dôveru nemajú, rezervovaní boli aj voči odborom. Spýtať sa stavebníka z Hlučínska na politiku sa zdalo takmer nemiestne, jeho spokojnosť akoby celkom vylučovala to, že by sa politikou vôbec kedy zaoberal. Alebo naopak – bol spokojný aj preto, lebo vedel, že jeho záujmy sú teraz v politike hájené.

Rána sú už chladnejšie, ale vraj nás po horúcom lete čaká aj horúca jeseň. V hantírke politických komentátorov to znamená jednu vec: tí ľudia, ktorých životy ukradomky pozorovali na dovolenkách alebo za ktorými sa vydávali, aby o nich podali správu, sa teraz nahrnú do centra. Preč je leto so slobodou chodiť, pozorovať a vynášať súdy. Oni zase prišli. Prišli nespokojní a niečo od centra budú chcieť.

Sú príliš rôznorodí na to, aby jedného neurazilo označenie, ktoré druhý s hrdosťou prijme. Či už na pódiách demonštrácií pred nimi stoja pravicoví a xenofóbni politici, alebo odborárky a odborári, pre centrum, najmä to intelektuálne a politické, predstavujú dav, mnohosť, ľudí, ktorým chýba civilizovanosť (inak by predsa neboli „proruskí“, ako označil demonštrantov z Václavského námestia v prvú septembrovú sobotu premiér Fiala) a schopnosť konštruktívne vyjednávať (ako o odborárkach a odborároch, ktorí sa zišli prvý septembrový pondelok na manifestačnom mítingu, vyhlásil minister práce Jurečka). Sú necivilizovaní a nekonštruktívni, lebo nezostali tam, odkiaľ sú.

Ľudia vedia. Ale po prvom septembrovom víkende sa stali klbkom citov. Majú strach z toho, čo v nasledujúcich mesiacoch príde, a sú plní úzkosti z toho, že už teraz nie sú v stave zabezpečiť svoj život, hovoria sociológovia aj politologičky. O strachu ľudí hovorí aj predseda Českomoravskej konfederácie odborových zväzov Josef Středula. Ale expertný názor psychológov na stav spoločnosti, nekonečné omieľanie toho, že ľudia konajú tak, ako konajú, len preto, lebo majú strach, ľudí infantilizuje.

Ľudia nielen cítia, ale aj vedia. Politické sily aj verejní intelektuáli a intelektuálky v Česku zlyhajú, ak nebudú vedieť načúvať tomuto vedeniu, formovať ho, a uzatvárať tak priepasť medzi silami politickými a spoločenskými. A predsa zlyhávajú, zlyhávame radi. Len neschopnosť chápať nás totiž vyháňa na opakované letné cesty, kde čakáme, že konečne porozumieme obyčajným ľuďom. Prečo však nepočúvame, keď ľudia prichádzajú do centra, za nami? Neviem. Ale ľudia, tí to, myslím, vedia.

Autorka je feministka a filosofka.