Bratislavská Petržalka je největší sídliště střední Evropy. Literární a popkulturní obrazy tohoto betonového města ve městě zdůrazňují především labyrintický a živelný charakter zadunajského prostoru. A zároveň odrážejí a vytvářejí specifickou petržalskou identitu.
Na južnom brehu Dunaja v Bratislave postavili koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia obrovské betónové sídlisko Petržalka. Zmenila sa tým tvár Bratislavy – Dunaj sa stal hranicou starého a nového mesta. Mestská časť Petržalka má vyše stotisíc obyvateľov a obyvateliek, a ak by bola samostatným celkom, bola by treťou najväčšou obcou na Slovensku. Zároveň je najväčším sídliskom strednej Európy. Jej meno je naozaj odvodené od petržlena, keďže pôvodná dedina na tomto území bola známa pestovaním zeleniny. Nemecký názov bol Engerau (úzka niva), maďarský Ligetfalu (dedina hájov, sadov). Ján Čomaj ponúka kompaktnú históriu územia Petržalky do roku 1946, keď bola táto dedina pripojená k Bratislave. Južný breh Dunaja bol svedkom chudoby aj svetových výstav, sídlom športových klubov, miestom šľachtických súbojov aj koncentračných táborov, masových hrobov, bunkrov a vojnových cintorínov. Bol domovom rómskeho, nemeckého, maďarského, chorvátskeho, bulharského i slovenského obyvateľstva.
Medzi dvoma mostmi
Napriek tomu, že Petržalka už dlho patrí k Bratislave, medzi obyvateľmi Starého Mesta je tento zadunajský priestor vnímaný ako cudzí, čo sa odzrkadľuje aj v literatúre. Daniel Hevier v románe Kniha, ktorá sa stane (2009) tento pocit opisuje skrz pohľad cudzinky Fízy. „Fíza sa dostala na druhú stranu Dunaja, na územie, ktoré malo dostať meno Zámostie, pretože bolo medzi dvoma mostami, starým železným a novým oceľovým. Hoci to bola oficiálne Petržalka, samotné štvrte tohto megasídliska sa začínali až oveľa ďalej. Tam ste boli už v Petržalke, tam nikomu nezišlo na um povedať, že je v Bratislave.“ Podobné rozdelenie mesta popisuje aj Jana Beňová v knihe Plán odprevádzania (2008), kde postava staromešťanky Elzy vníma Dunaj ako mestskú hranicu: „Územie za riekou mi pripadalo v detstve nebezpečné. S rodičmi sme bývali v Starom Meste. Starý most je začiatok nevyspytateľnej cesty – chodník ľavej ruky zavesený nad priepasťou, v ktorej sa valí hnedá rieka. Hranica, kde sa nedeľná prechádzka mení na boj o holý život. Preto by po ňom mali chodiť len dospelí starší ako osemnásť rokov.“
Strach z druhej strany, z neznámeho priestoru za Dunajom, nie je racionálny, ale stal sa akýmsi typickým mestským pocitom. Obyvatelia nedôverujú tým z druhej strany. Jana Beňová sa k Petržalke vracia aj vo svojom neskoršom texte, sérii reportáží z bratislavských ulíc Flanérova košeľa. 8 a pol bratislavských ulíc (2020). Osobitne sa tu venuje Starému mostu a Jantárovej ceste, ktoré predstavujú vstup, tranzit do Petržalky a symbolizujú pohyb, ale tiež Mlynarovičovej ulici, kde autorka prežila desať rokov. Táto kapitola je skeptickou poctou Petržalke. „Petržalka pre mňa nie je súčasťou Bratislavy. Je to susedstvo. Ako vravia Američania, neighborhood, a v angličtine to nemá žiaden negatívny náboj (…) Zrazu vchádzam do krajiny-pláne, do rovinska posiateho prevažne ohyzdnými, oplzlými betónovými vežiakmi. A medzi nimi? Asfalt, trávnaté buriniská, viacprúdové cesty, jazero a jazierko, Chorvátske rameno, útržky lesov, hypermarkety, staré samoobsluhy, kamrlíky so službami.“ Od jej starých čias pribudli hipsteri v kaviarenských kontajneroch a suši.
Predstaviteľom mladej generácie Petržalčanov hrdých na svoje sídlisko je fotograf Martin Kleibl. Najprv fotografoval svojich susedov v ich obývačkách a vytvoril tak jedinečnú mozaiku petržalského paneláka. Neskôr vydal knihu Petržalka. Prekvapivý sprievodca mestskou časťou (2014), ktorá je originálnym pokusom o zhodnotenie petržalských pamätihodností.
Jinové mesto
Petržalka akoby permanentne oscilovala medzi mestskosťou a prírodnosťou. Je postavená na mieste najväčšej dediny v Československu, ktorá bola plná úrodných ovocných záhrad a ktorú celú zbúrali. Nachádza sa v oblasti, kde Dunaj tiekol v mnohých ramenách. Dnes sú tieto ramená mŕtve, ale stále sa vinú pomedzi paneláky. Okolo Petržalky sú už len lužné lesy, polia a za nimi hranice s Maďarskom a Rakúskom. Dokonca aj jednotlivé štvrte tejto betónovej džungle majú prírodné názvy: Lúky, Háje. Neprekvapí, že najnovší rezidenčný developerský projekt sa volá Slnečnice. Neustále kolísanie medzi prírodným a mestským v Petržalke zachytáva aj publikácia Engerau (2005), ktorá pozostáva z fragmentov výpovedí Petržalčanov i Petržalčaniek a tvorí akúsi mozaiku o identite sídliska. Napríklad: „Ja som býval pri Technopole/ a ešte tak v osemdesiatom piatom/ keď som vyšiel z domu/ tak som si mohol vybrať/ či sa idem hrať k chorvátskemu ramenu/ kde bolo všetko/ hady/ mloky/ rosničky/ totálny biotop.“
Moderné sídliská majú väčšinou šachovnicové pôdorysy – sú typickými jangovými mestami, povedané terminológiou literárnej teoretičky Daniely Hodrovej. Ale Petržalka akoby sa tomuto trendu vymykala. Pripomína skôr jinové mesto – mesto-rastlinu, labyrint. Podľa jednej úsmevnej teórie je labyrintickosť Petržalky zámerom architekta, ktorý ju dal postaviť tak, aby sa v prípade napadnutia krajiny vojskami NATO ich tanky v bludisku točiacich sa ulíc stratili. Zaujímavosťou Petržalky je ale aj to, že sa donedávna nerozrastala. Zatiaľ čo na iných „koncoch Bratislavy“ vyrastajú nové obytné „parky“, v Petržalke sa príliš nestavia. Možno za to môže aj jej poloha na pôde bývalých lužných lesov. Je pod ňou veľa spodnej vody, Dunaj môže vytrysknúť prakticky kdekoľvek. Petržalka je v tomto podobná Petrohradu – je to mesto postavené na základe presných plánov na ťažko kontrolovateľnom podloží. Ak sa bežne hovorí o „petrohradskom texte“, domnievam sa, že raz bude takýto pojem – hoci možno nie svetového rázu – aj „petržalský text“.
Langoše a pivo
V Petržalke od počiatku bývali najmä prisťahovalci do mesta, často chudobní. Preto sa vytvára obraz bohatého Starého Mesta a chudobného sídliska. Rôznymi tvárami veľkomesta sa zaoberajú aj petržalskí hiphoperi. H16 rapujú: „Vitaj v Blave, vitaj v meste na Dunaji/ z jednej strany stoka, z druhej luxus jak v Dubaji.“ Druhá strana, duo, ktoré už svojím názvom naznačuje rozdelenie mesta, zas kritizuje petržalské pomery a v piesni Deti sa nemajú kde hrať z roku 2008 naznačuje, aký spoločenský status má detstvo v tejto štvrti: „Kataster sa plní, biznis budovami/ deti ostávajú samé za domami/ nemajú kde krátiť si čas hrami/ tak všetky plány zabíjajú tu drogami/ priestor len z betónu svetlých miest málo/ preto veľa rodín z Petržalky zutekalo/ aby sa ich dieťa smialo, hralo, neplakalo/ aby žilo slušne, nerapovalo, nefetovalo.“ Sami raperi teda naznačujú, že byť z Petržalky nie je prestížne. Ale zároveň možno vnímať akúsi hrdosť na príslušnosť k tejto lokalite.
Petržalka je obdobou amerických subkultúrnych get, je však otázne, či sa tento jej obraz vytvoril spontánne, alebo je len kópiou, ktorú si vysnívali petržalskí raperi. Ženské duo Terrible 2s (Lucia Piussi a Agnes Lovecká, pôvodne z kapely Živé kvety) venuje Petržalke pieseň Petržalská symfónia. Rapuje sa v nej: „Petržalka, Petržalka, mesto snov/ prvá kérka na tele bielom ako snow/ Petržalka, Petržalka, mesto snov/ už postavili plot, vypustili psov/ lokše, plnka, pri západe slnka, langoše, pivo, cola zero/ cez jazero znie komandžero/ DJ Števo, hoďte ho levom/ vagabundi, lúzri, socky, buzny, inťoši nudní, nemajetní, to sme my, tu na metri švorcovom/ nazvime to domovom.“
Na Petržalku sa dá nahliadať ako na cudzí a samostatný element mesta, prísne oddelený hranicou rieky, alebo sa dá opatrne obľúbiť a prijať. Proces bratislavského privlastnenia si Petržalky prebieha v literatúre, v hudbe aj medzi obyvateľmi a obyvateľkami. Zdá sa, že existuje svojská petržalská identita, ktorej základnými prvkami sú vymedzenie sa voči Starému Mestu a zadunajskosť.
Autorka je lingvistka, komparatistka a překladatelka.