S dětmi se ve slovenské literatuře zachází krutě. V rodinách místo něhy vládne „milostná brutalita“, kterou zobrazují aktuální prozaické tituly Jakuba Speváka, Soni Urikové a Jany Turzákové. Posun pozornosti k matkám a mateřství ale možná zároveň naznačuje, jak všudypřítomnému násilí uniknout.
Súčasná slovenská literatúra trpí na fetiš prepájania detstva a smrti. Zvrátená posadnutosť deštrukciou nepoškvrneného vnímania tých najmenších má presný pôvod. Nakoniec nám ten príbeh rozprávajú knihy samy – sú to príbehy narušených rodinných vzťahov, nekonečného násilia a začarovaného kruhu generačných tráum. Únik neexistuje, autori a autorky deti do deja zakliesnili s chirurgickou presnosťou a malí hrdinovia a hrdinky musia zotrvať v pozícii bez východiska a bez budúcnosti. Detské osudy v sebe koncentrujú celú atmosféru spoločenského marazmu, preniká do nich kolektívna neuróza, aj keď samy ešte netušia, ako im ukradnuté detstvo poznačí celý život. Motív sa opakuje od knihy ku knihe a zvádza k čítaniu súčasnej slovenskej tvorby ako jedného veľkého príbehu o krajine, ktorá nedokáže uniknúť vlastnej minulosti.
Práve opakujúce sa vzorce správania a dedičné sklony k násiliu, lebo smrť nie je nič iné ako najradikálnejšia forma násilia, sa minulý rok podarilo podchytiť vo vydavateľstve KK Bagala. V jeho edičnom pláne sa zišli tri tituly, ktoré vzťah smrti a detstva obsiahli zoširoka. Ide o mladú slovenskú tvorbu, prevažne prozaické debuty, z autorstva Jakuba Speváka, Sone Urikovej a Jany Turzákovej. Kým Jakub Spevák v útlej novele Po funuse analyzuje mechanizmy, ktoré deťom odpierajú právo určiť si vlastný zajtrajšok, Soňa Uriková a Jana Turzáková (pozri A2 č. 14–15/2022) v poviedkových zbierkach Dôvod na radosť a Krídla z papiera už začínajú meniť perspektívu a do centra pozornosti postupne dosádzajú matky. Hlavne Jana Turzáková otvorila úlohu materstva a jeho schopnosti prerušiť bludný kruh beznádeje, no pritom ukazuje, že iba chcieť nestačí a že všeobecný nápor reality tvorí občas neprekročiteľnú prekážku aj tým najušľachtilejším cieľom.
Mať tak hrubšiu pokožku
Čomu teda presne čelia mladí protagonisti a protagonistky v súčasnej slovenskej literatúre, a aký príbeh tým rozprávajú? Zmieňovaná smrť sa do textov dostáva akoby zbežne. Všadeprítomná krutosť sa v duchu citovej anestézie zaradila do každodennosti detského sveta. Odseknuté prasacie hlavy, psy utopené v cemente či holubie mozgy rozčapené kolesami nákladného auta už nikoho nevzrušujú. Pokiaľ sa dieťa predsa len dopustí chyby a prejaví ľútosť alebo smútok nad smrťou svojho domáceho zvieratka, čaká ho trest. Veľmi rýchlo dochádza k prevýchove, detské emócie treba spacifikovať hneď na začiatku. A keď sa trest skončí, keď ich už silná otcovská alebo materská ruka prestane mlátiť či ponižovať, neželajú si deti viac od života empatiu ani lásku, želajú si, slovami Jakuba Speváka, hrubšiu pokožku – byť jednoducho viac odolní, lebo vedia, že od tohto momentu podliehajú pravidlám spoločnosti tak, ako ich pre nich stvorili rodičia, a pred nimi rodičia rodičov. Detská podstata sa mení a v úlohe nekompromisného dozorcu vystupuje rodičovský imperatív.
Navzdory všetkým prekážkam v budovaní funkčných rodinných vzťahov v postavách stále zotrváva akási prirodzená túžba po láske. Nemožno ju zabiť, akokoľvek sa o to okolie protagonistov či protagonisti samotní snažia. Zasiahnuté sú obe strany, viac deti než rodičia, a dochádza tak k záchvatom kumulovanej emócie. Ako si navzájom prejaviť lásku v citovo vyprahnutej spoločnosti, ktorá láske pripravila verejnú popravu? V odpovedi sa knižné tituly zhodujú pomerne jasne: náklonnosť nahrádzajú fyzickým a psychickým násilím. Obzvlášť v knihe Po funuse sa z ľúbostnej rodinnej brutality stáva vyslovene exhibícia. Materské pohladenie prechádza do facky takpovediac samovoľne. Slovenský literárny svet postupne upustil od nežných dotykov, nahradili ich päste, krik a cielené uštipačné útoky na tie najzraniteľnejšie miesta. Novú vlnu nastupujúcej brutality pritom možno sledovať prinajmenšom od začiatku deväťdesiatych rokov. Jakub Spevák tejto vyše tridsaťročnej literárnej tradícii krvi, modrín a vyrazených zubov ešte neunikol, no zvyšok Bagalovej autorskej triády už začína objavovať cestu von.
Zmiznúť?
Aké majú teda mladí hrdinovia a hrdinky možnosti, ak túžia uniknúť z ťažoby predestinácie? Aktuálna knižná produkcia poskytuje len jedno riešenie: útek. Útek je v niečom sympatický. Slovenské literárne deti nie sú deťmi Petry Soukupovej – keď zmiznú, nikto ich nehľadá. Odísť však znamená radikálne prerušenie kontaktu, dostať sa do stavu vnútornej izolácie. Nestačí fyzicky zmiznúť, človek potrebuje zmiznúť mentálne. A tak sa síce mladé postavy občas zaprisahávajú, že nikdy nebudú ako ich rodičia, že raz utečú, presťahujú sa do inej krajiny a nikdy o sebe nedajú vedieť, no nie je ľahké odísť, keď to, od čoho utekajú, presiaklo do ich celého organizmu.
Vo výsledku sa útek podobá smrti. Potrebujete v sebe niečo zabiť, aby ste mohli ísť voľne ďalej. Zabiť časť seba, aby ste sa objavili nanovo. S hrdinkami Sone Urikovej odídete kamsi ďaleko, a keď sa raz vrátite do rodnej dediny, všetko bude pôsobiť cudzo a najcudzejšími budete vy. Vtedy bola poprava úspešná. Pred smrťou sa uniká jedine smrťou. Niekedy však ani to nestačí, ako to zhrnul Jakub Spevák v závere knihy: „Mám pocit, že som niečo zmeškal, že sem nepatrím. Nedá sa tu už existovať. Najradšej by som zomrel znova.“ Nakoniec sa môže stať, že človek úspešne zomrie, tak ako zomrela postava v knihe Po funuse, ale na svojom vlastnom pohrebe zistí, že smrť katarziu nepriniesla, iba ho posunula kdesi, kde zotrvá už naveky, v stave zožierajúceho nepokoja.
Materstvom z beznádeje
Ani smrť nezaručuje vyslobodenie, no jestvuje ešte posledná alternatíva. Predznamenala ju Monika Kompaníková vo svojej knihe Piata loď (2010, česky 2012), keď nechala malú hrdinku ukradnúť bábätká zo železničnej stanice v dobrej viere, že sa o nich postará a dá im lepší život, než mala ona sama. Od sexuálneho násilia, brutality a permanentného vreskotu uteká do pokoja bratislavských vinohradov. Vtedy to bola hra na rodinu, ktorá nutne musela skončiť neúspechom, veď sama literárna hrdinka chodila v tom čase na prvý stupeň základnej školy, no dnes sú tieto postavy dospelé a stávajú sa matkami. V próze sa začína objavovať typ ženy, ktorá sa nevedome rozhodla liečiť seba aj krajinu na prvý pohľad tradičným spôsobom, a síce materstvom.
Tieto „nové“ matky-ženy charakterizuje neustále balansovanie medzi nimi samými a deťmi. Nie sú to hrdinky Ivany Dobrakovovej posadnuté vlastným životom, ktoré smerujú do záhuby, kým im tesne pred absolútnym psychickým kolapsom (lebo jej hrdinky rady smerujú na psychiatriu) nenapadne, že doma majú vlastne deti a že by možno mohli skúsiť životné peripetie riešiť. U Jany Turzákovej, ale tiež u Sone Urikovej je dieťa akoby stále v popredí, no zároveň si uvedomujú, ako vyčerpávajúce materstvo môže byť. Nečudo, že u oboch autoriek sa následne opakuje tá istá myšlienka: „nevládzem… ešte je len ráno a už nevládzem.“
Matky už viac nepreberajú stereotypný predpoklad o bezpodmienečnej láske. Poväčšine totiž zistili, že materská láska nie je ani automatická, ani bezpodmienečná. Naopak, predpokladá sústavnú dedikáciu vzťah budovať, čo niekedy znamená zlyhať, hoci by dôvodom zlyhania mala byť „prijebaná úloha o slimákoch“. Materstvo neprináša iba pocity radosti a zmysluplnosti, ale tiež frustrácie, smútku a niekedy vyslovenej apatie. Matky to všetko prežívajú buď samy v tichosti, alebo nahlas pred učiteľkami, susedmi či celým predmestím. Dôležitým posolstvom je nesúdiť, veď podstatný je samotný akt tvorenia puta, ktoré sa oslobodzuje od imperatívov minulosti a nachádza si vlastné pravidlá. Tento druh materstva rovnako odmieta absolútnu rezignáciu, a tým dovoľuje hľadať spoločnú symbiózu medzi matkami a deťmi. Prekonáva doterajšiu hluchotu a vzájomné nepochopenie.
Pre hrdinu knihy Jakuba Speváka bola táto symbióza vzdialená, a preto tiež znamenala odsúdenie k neuspokojivej smrti. Soňa Uriková tému načrtla, ale zároveň akoby sa z blata nervového vypätia nedokázala vyhrabať, a tak v jej poviedkach síce neumierajú ľudia, ale o život prichádzajú aspoň tie slimáky a žaby. Jana Turzáková došla v hľadaní najďalej. Je nakoniec príznačné, že zvolila prezývky svojich detí po vtáčatách. Súčasná slovenská literatúra často rada vraždí a týra zvieratá, vyzerá to však, že Turzákovej drozdy a vrany to predsa prežijú.
Autorka je komparatistka.