Šír lásku, ty kokot!

Momentálne máte tri hudobné projekty – Marhule, Matej Tále, Noeho kanoe – a vo všetkých ste autorom hudby aj textov. Prednedávnom ukončila pôsobenie vaša kapela Kýbel mačiek. Prečo sa neprezentujete pod jedným menom?

Kýbel mačiek bol projekt, pri ktorom som sa naučil viesť hudobné teleso. Už dávno však vypršal jeho dátum spotreby. Každý muzikant by mal sledovať tento fenomén na zadnej strane obalu svojho hudobného projektu. Predsa len, ľahko sa môže stať, že konzumujete niečo, čo je dávno po záruke. Na troskách kapely vznikli Marhule, ktoré sú odpadkovým košom pre zamietnuté nápady. Pomerne rýchlo sa však ukázalo, že reziduálne smeti z dna dien odpadkového koša môžu byť životaschopnejšie ako materský organizmus. Žánrovo by som Marhule zaradil ako poklesnutý, vulgárny antipunk.

Matej Tále je vymyslená postavička – poetický pesničkár, predstaviteľ sociálneho folku. Jedna zo zásadných stanov jeho tvorby je, že nie je vulgárny. Vychádza z individuálnych skúseností jedincov v nepriaznivom prostredí. Ide napríklad o Táňu, ktorá sa narodila v okrese Poltár, teda v jednom z najmenej rozvinutých regiónov Slovenska, alebo o problémy s materstvom v piesni Jarmila sa vlani zabila. Pesničky na koncertoch uvádzam ako prípadové štúdie.

Noeho kanoe je antiklerikálno­-ekumenický pop, ktorý si dal za cieľ reinterpretáciou známych, predovšetkým kresťanských mýtov búrať nesprávne predstavy. Jeho vlajkovou piesňou je Noeho know­-how, v ktorej opisujem, čo si myslím o slávnej potope, Noeho arche a ako došlo k vyhynutiu dinosaurov podľa mňa. Je to svojím spôsobom intelektuálny projekt. Ľudia po koncertoch oceňujú istú erudíciu v témach a zároveň sa smejú, čo je skvelé. Tie projekty sú natoľko rozdielne, že nie je možné zlúčiť ich pod jeden názov. Vyzerá to tak, že v budúcnosti budem mať ďalšie – premýšľam napríklad o synth pope. A ešte osobný rozmer: nie som stotožnený so svojou vlastnou identitou. Nemám napríklad rád svoje meno, a preto si radšej vymýšľam alternatívne identity. Je pre mňa príjemnejšie, keď vidím na plagáte napísané Matej Tále ako Tomáš Billik.

V tvorbe sa neštítite nadávok, vyhranených názorov ani očividného preberania slávnych melódií. Keď má človek pocit, že konečne dokáže vašu hudbu zaškatuľkovať, príde skladba, ktorá to poprie. Mali by vôbec existovať v tvorbe nejaké hranice?

Moja tvorba vždy spočívala len v tom, čo som práve dokázal. Kedysi to bolo iba písanie textov na existujúce melódie. Potom som pochopil, že poznám zákonitosti jednoduchej kompozície a začal som tvoriť hudbu. Občas však priznane niečo preberiem aj teraz, keď chcem vytvoriť koláž zo známych melódií, alebo jednoducho použijem cudziu pesničku, lebo viem, že by som nevymyslel nič vhodnejšie pre konkrétnu tému. Nepovažujem to za problém. Dovolím si povedať, že je to niečo ako forma remixovania. Umelca v tomto prípade vnímam ako kurátora, ktorý svojím výberom vytvára nové dielo. Používajme teda, čo už bolo použité, ale dávajme tomu nový kontext. Pôvodné autorstvo však musí byť priznané. Bez toho by som to vnímal ako ukradnuté duševné vlastníctvo.

Môj vzťah k vulgarizmom je špecifický. Rád ich študujem, používam, mám pre ne slabosť. Zakomponovávam ich aj do bežnej reči a užívam si to korenie, ktoré obsahujú. Vyhýbam sa im v projektoch Noeho kanoe a Matej Tále, na­­opak, s veľkým nasadením ich používam v kapele Marhule. Asi by ma ale mrzelo, ak by to bolo jediné, čo ľudia od tohto projektu očakávajú.

Čo sa týka hraníc v tvorbe, prikláňam sa k názoru neobmedzených možností. Pamätám si, že do jednej skladby sme s kapelou Kýbel mačiek zakomponovali stopu s intonovaným holiacim strojčekom. Nahrali sme jeho zvuk, spárovali ho s midi skladbou a zrazu hral tóny. Takto by sme mohli „zhudobniť“ čokoľvek. V kapele Marhule máme prístup: robíme si, čo chceme, a ty choď do riti! Umelec by mal v prvom rade robiť to, čo chce on, čo sa mu páči, po čom túži. Jediná hranica je on sám.

Už niekoľko rokov chodíte s projektom Potulná galéria po Slovensku. Môžete ho, prosím, bližšie predstaviť a povedať, čo ste sa dozvedeli o chudobných regiónoch Slovenska?

Potulná galéria je projekt, ktorý, ak sa nemýlim, vznikol v roku 2017 a stojí za ním kurátor Juraj Čarný. Od roku 2020, teda od vypuknutia pandémie covid­-19, má podobu malého nákladného auta, na ktorého korbe bol nainštalovaný balkón, pretože práve na balkóne mohli ľudia zažívať aspoň pár dúškov slobody v sociálnej izolácii. Juraj Čarný si v tomto čase všimol vznikajúcu postavičku Matej Tále a na základe odporúčaní a streamovaného koncertu ju oslovil. Potulná galéria má posolstvá, ktoré sú so mnou kompatibilné. Jedným z nich je blokáda proti extrémizmu.

Keďže má projekt formu pojazdného balkóna, môže zaparkovať na sídlisku a prostredníctvom nabíjateľného reproduktora tam odpáliť koncert. Sú to také partizánske akcie. Považujem to za druh aktivizmu, ktorý mi je veľmi blízky. A keďže je to galéria, má aj výtvarnú časť, s ktorou spolupracuje napríklad karikaturista Shooty či maliarka Ivana Šáteková a mnohí ďalší autori. Ich diela sú vytlačené na plachty a rozvešané ako bielizeň na šnúrach. Ostatné dva roky mala Potulná galéria tému boja proti dezinformáciám, a teda podporovala rozvoj kritického myslenia. V tomto roku sme mali turné po školách. Vyslovene sme sa zamerali na najproblémovejšie školy v najchudobnejších lokalitách Slovenska, ale dostali sme sa aj na lepšie hodnotené školy. V Trebišove sme hrali na učňovke aj na súkromnej pedagogickej škole. Tam sa naplno ukázal rozdiel v kvalite vzdelávania.

Je zjavné, že sú pre vás dôležité sociálne otázky a téma vyrovnávania sa s národnou minulosťou. Zároveň mám pocit, že ste pacifista, a určite by som vo vašej tvorbe našiel ďalšie témy, ktoré sa na politickom kompase vyskytujú naľavo. Je možné vašu tvorbu definovať politicky?

Ja sa definujem ako stredoľavý liberál. Ľavicové myšlienky sú mi sympatické, dávam si však pozor na krajnejšie spektrum a preberám aj niektoré pravicovejšie názory. Je mi blízka ľavicová dostupnosť služieb, prístup k vzdelaniu. Každý by mal mať v 21. storočí prístup k základnej lekárskej starostlivosti, ale napríklad aj k internetu. Moji hrdinovia vychádzajú – povedzme – z jemne znevýhodneného prostredia. Na príklade Táni, ktorá sa narodila v okrese Poltár, demonštrujem problémy periférie. Ľudia, ktorí vyrastajú v menších mestách, v istom momente riešia, či sa majú zaradiť do pretekov o čo najlacnejší byt v hlavnom meste s perspektívou lepšej práce, vzdelania a iných benefitov, alebo majú ostať tam, kde majú korene, a pokúsiť sa zveľaďovať okolie, budovať komunitný život a tak ďalej.
Za jeden z neuralgických bodov súčasnosti vnímam osamelosť ľudí a absenciu komunít. Mám na to takú metaforu: každý deň musí človek nakŕmiť sedemhlavého draka, ale má len tri porcie. Tie hlavy sú to, čo má na starosti. Starosť o svoj intelekt, telo, partnerku, rodinu, zárobková činnosť… Každý deň im musí venovať časť seba. Toho, čo musí, je strašne veľa. Vysoké nároky potom kladieme aj na našich partnerov. Tiež musia finančne zabezpečovať, musia byť najlepší milenci, názorovo, fyzicky aj intelektuálne musia imponovať. Človek v súčasnom svete vlastne musí byť superman. Je aj na ňom, koľko si toho na seba naberie. Keď si myslí, že musí každý deň postovať desať „storiek“, tak to je jeho problém… Ale k pointe: myslím, že problémy by mali byť rozložené na skupinu a nie na jednotlivca. Taktiež sa mi páči ľavicový prístup k práci. Neviem sa namotivovať na napísanie sloganu, aby niekto predal viac vysávačov. Mal som, samozrejme, problém nájsť si prácu s týmto prístupom a stále mám. Keď robím umenie, je v ňom zahrnutá všetka moja práca a žiadna zo snáh neprepadne cez okraj. Protiví sa mi, keď si niekto nárokuje moju prácu.

V rámci osobných slobôd sa však cítim viac napravo. Ctím si inštitút neutrality a možnosť nezúčastňovať sa na politickom živote. Byť mimo všetkého, pokiaľ si to jednotlivec tak želá. Nemyslím si, že človek, ktorý mlčí, podporuje tichú väčšinu. Domnievam sa, že prílišná politizácia môže uškodiť samotnej myšlienke. Vnímam tiež isté výhody slobodnej súťaže, napríklad vo vede a výskume. Zároveň som však pacifista. Bridia sa mi militaristické krajiny a mystifikácie o prepojeniach militantného s nacionálnym. Som veľmi rád, že na Slovensku neexistuje mýtus slávnej armády s obrovskými vojenskými prehliadkami, na ktorých by rečnili veteráni. Vojnu na Ukrajine vnímam ako absolútne popretie všetkých progresívnych tendencií. Konflikt na Ukrajine pripomína prvú svetovú vojnu, čo bol mlynček na mäso. A práve Rusko má obrovský národný mýtus o oslobodení Európy, ktorý túto vojnu poháňa.

Skladba Šír lásku, ty kokot sa vyskytla v známej satiricko­-politickej šou Ťažký týždeň, ktorá je na Slovensku často označovaná za program pre „bratislavskú liberálnu kaviareň“, ale púšťala si ju aj moja sestra s partiou medzi vstupmi v Ochtinskej aragonitovej jaskyni, kde robila v lete sprievodkyňu. Je takéto „praskanie bublín“ zámerom?

Nemám odmerané, či sa mi darí praskať nejaké bubliny. Neviem, ako to vnímajú ľudia, ktorí tú pesničku počúvajú. V prvom rade by som rád povedal, že vznikla ako láskavá recesia a nešlo o nijakú politickú agitáciu. Netušili sme, aký bude mať úspech. Vznikla ako ktorákoľvek iná skladba kapely Marhule – z istej ľahostajnosti a recesie. Jediný rozdiel medzi touto a inými skladbami je, že má najlepší zvuk. Názov skladby síce znie ako pseudosmiešny vulgárny slogan, ale sám som si ho viackrát v živote nahlas povedal a pomohlo mi to nasmerovať energiu do niečoho konštruktívneho a nie do negatívnych pocitov, akým je napríklad túžba po pomste. Takže táto mikromodlitba funguje a pomáha, sám som si to vyskúšal.

Väčšina prieskumov ukazuje, že sa Slováci vo veľkej časti názorových otázok postavili do hraničných pozícií a z nich teraz zaznieva na opačnú skupinu, že sú v nej „pomýlení“ ľudia. Je úplne jedno, či sa otázka týka očkovania, vojny na Ukrajine alebo potratov. Ako v tomto môže pomôcť vaša skúsenosť?

Ľudia už v podstate nie sú schopní ani vypočuť druhú stranu. Sociológ Michal Vašečka to nazýva interakčná úzkosť. Ľudia sa už boja interagovať jeden s druhým. Bohužiaľ sa nestáva, že by nejaký umiernený liberál išiel s porozumením vystúpiť na konzervatívny festival alebo naopak. Tento rok sme na festivale Pohoda videli, čo sa stalo so spovednicou. Je, samozrejme, problematické, že vybrali kňaza, ktorý vyhlasuje bozkávanie dvoch žien za choré, ale nemyslím si, že adekvátnou reakciou je zvandalizovať spovednicu. Nemusíme spolu súhlasiť, ale mali by sme sa snažiť človeka pochopiť. Raz sme boli s Potulnou galériou v Handlovej. Ľudia, samozrejme, nie vždy radi vidia auto s ľuďmi, ktorí očividne prišli z liberálnych kruhov a hovoria o týchto témach. Zrazu vidím prichádzať troch nahnevaných ľudí. Už som si predstavoval ich ostrý slovník. Bol som pripravený sa pohádať. Nakoniec sme si však podali ruky a korektne sme sa porozprávali, dokonca sme sa na veľa veciach zhodli. Niečo by bolo možné elegantným spôsobom vyriešiť na mikroúrovni, keby sa z toho nerobila politická téma. Je dôležité mať rôzne priateľstvá. Keď je homosexuál tvoj kamarát, si k jeho problémom oveľa empatickejší. Všetci si myslia, že konajú dobro, len ich metódy sa rôznia. Vážim si svoje priateľstvá s veriacimi ľuďmi, lebo vidím, ako rozmýšľajú. V mnohom s nimi nemusím súhlasiť, ale nie sú to ľudia, ktorí si zaslúžia nálepku.

Po nedávnych parlamentných voľbách na Slovensku je stále silnejšie počuť hlasy jednotlivcov, ktorí hovoria o odchode z krajiny. Nie je to však otázka posledného obdobia. Odhady ukázali, že len v západnej Európe a v zámorí žije pravdepodobne až milión tristotisíc Slovákov a Sloveniek, čo je pre krajinu, ktorá nemá ani päť a pol milióna obyvateľov, zásadné. Nezvažujete život v zahraničí?

Slovensko nazývam Horným Uhorskom a deklarujem, že pôsobenie v Hornom Uhorsku pre mňa nie je zaujímavé. Žijem tu, lebo som zatiaľ nevymyslel nič lepšie. Možno to bude znieť paradoxne, ale všetky moje hudobné projekty som ochotný okamžite zmiesť zo stola, pokiaľ by som vidiel zmysluplnejšiu realizáciu s väčším geografickým zásahom. Netvrdím, že svet čaká na moje myšlienky a na moje umenie. Považujem sa však za kozmopolitného človeka. Cestujem rád, žil som v zahraničí nejakú dobu a vždy som si v cudzom prostredí vedel nájsť zázemie. Rád sa stretávam s ľuďmi, ktorí majú úplne iné východiská ako ja. Nechcem Slovensko nejakým spôsobom znevažovať. Je tu veľa zaujímavých ľudí a mám to tu svojím spôsobom rád. Aj keď má však Slovensko podobne veľa obyvateľov ako Dánsko či Fínsko, a Estónsko by mohlo o päť a pol miliónoch obyvateľoch iba snívať, vnímam tu isté rezervy ľudských zdrojov a s tým súvisiace historické vákuum či chýbajúci kultúrny a hodnotový kapitál. Čítam každý deň západné médiá a vidím, ako to vyzerá v krajinách, v ktorých to funguje. Rád by som žil v prostredí, kde sú niektoré otázky dávno vyriešené.

Chodíte však častejšie na východ. Prečo?

Rád chodievam do zahraničia a poviem na rovinu: je to istý typ konzumu. Mám od toho aj očakávanie zážitku. Zároveň to vnímam ako terénne vzdelávanie, pretože keď človek raz navštívi krajinu, kde veci fungujú naopak ako doma, tak ho to musí nejakým spôsobom obohatiť. V Nepále sa na ulici držia za ruky len ľudia rovnakého pohlavia. Je to pre nich priateľské gesto. Nepál sa tak môže javiť extrémne tolerantne, ale je to inak, keďže sa tam nemôžu za ruky držať páry. To by už bol prejav náklonnosti, a to sa tam nesmie… Zároveň som amatérsky špecialista na krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Bol som napríklad v Rusku na stáži. Nedávno som sa vrátil z Tadžikistanu. Tento svet preferujem kvôli tomu, že má istý level improvizácie, absurdnosti, bizarnosti. Je emocionálnejší ako západný svet a má prirodzenejšie životné tempo. Keď idem do Francúzska, všetko tam funguje. Autobus príde načas. Nemá ma čo prekvapiť. Na východe je neustále nejaká improvizácia. Mňa to baví, ale rozumiem, že nemusí každého. Horšie je, že človek nikdy nevie ani to, či náhodou zajtra nebude vojna tam, kde sa práve nachádza.

Na albume projektu Matej Tále s názvom Tadeto je skladba Ostrý Grúň, ktorá reflektuje masaker v Kľakovskej doline. Nacisti vyvraždili 148 obyvateľov obcí Ostrý Grúň a Kľak. Vo voľbách pritom mala v obci Ostrý Grúň strana Smer­-SSD viac ako 32 percent a krajne pravicová strana Republika tu mala viac ako 10 percent. Ak by celoslovenské voľby kopírovali výsledky z Ostrého Grúňa, na Slovensku by tieto dve strany mali takmer ústavnú väčšinu. Opýtam sa otázku napísanú v popise videa k vašej skladbe: „A ty dokážeš rozpletať vlákna, z ktorých je utkaná naša súčasnosť?“

V piesni Ostrý Grúň vyzývam ľudí k bdelosti a schopnosti vidieť, čo viedlo k tomu momentu, v ktorom sa nachádzajú. Napríklad ideš v Bratislave po Šafárikovom námestí, kde sovietski okupanti zastrelili dievča. Má tam pamätnú tabuľu. Uvedomuješ si, že sa niečo muselo stať, aby si ty mohol teraz úplne v pohode, bez sovietskych okupačných vojsk, chodiť po Šafku? Ja sa snažím robiť všetko pre to, aby som vnímal priestor a čas, v ktorom žijem, ako akési kontinuum. Domnievam sa, že práve na Slovensku je toto problém. Ľudia občas poznajú termíny, nevedia ich však zasadiť do súčasnosti. Hlavný hrdina skladby chodí spiac v okolí Ostrého Grúňa. Postupne však nachádza artefakty doby, v ktorej sa spomínaný masaker stal, napríklad znak v tvare jastraba, čím odkazujem na orlicu, vojenskú prilbu a tak ďalej. V istom momente precitne a je schopný ich interpretovať. V podstate sa zobudí z polospánku a prehovorí k nemu história, vďaka čomu si uvedomí, kde sa nachádza, a dokáže sám seba zasadiť do časopriestoru.

Rôzni umelci sa aktívne zúčastňujú politických kampaní konkrétnych strán. Viete si predstaviť, že by ste sa raz ocitol v tejto pozícii?

Ako liberál s tým nemám problém – nech vystupujú v kampaniach. Nech si každý podporuje, čo chce a koho chce. Samozrejme, interpret nemôže čakať, že neutrpí reputačné fiasko, pokiaľ bude hrávať na mítingoch Smeru. Ale to je jeho vec a vec jeho publika. Ja by som nič také nikdy nespravil. Občas hrávame na politicky vyhranených akciách, napríklad proti fašizmu, ale stranícka politika je niečo, čomu by som sa veľmi rád vyhol.