Siete sú účinný nástroj

Na YouTube pôsobíte pod pseudonymom Inferno Na Polici už desať rokov. V posledných mesiacoch ale oveľa viac prispievate na instagram. Čo vás k tomu viedlo?

Instagram sa mi zdá byť omnoho flexibilnejší a ústretovejší než YouTube. Ten mi poskytuje miesto, na ktoré môžem uploadovať videorecenzie či videoeseje, ktoré presahujú desať­- a viacminútovú dĺžku. Viem sa v nich hlbšie ponoriť do problematiky vybranej knihy. Avšak samotná platforma mi neponúka v sebe už implementované nástroje produkcie a postprodukcie ako napríklad instagram, i keď sa ho pokúša dobehnúť zavedením funkcie „shorts“. Na YouTube publikujete videá, ktoré si väčšinu času upravujete cez zakúpené programy a pridávate do nich hudbu. Tá však musí byť zabezpečená z hľadiska licencie a autorských práv, takže si tvorca vyberie niečo z YouTube knižnice alebo, čo je ten pravdepodobnejší a frekventovanejší prípad, zakúpi si licenciu dodatočne.

Instagram ponúka viacero formátov: príspevok, príbehy a reels. Príbehy si viete následne pridať do „výberu“ a utvoriť si kompaktnejšie rozprávanie o danej knihe bez hlbšieho editovania. Do všetkých formátov môžete vložiť aj hudbu, no autorskými právami či licenciou na hudbu sa vôbec nezaoberáte.

A netreba zabúdať na to, že frekvencia pridávania obsahu na instagram a jeho dynamika a ľahkosť použitia je omnoho pohodlnejšia oproti YouTube. No napriek tomuto všetkému a tomu, že menej publikujem videá na ­­YouTube a moja aktivita je výraznejšia na instagrame, neznamená to pre mňa úplný presun z jednej platformy na druhú. Skôr ide o striedanie formátov pri rôznom reflektovaní literatúry.

Môžeme hovoriť o trende migrácie knižných influencerov z YouTube na platformy s kratšími formátmi, ako je TikTok a instagram?

V tomto momente ťažko jednoznačne zadefinovať, či ide doslova o „migráciu“ z jednej siete na druhú. Pred pár rokmi sa mohlo zdať, že knižní blogeri prešli na YouTube a následne v súčasnosti na instagram a TikTok, nie je tomu však úplne tak. Skôr by som to nazvala „preskupovaním“ čitateľskej aktivity a komunity. Napríklad česká knižná influencerka Lucie Zelinková tvorí videá na instagram a postuje o prečítaných knihách, ale zároveň sa podieľa aj na tvorbe podcastov. Poprípade kanadská booktuberka Ariel Bissett natáča videá, nahráva podcast Books Unbound s Raeleen Stuart. Publikujú príspevky v rámci ich podcastového instagramového profilu a zároveň si vytvorili čitateľský klub na Discorde. Čitatelia a tvorcovia majú možnosť neustále sa presúvať z jednej siete na druhú podľa potreby, od vyhľadávania a ponúkania tipov na ďalšie čítanie po hlbšiu konverzáciu o prečítaných knihách.

Pre bookstagram, knižný obsah na instagrame, a BookTube, knižný obsah na YouTube, je charakteristický dôraz na výkonnosť, čím viac prečítaného, tým lepšie. V tejto súvislosti ste sama podstúpili celoročnú výzvu nekupovať si knihy. Prečo ste sa tak rozhodli spraviť?

V prvom rade nápad vznikol z mojej obľuby vi­deotvorby Matta D’Avellu a Nathaniela Drewa. Tí sa orientujú na sebarozvoj, kreativitu a v minulosti na produktivitu aj pomocou rôznych tridsaťdňových experimentov. V druhom rade to bolo rozhodnutie ekonomického charakteru a time managementu, keďže som v tom čase nastúpila na materskú dovolenku. No a v poslednom prípade išlo o to, skúsiť zistiť, prečo si kupujem toľko kníh s vedomím, že sa k ich prečítaniu nedostanem. Počas prvých mesiacov prišlo zistenie, že si kupujem knihy „za odmenu“, či už som mala dobré alebo zlé obdobie. Ku koncu to už bolo skôr o tom, že som si všímala, akým po­­užívateľským, a teda aj čitateľským návykom som sa počas ročnej pauzy vyhýbala. Čím viac som bola aktívna na instagrame, sledovala knižné príspevky a vyhľadávala nový obsah, tým som mala väčší sklon si knihy kupovať, nedočítať tituly či stagnovať na literatúre, ktorá si vyžadovala hlboké čítanie. Konzumné správanie na sieti, potreba neustále vstrebávať nové podnety sa následne premietli do čitateľského správania a k strate pozornosti.

Vidíte vplyv internetu na spôsob čítania? Ako čítajú booktuberi, bookstagrameri a vlastne my všetci v postdigitálnom veku?

Čítame rôznymi technikami a spôsobmi. Od toho hlbokého čítania až po rýchločítanie ako skimming, skipping či scanning. Zatiaľ čo by sa mohlo zdať, že aktuálne booktuberi alebo bookstagrameri čítajú rýchlo a ich cieľom je konzumné, strhujúce, odpočinkové čítanie, pri ktorom čitateľ doslova preletí textom, nie je to definitívny a realite zodpovedajúci stav. Áno, je možné naraziť na príspevky či krátke videá používateľov, ukazujúc v nich knihy, ktoré mali zhltnuté doslova za deň. Avšak objavujú sa čoraz častejšie reels či príspevky, kde napríklad vidíme, akým spôsobom čitateľ anotuje čítané dielo, a to nemusí ísť nutne iba o klasickú literatúru. Väčšinou je to práve odpočinková literatúra, napr. súčasný ľúbostný román. Knihy tak na sieťach hýria všetkými možnými farbami, vety v nich sú zvýrazňované, zo strán trčia pestré papieriky a okraje stránok sú popísané poznámkami.

V centre recenzií knižných influencerov stojí dôraz na vlastný emocionálny zážitok a otázka, ako sa knihy čitateľom páčili alebo nepáčili. Ako sa k takémuto spôsobu hodnotenia staviate vy?

Treba si uvedomiť, že sa pohybujeme v spoločensko­-kultúrnom digitálnom prostredí, v ktorom participanti preferujú a vyhľadávajú emocionalitu. Ako príklad si vezmime žáner angry review rozšírený v americkom kontexte, reakcie tvorcov na ukážky k novým filmom, seriálom či videohrám alebo samotné instagramové reels, youtubové shorts alebo tiktokové krátke videá, ktorých obsah stavia aj na citovosti či emocionálnej odozve diváka. Osobne to považujem za prirodzené, i keď tú zážitkovosť a emocionalitu by som nesploštila iba na „páčilo sa mi – nepáčilo sa mi“.

Vo svojich príspevkoch vyzdvihujete ako jeden z hlavných pozitívnych aspektov BookTubu a bookstagramu vytváranie komunít. Vidíte v nich priestor na emancipačný potenciál?

Doslova emancipačný potenciál je najvypuklejšie viditeľný azda na príklade instapoetry. Poézia sa stáva v online priestore ľahko vyhľadateľná a pre každého dostupná. Dokážeme sledovať jej reflexiu či už cez počet lajkov, srdiečok, zdieľaní, pozretí alebo aj cez komentáre. Zároveň sa instapoetry stáva platformou predovšetkým pre poetky rôznej etnicity a rasy. Siete využívajú ako účinný nástroj, prostredníctvom ktorého vedia jasne a v podstate okamžite artikulovať svoj postoj k sexuálnemu násiliu, menštruácii ako spoločenskému tabu, materstvu, k aktuálnym spoločenským udalostiam alebo politickým zmenám. A zase naopak to, čo sa deje na sieťach, teda posilnený záujem používateľov o poéziu, sa následne prenáša aj do pohybu knižného trhu. Napríklad Donna Ferguson pre The Guardian v článku ‘Keats is dead…’: How young women are changing the rules of poetry [„Keats je mrtev…“: Jak mladé ženy mění pravidla poezie] píše, že v spojitosti s insta­­poéziou boli v roku 2019 ženy vo veku trinásť až dvadsaťštyri rokov najväčšími konzumentkami poézie v Spojenom kráľovstve. Na trhu tak vzrástol predaj poézie za päť rokov o 48 percent na 12,3 milióna libier.

Na sociálnych sieťach aktívne komunikujú so svojimi čitateľmi aj niektorí autori. Ťažko tak s Rolandom Barthesom prežívať smrť autora. Ako táto skutočnosť môže ovplyvňovať vzťahy v literárnej komunikácii? Naskytajú sa ešte ďalšie roly, ktoré spisovateľ môže zastávať?

Spisovateľ sa môže na sieťach stať svojím vlastným dokumentaristom. Vo virtuálnom priestore zdieľa kúsky vlastnej práce. Tá môže nadobúdať podobu digitálneho denníka pomocou blog postu, tweetu, shortu, reels, príbehu, príspevku, fotky na facebooku, newslettera či statusu. Otvára sa tu tak možnosť priamej interakcie autora a jeho čitateľa či priaznivca, ktorému je umožnené nahliadnuť do zákulisia tvorby, ale zároveň môže jeho fanúšik vstúpiť aj do tvorivého procesu. Na zahraničnom instagrame sa napríklad autori v príbehoch pýtajú svojich čitateľov, čo by mali použiť v knihe a podobne. Okrem toho však spisovateľ môže zastávať napríklad úlohu glosátora súčasnej pozície autora a jeho práce, fanúšika verejne hodnotiaceho filmy, seriály, knihy, poprípade zastáva rolu marketéra, promotéra vlastnej tvorby. Nastáva tu pohyb od statusu „hotového spisovateľa“ k tvorcovi, ale aj od autora k fanúšikovi.