Kresba Anina Mengerová
Keď na jeseň minulého roku začali mladí lekári a lekárky v Česku poukazovať na neudržateľnosť svojich pracovných podmienok, bola to šanca. Vari jediná v spoločnosti bezpodmienečne rešpektovaná časť pracujúcich pomenovávala problémy známe aj z iných pracovných odvetví: nízke základné mzdy, ktoré si vynucujú doplnenie o ďalšie príjmy, a príliš dlhá pracovná doba, či už u jedného alebo viacerých zamestnávateľov. Lekársky protest sa podarilo rozšíriť do rozhodujúceho množstva nemocníc a to, čo spočiatku vyzeralo ako riskantný krok mladých lekárov, si napokon získalo podporu naprieč lekárskym stavom aj verejnosťou. Decembrový protest, počas ktorého nemocniční lekári hrozili neslúžením nadčasov, však skončil podivuhodným kompromisom – lekári dostanú viac peňazí, ale neľudské nadčasy, ktoré protest vzbudili, zostanú.
Októbrový štrajk vysokoškolských vyučujúcich ťahal na rozdiel od lekárskeho protestu za kratší koniec. V spoločnosti, ktorá intelektuálnu prácu oceňuje, len ak potvrdzuje perspektívu štátu a prispieva k jeho reprodukcii, pracujúci na vysokých školách veľký ohlas nezískali. S relatívnou nedôležitosťou vysokoškolského stavu počítal aj minister Mikuláš Bek, ktorý na vyjednávaniach so zástupcami štrajkujúcich svoju protistranu arogantne poučoval o tom, v čom všetkom sa štrajkujúci mýlia a prečo majú byť spokojní s tým, čo zo štátneho rozpočtu na nasledujúci rok dostanú. Napokon pridaných 700 miliónov korún pre rok 2024 je nedôstojnou záplatou na rozpočtový dlh, ktorý voči vysokému školstvu vláda dlhodobo má. Zúčastnené strany sa však sumy peňazí chopili ako nástroja, ktorý môže začať procesy vyrovnávania nerovností vnútri samotných vysokých škôl. Či prísľub vložený do niekoľkých stomiliónov korún bude naplnený, musia v novom roku kontrolovať akademické samosprávy a najmä základné odborové organizácie na jednotlivých fakultách.
Ak bol lekársky protest tým, ktorý ohrozoval súčasnú vládu najviac, v možných spoločenských dôsledkoch mu konkuroval štrajk pedagogických a nepedagogických pracujúcich na základných a stredných školách. Minister Bek zamýšľal školské odbory pokoriť svojou aroganciou a štvaním rodičov proti učiteľkám. To mu nevyšlo. Načas sa preto stiahol z verejnosti a prestal komentovať priebeh vyjednávaní – musel tak priznať minimálne svoju diskurzívnu porážku. Výsledné zvýšenie maximálneho počtu vyučovacích hodín financovaných zo štátneho rozpočtu možno vnímať ako výhru odborov, no stále ide o zníženie oproti existujúcemu stavu. Okrem toho zostáva nedoriešená otázka ohodnotenia nepedagogických pracovníčok. Vláde, zdá sa, vychádza jej hra na sedliakovu múdru dcéru, ktorá je oblečená aj nahá, taká aj onaká. To, čo svojej protistrane dáva, je dar aj nedar.
Zbežné zhrnutie troch protestov a štrajkov však ukazuje, že vláda, ktorej program je načrtnutý skôr v excelovej tabuľke než v predstave o spoločnosti, nemá nad pracujúcimi takú kontrolu, akú by si želala. Musí vyjednávať. Možno pri nástupe k moci počítala s voľnou kartou od svojho voličstva. Pokles reálnych miezd ju však poučil o obmedzeniach ideológie rozpočtovej zodpovednosti. Či ju pripravil na to, že v práve sa začínajúcom roku bude musieť vyjednávať zas a znova, teraz nevieme.
Protest českých pracujúcich a reakcia naň má jednu zaujímavú charakteristiku, ktorá nebýva diskutovaná. Je ňou vysoký podiel žien pracujúcich v odvetví vzdelávania aj zdravotníctva a sociálnej starostlivosti. Podľa dát za rok 2021 v zdravotníctve a sociálnej starostlivosti bolo zo 403-tisíc zamestnaných približne 80 percent žien, v odvetví vzdelávania tvorili ženy 77 percent z 386-tisíc tu zamestnaných ľudí. Preto by nebolo od veci pochopiť protesty v zdravotníctve a štrajky v školstve aj ako štrajky žien.
Toto stotožnenie protestných aktivít so ženami nie je jednoduché. Nepomáha mu ani to, že až na výnimky (podpredsedníčka Českomoravského odborového zväzu pracovníkov školstva Markéta Seidlová a podpredsedníčka sekcie mladých lekárov Českej lekárskej komory Monika Hilšerová) sú reprezentantmi pracujúcich v týchto odvetviach muži. Na jednej strane je to pochopiteľné, subjektívne totiž pociťujú dôsledky nízkeho ohodnotenia akútnejšie. To oni nenapĺňajú živiteľskú rolu, ktorú im vnucuje nastavenie sociálnych politík a trhu práce. Na druhej strane sa reprezentácia pracujúcich vo feminizovaných odboroch mužmi pochopeniu vzpiera. Nie sú lekárky, učiteľky či kuchárky schopné formulovať svoje požiadavky? Alebo už reprezentácia pracujúcich vopred počíta s tým, že rokovania budú tvrdé a bude treba aj udrieť do stola?
Pre prehliadanie genderového rozmeru protestov pracujúcich v roku 2023 je charakteristické aj to, že nevyriešená zostala situácia tých, ktoré stoja v sektore vzdelávania na najspodnejších priečkach rebríčka. Práca kuchárok a upratovačiek akoby vyplývala z toho, že sú ženami, a ako také bez ohľadu na ocenenie svojej práce robia to, čo (ako ženy) robiť majú. Nepedagogické pracovníčky na základných a stredných školách, ktorých je (spolu s údržbármi) v Česku približne dvadsaťtisíc, čakajú na januárové rozhodnutie vlády o zvýšení zaručenej mzdy v podnikateľskej sfére, podľa ktorej bude treba upraviť aj platové tabuľky vo verejnej sfére.
Vládnym predstaviteľom sa podarilo dať pracujúcim v zdravotníctve a školstve do rúk dar-nedar. Že na tieto malé – alebo aj, v prípade zdravotníkov, väčšie – polepšenia treba hľadieť kriticky, vieme. Ale protestujúci by mali venovať pozornosť aj vlastnej politike. Pozrieť sa na ňu z perspektívy kuchárok a upratovačiek by mohol byť jeden z prvých krokov, ktorý urobia v novom roku.
Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.