Na začátku července slovenský premiér Robert Fico přednesl projev při příležitosti svátku Cyrila a Metoděje. Prvního září Slovenská republika oslaví třicáté druhé výročí přijetí slovenské ústavy, v jejíž preambuli se věrozvěsti přímo zmiňují. Jak k této symbolické zmínce přistupovat?
Politici sú už raz takí. Použijú každú udalosť v kalendári, aby sami zo seba urobili pointu dejín. Prečo iné sa trepali dvaja učenci z Byzancie, ak nie pre svätú misiu vyháňania opozície v našom kúte histórie, všakže. Aby premiér tejto krajiny mohol povedať, že sme tu žili nepretržite, a zotrvávali v čakaní, aby on zagánil na svojich politických nepriateľov a udržal podporovateľov v tom boji divokom za zmierenie a upokojenie.
Nechali sme to tak
Ale ešte stále je tu sféra spoločného symbolického majetku, ktorým je aj samotný sviatok Cyrila a Metoda. Možno už prešlo dosť času na to, aby sme prijali ich príchod nielen ako cirkevný sviatok, ale ako záznam v ústave. Dokonca v jej proglase, čiže predhovore.
Každý rok sa pri tejto príležitosti zdráhame a okúňame, že je to akýsi výmysel, ktorý nám napchali do rodného listu príčinliví tatkovia ústavy. Že pri rozkrojení Československa siahli po symbolike, ktorú po krajine vztyčovali ľudáci. A aby sme obstáli v konkurencii susedov, ktorí môžu s pokojným svedomím stavať svoju štátnosť na stredovekých kráľovstvách, aj my sme si to svoje vyhútali. Aha, Veľká Morava a tuto hľa, Cyril s Metodom, voľní a po ruke.
Národní marketéri našli príbeh a kritická verejnosť aj časť odbornej obce sa dodnes mrští, že je to sebaklam zrodený z komplexov a pokrútených dejín s prímesami tej najhoršej chvíle našej spoločnosti, keď sa vyháňali „škodcovia národa“ – o to trápnejšie sú zvolania o očiste od progresivizmu, ktoré na ostatnej devínskej pripomienke zazneli – a štátnosť stavia od počiatku na motíve, na ktorom nieto zhody.
Nuž, mali sme príležitosť pred rokom, keď jubilovali republika aj ústava, o kadečom sa porozprávať. Ale ak sme sa neporozprávali, mali sme iné starosti, typické, môžeme si teraz azda aj povedať, že Cyril s Metodom sú tam, je tam aj Veľká Morava a hotovo. Už len si to nezhnusovať a neodhadzovať sa od toho.
Lebo ako sme sa zriekli uhorského dedičstva a potom toho československého, nemuseli by sme urobiť túto chybu zase a pripraviť sa o všetko. Na niečom by sme sa aj zhodnúť mohli a už to tak vyzerá, že ak neprišli námietky do tridsiatich rokov, budeme to považovať za premlčané, a teda odsúhlasené. Nie aktívne vydebatované, skôr len tak ponechané samo na seba.
Možno aj taká je naša cesta k celospoločenskej dohode, k utraseniu spoločnej identity. Kto povedal, že sa to nesmie? Takto nám to prosto vyšlo. Vydržali sme, nechali sme to tak, čiže nám to tak prischlo.
Startup vzdělanosti
Napokon z čisto šetrného hľadiska by aj bola nesmierna škoda nechať tie rotundy a murivo z raného stredoveku tak, nezbudovať z toho čosi. A príbeh vierozvestcov odovzdať Bulharom a Srbom, na berte si, my to nepotrebujeme, u nás sa to len tak váľalo na povale a zavadzalo.
Nie je veľa príbehov, ktoré môžu pripísať vynález abecedy vytvorený na zákazku dvom konkrétnym ľuďom. Vzdelanosť si vtedajšia nobilita dala priniesť donáškovou službou a prispôsobiť na mieru ako drahý oblek. Skôr než s tým prišli reformátori, zadali si vladári požiadavku, aby vieroučné texty boli v živom lokálnom jazyku. K starobylým rečiam priložili nový jazyk, ktorému dodali aj abecedu.
A v balíku služieb bol aj nový náhľad na spravodlivosť. Ešteže na Devíne táto paralela ušla pozornosti, ale nebudeme pisateľa prejavu podozrievať z opatrnosti či hanblivosti. To by sme mu krivdili.
Tento stredoveký startup vzdelanosti nemal dlhého trvania. Pokračoval tam, kde odišli Metodovi žiaci, a písmo pretrvalo dodnes. Ak by sme mali cimrmanovského ducha, mohli by sme pravidelne napomínať krajiny píšuce cyrilikou a azbukou, že sme im to len požičali. A trebárs Moskve by sme mohli aj v rámci politiky urážania na všetky štyri svetové strany odkázať, že z perspektívy raného stredoveku vzdelanosť prišla od nás a či by sme nemali posunúť hranice tak, aby zohľadňovali túto realitu.
Aby bolo jasné, ani tu neostala bez Metodových žiakov čierna diera v strede Európy. Frankovia pokračovali vo vývoze vzdelanosti, po vypudení jedného telefónneho operátora prišiel druhý a tento kút ostal pripojený k sieti stredovekých kráľovstiev a ríš. A to sa nezmenilo ani za Uhorska, ktoré si považuje svätého Štefana.
Takto nejako si to autorka vie priblížiť zo zdrapov učiva či zachytenej verejnej debaty, isto ju vedia povolanejší opraviť aj poučiť. No v centre je snaha osvojiť si príbeh z preambuly, ktorý o sebe tvrdí, že práve z neho vyviera akési symbolické oprávnenie na štátnosť. Isto, v texte preambuly je aj konkrétnejší zdroj. Odvolávka na medzinárodné právo, ako je zapísané v Charte OSN, ktorá uznáva právo národov na sebaurčenie.
O to zábavnejšie, že práve toto medzinárodné právo rečník z Devína nedávno nazval „peknou teóriou“, pričom tým mal na mysli, že teória je niečo menejcenné, čo sa musí podriadiť praxi.
Viac sa teda spolieha na mýtus ako na zákony, čo je pre malý štátik istený práve zmluvami aj dosť vratká cesta. Ale takí už politici sú. My im nemusíme len odvrávať, ale môžeme uvažovať aj mimo nich a bez nich. Až príliš organizujú našu debatu a moderujú náš vzťah k symbolom. Nemusíme sa dať. Ak veríme na verejnú sféru aj mimo ich moci.
A to podaktorí stále veríme.
Autorka je politická analytička.
My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity, teda my, občania Slovenskej republiky, uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave.