Má vůbec existence Slovenska jako politického projektu nějaký smysl? Zatímco na stránkách médií se pod národními traumaty hroutí intelektuálové, v próze Ondreje Štefánika způsobují úzkosti středoškolákům. Siroty tak mohou frustrovaným komentátorům nastavit karikující zrcadlo.
Slovenská esejistika prežíva svojské obdobie. Stránky hlavných médií dlhodobo plnia úvahy a komentáre kladúce si v zásade podobné otázky. Muži, zväčša pamätníci novembrovej revolúcie, sa pýtajú po príčinách súčasného stavu slovenskej spoločnosti a jej politickej kultúry. Národ dostal diagnózu. Trpí na neurózy, psychózy a hlboké úzkosti. Za dobovou patológiou stojí buď malá skupinka politických aktérov, alebo širšie, akási mentálna zaostalosť celého obyvateľstva. Slovensko so svojou vazalskou mentalitou a sedliackou obmedzenosťou ako politický projekt zlyháva. Nádej sa vzďaľuje a krajina kolabuje.
Presne do tejto úmornej atmosféry prichádza nová kniha Ondreja Štefánika, nominovaná na tohtoročnú literárnu cenu Anasoft litera. Preberá apokalyptickú náladu slovenských intelektuálov a projektuje ju do prostredia strednej školy. Deti sa psychicky rúcajú z prostého faktu, že ich materčinou je slovenčina, a telocvikári na blogoch spochybňujú právo Slovenska na existenciu. Text …
