Na najdlhšej ceste
ťa ukolíše rytmus konských kopýt,
kvílenie kolesa.
Treba ho namastiť,
hovoríš si, treba ho utíšiť,
lenže teraz už musíš ísť.
Po precitnutí ti výhľad prekrojí pichľavý plot,
ktorý strážia z opačnej strany.
A tam, kde už nie si doma,
niekto práve trhá tvoje duchny,
niekto štiepe tvoju posteľ,
niekto ovoniava tvoju pušku,
lomozí hrncami.
Niekto močí v ľubovníku,
kde si najradšej driemal.
Len krik.
Len kliatby.
Len ponosy.
Takto to znie,
keď sa pohnú dejiny.
Ako rabovka.
Báseň vybrala Michaela Velčková
