Je potrebné zachovať si solidaritu

Jak se hnutí Otvorená Kultúra! zformovalo?

Ivana Rumanová (IR): Začalo sa to otvorenou výzvou na odstúpenie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej v januári tohto roku. Vôbec sme neplánovali taký ohlas, ale nabralo to rýchlo obrátky a nakoniec sme nazbierali viacej než stoosemdesiattisíc podpisov. Za pochodu sme sa museli učiť veľa vecí, konzultovali sme celý proces s právnikmi a právničkami, ministerstvo podalo trestné oznámenie na generálnu prokuratúru a tak ďalej. Snažili sme sa v čo najväčšej možnej miere ochrániť signatárstvo pred pomstou zo strany ministerstva kultúry.

Potom čo sme výzvu ukončili a odovzdali na ministerstvo, zdalo sa nám veľmi dôležité využiť ten potenciál, ktorý sa zrazu objavil, tú chuť a vôľu organizovať sa, čo v kultúre vôbec nebola ešte pred rokom nejaká evidentná vec. Takže sa nám zdalo škoda uzavrieť to tým, že odovzdáme výzvu ministerke a každý si pôjde zase riešiť svoje. Rozhodli sme sa využiť silu, ktorú to nabralo, a nejakým spôsobom lepšie a presnejšie organizačne ukotviť hnutie rezistencie v kultúre. Tak sa sformovala iniciatíva Otvorená Kultúra!, ktorá vlastne doteraz nemá žiadnu právnu subjektivitu – je to neformálna horizontálna platforma, ktorá má ale definované svoje princípy fungovania, v rámci ktorých sa snaží byť čo najviac rovnostárska, ako je to možné.

Mária Beňačková Rišková (MBR): Ale ešte na úplnom začiatku, pred výzvou na odstúpenie ministerky, existoval kolektívny chat, v rámci ktorého sa ukázalo, že takýto záujem má viacero ľudí. Tam vznikla debata s výsledkom „poďme sa organizovať“. Postupne sa ľudia z chatu aktivizovali a prepájali s ďalšími, kulminovalo to v kontexte tej výzvy. Tá ukázala, aké obrovské množstvo ľudí je nespokojných s tým, čo sa práve teraz deje. V tom chate vznikol hlasovaním aj názov Otvorená Kultúra!, prihlásili sa dobrovoľníci a iniciatíva pre­­šla do verejného mediálneho priestoru – urobila sa webová stránka, začalo sa komunikovať cez sociálne médiá a veľmi dôsledne a precízne sa formulovali pravidlá, ktorými sa platforma riadi. Všeobecný cieľ je nielen reagovať na deštruktívne kroky zo strany vlády, ale cieľom je stať sa proaktívnymi, konečne sa v kultúre zorganizovať tak, aby sme mohli veľmi efektívne konať a riešiť veci spoločne. Ide o dlhodobý cieľ, nielen o reakciu na súčasnú deštrukciu „nekultúrnej politiky“.

Co vás přivedlo k myšlence vyhlásit stávkovou pohotovost?

IR: V rámci udalostí, ktoré nasledovali, ako odvolávanie riaditeľov a riaditeliek, novely zákonov, faktické zrušenie bratislavskej Kunst­­halle a tak ďalej, sme spoločne protestovali, písali hromadné pripomienky a mobilizovali všetky demokratické občianske nástroje, ktoré máme, ale nikam to neviedlo. Dalo sa do toho veľa energie, robili sme naozaj, čo sa dalo, a myslím, že sme to robili dobre, ale nemalo to žiadny efekt. Keď sa v lete ukázalo, že kroky ministerstva sa nezastavujú, skôr iba naberajú ďalšie obrátky, bolo jasné, že je nutné mobilizovať nejaký ďalší nástroj, a preto sme vyhlásili štrajkovú pohotovosť a vznikla iniciatíva Kultúrny štrajk.

MBR: Tá kauza likvidácie Kunsthalle bola prvým veľkým výstražným signálom, že pô­­jde o existenciu celých inštitúcií, nielen individuálnych osudov ľudí v kultúre. Neviem, do akej miery bol ten signál vtedy na začiatku roka pochopený. Teraz sa nikto nepustí otvorene do kritiky toho, ako inštitúcie a jednotlivci reagovali pri nástupe celej tejto dekonštrukcie, ale časom očistná sebareflexia a vyjasnenie vzťahov aj vnútri komunity budú nevyhnuté.

Do jaké míry jsou kroky současné vlády trvalé a jak složité bude například po změně vládnoucí garnitury napravit to, co se v současnosti děje?

IR: Podľa môjho názoru je to zo strany SNS veľmi krátkozraká stratégia. Oni naozaj chcú len vyťažiť z tohto rezortu maximum, kým sú pri moci, a je im úplne jedno, čo sa stane potom. Teraz svojimi opatreniami vytvárajú priestor pre politickú kontrolu akejkoľvek nasledujúcej vlády nad verejnoprávnymi inštitúciami, či už médiami alebo fondmi. A to sa môže veľmi ľahko zvrtnúť. V momente, keď bude pri moci aj nejaká iná garnitúra, tak rovnako môže presadzovať svoje ideologické a politické nazeranie na to, čo je správna kultúra, ale to je a priori nesprávne.

MBR: To, čo robia SNS v kultúre a celá vládna koalícia vo verejnej politike, sú kroky, ktoré spejú k autokracii až k novej forme fašizmu. To, čo vidíme okolo seba, sme naozaj videli v histórii už niekoľkokrát. Keď som pracovala na Stratégii kultúry a kreatívneho priemyslu Slovenskej republiky do roku 2030, tak som veľmi intenzívne spolupracovala aj s ministerstvom kultúry. Z tých ľudí tam už okolo štyridsať percent nepracuje a zrušili aj analytický Inštitút kultúrnej politiky, ktorý im tam dával akési zrkadlo: dáta a informácie, na základe ktorých by sa každé rozumné vedenie toho rezortu malo rozhodovať. Obrovskú časť škôd teda tvoria tie personálne. Videli sme, že predtým už ľudia začínali systému dôverovať a zapájať sa do participatívnych procesov, ale teraz je dôvera na bode nula až mínusová. Tí ľudia, ktorí boli progresívni a chceli zmenu, sú prepúšťaní, už teraz je veľmi veľa týchto ľudí mimo inštitúcie. Ako sa vrátia naspäť? A čo tie narušené vzťahy? Jedni odišli, iní zostali. Nedá sa švihnúť čarovným prútikom a všetci sa po roku vrátia na svoje miesta – a teraz ideme znovu od bodu, kde sme skončili, akoby sa nič nestalo. Aj keď si otvoríme stratégiu kultúry o rok, tak tam už budú veci, ktoré nebudú aktuálne. To všetko bude treba znovu participatívne riešiť, či sú jej ciele stále relevantné. Kto to ale urobí?

IR: Snáď to nebude znieť lacno optimisticky, ale zdá sa mi, že ak je na tom niečo pozitívne, tak to, že kroky ministerstva síce absolútne zrušili nejakú dôveru voči rezortu a jeho vedeniu, ale veľmi posilnili dôveru v rámci umeleckých a kultúrnych komunít navzájom, pretože sa nemáme na koho iného spoľahnúť. Čiže musíme držať spolu, aby sme nasledujúce roky vôbec nejako ustáli. Zároveň vnímam celý Kultúrny štrajk a Otvorenú Kultúru! ako suplovanie tých nefunkčných infraštruktúr, o ktorých hovorila Mária, ale zdola. Nie v tom materiálnom zmysle technického zázemia a priestorov, ale v zmysle vytvárania podporných sietí, to sa mi zdá byť naším najdôležitejším výstupom. Formát Kultúrneho štrajku nám pomáha sa ešte viac zasieťovať s inštitúciami, ktoré predtým nevstúpili do Otvorenej Kultúry!.

MBR: Tento štrajk nám umožnil mobilizáciu, aj mnohí jednotlivci začali intenzívne pracovať dobrovoľnícky. Uvidíme, čo to prinesie, teraz je ťažké sa pozerať do blízkej budúcnosti, ale ja si myslím, že keď sa vyrieši situácia spojená so štrajkom, tak tie siete zostanú a budeme v nich môcť ďalej fungovať.

Z toho, co popisujete, vyplývá, že rozhodnutí současné vlády dopadají nejen na Bratislavu, jak se může na první pohled zdát, ale také na zbytek Slovenska.

IR: Je to, samozrejme, tak. To je jedným z na­­šich dlhodobých a absolútne kľúčových cieľov, nabúrať naratív, ktorý reprodukuje súčasné ministerstvo, že elitárskej liberálnej bubline v bratislavskej kaviarni niekto siahol na dotácie, a preto sa búri. Podľa informácií, ktoré prenikajú z ministerstva kultúry, je v pláne v rámci konsolidačných opatrení prepustiť až dvetisíc zamestnancov po celom Slovensku – z regionálnych knižníc, z osvetových centier, z pamiatkových úradov. A to sa dotkne všetkých oblastí kultúry, tak z hľadiska žánrov, ako aj regiónov. To nie je iba súčasná tanečníčka, ale tiež pani v knižnici v malom meste. V rámci tých, ktorí sa prihlásil k štrajku, však stále existuje veľký nepomer medzi Bratislavou a regiónmi. No dá sa predpokladať, že keď presiaknu deštruktívne kroky ministerstva z Bratislavy viac do regiónov a keď sa uvidí, čo to reálne spôsobuje v každodennosti ľudí, tak to zvýši aj odvahu pridať sa k štrajku.

MBR: Ale to hnutie rastie. K štrajku sa nepridáva celá inštitúcia, ale jednotlivci, učíme sa, že takýto postup má svoje dôvody, chceme to urobiť dobre.

V současnosti se bavíme o stávkové pohotovosti – lidé demonstrují a protestují, ale stále ještě chodí do zaměstnání. Dojde na stávku jako takovou?

MBR: Čo sa týka štrajku, ideme podľa toho, čo je v legislatíve a ústave. To môže byť pre niektorých ľudí pomalé – zachytila som veľa reakcií typu „tak už štrajkujte“, ale má to svoju postupnosť, prečo je prvá „iba“ tzv. štrajková pohotovosť. Ľudia sa tiež musia zamyslieť a mať čas naštudovať si tie veci a sformulovať si, čo vlastne chcú. Už tým, že do štrajku vstúpi nejaká skupina jednotlivých zamestnancov, tak tá inštitúcia sa môže rátať, že sa na ňom zúčastní.

IR: Existujú dva režimy uplatnenia si práva na štrajk. Prvý je v rámci kolektívneho vyjednávania, ktorý uskutočňujú odborové organizácie cez otváranie kolektívnych zmlúv alebo ich dodatkovanie. Tu by v súčasnej situácii bolo možné pokúsiť sa zapracovať požiadavky na ochranu zamestnanectva pred šikanou či neodôvodneným prepúšťaním zo strany ministerstva. Druhou možnosťou je ústavný štrajk. Slovenská Ústava hovorí, že „právo na štrajk sa zaručuje“ a že presné podmienky určí špecifický zákon, ktorý ale počas tridsiatich rokov nevznikol. Právo na ústavný štrajk je teda v našej legislatíve definované veľmi vágne. Naším cieľom je teraz v rámci štrajkovej pohotovosti vytvoriť funkčnú sieť, ktorá sa v prípade, že sa v aspoň jednej zo zúčastnených inštitúcií naplnia zákonné podmienky pre vstup do ostrého štrajku, vie veľmi rýchlo a pružne zmobilizovať a vstúpiť do solidárnych podporných akcií.

A jaké jsou tedy ty zákonné podmínky pro stávku, se kterými se pracuje?

IR: Zamestnávateľ musí ospravedlniť účasť na štrajku ako legitímnu absenciu, čo sa deje iba v prípade, že sa to týka obhajoby sociálnych a hospodárskych práv zamestnancov a zamestnankýň. Politické dôvody teda vypadávajú z hry ako irelevantné a my musíme hľadať spôsoby, ako ich preložiť do jazyka práce.

Monitorujeme s právnikmi a právničkami dianie v jednotlivých inštitúciách a čakáme na moment, kedy sa naplnia zákonné podmienky, ktoré budú nepriestrelné, pretože v opačnom prípade môže zamestnávateľ prepustiť osoby, ktoré sa štrajku zúčastnia. Štrajkom teraz myslím čiastočné alebo úplné prerušenie práce. Všetky ostatné nátlakové protestné aktivity nemajú štatút štrajku z právneho hľadiska. Ak človek protestuje vo svojom voľnom čase, tak to nikoho nebude trápiť, a nemusí to svojmu zamestnávateľovi oznamovať.

Co mohou dělat živnostníci, kteří nemají zaměstnavatele? Lidí, kteří si vydělávají sami na sebe, je v kulturním sektoru obrovské množství.

IR: V tom prípade sa nedá hovoriť v prísnom slova zmysle o štrajku, pretože prerušenie práce nespôsobuje nejaké priame hospodárske či ekonomické škody zamestnávateľovi, keďže tu žiadny neexistuje. Ale to sa ostatne týka celého rezortu kultúry. Náš hlavný nátlakový prostriedok nie je to prerušenie práce tak, ako je to vo výrobných sektoroch, lebo tam keď pracujúci nenastúpia na linku alebo zablokujú kamión s tovarom, tak v tom momente začínajú spôsobovať zamestnávateľovi straty. V kultúre je dynamika iná: keď nenastúpim do práce, neodohrá sa predstavenie alebo sa nesprístupní výstava v galérii, tak nejaké ekonomické škody napríklad na vstupnom vzniknú, ale sú zanedbateľné. Nie je to naša hlavná zbraň. Tou je mediálny tlak, sieťovanie, vzájomná podpora a povedzme spôsobovanie reputačných škôd, čo sa dá realizovať už v režime štrajkovej pohotovosti. Štandardne je štrajk doménou výrobných odvetví, tak ho chápe aj naša legislatíva. Pred nami stojí úloha premyslieť, čo znamená štrajkovať v nevýrobných a silne prekarizovaných pracovných odvetviach.

MBR: Preto hovoríme, že sme špecificky v „kultúrnom štrajku“, do ktorého sa môžu zapojiť aj ľudia v slobodnom povolaní a tí, čo majú svoje vlastné firmy. Tú značku Kultúrny štrajk sme vytvorili, aby sme ju odlíšili od foriem štrajku, ako si ho ľudia predstavujú na základe histórie vzniku odborového hnutia robotníkov. Keď si vezmete, že niekto má napríklad nahrávacie nebo herné štúdio, tak zamestnávateľ je majiteľom toho štúdia, ktorý nie je so zamestnancami v konflikte. Nemalo by zmysel, keby zamestnanci štúdia prestali pracovať, pretože majiteľ nie je ten, proti komu sa štrajkuje, sú v tom nesúhlase s de­­štrukčnými krokmi ministerstva kultúry spolu. Teraz treba hľadať cestu, akým spôsobom prerušenie práce alebo iná forma protestu celého tohto štúdia zasiahne aj ekonomiku, a to má potom možný dosah na vládu.

IR: Nehovoriac o tom, že pre veľa štrajkujúcich zamestnancov môže byť problém štrajkovať čo i len týždeň – kvôli výpadku príjmov. Vzhľadom na pracovné podmienky v kultúre si nie každý môže dovoliť platiť sám sociálne odvody a prísť o štvrtinu mesačných prí­jmov, čo sa stane, keď ste oficiálne v štrajku.

MBR: Tu je potrebné najmä zachovať si solidaritu a myslieť na podmienky iných ľudí. Keď sa pohne masa ľudí jedným smerom, nemá to zlikvidovať individuálne životy. Na to myslia práve odbory, ktoré nie sú síce populárnou inštitúciou pre svoju reputáciu zo socialistického režimu, no stále viac ľudí chápe, že nemusí ísť len o formálnu organizáciu, vďaka ktorej majú zamestnanci o niekoľko dní dovolenky navyše. V čase krízy a tlaku predátorov, akými sú v súčasnosti ľudia vo vedení ministerstva kultúry, je ochrana kolektívnou zmluvou dosť potrebná.

Jak se tedy v současnosti projevuje účast na Kulturném štrajku? Všímám si bannerů, plakátů a odznáčků. Ve Slovenském národním divadle se nahlas četly požadavky, ve Slovenské národní galerii byla demonstrativně zakryta některá díla…

IR: Je to tak, ide najmä o vizuálne symboly, čítanie vyhlásenia a zvyšok je na jednotlivých členoch a členkách. V členskej základni je jednoducho široké spektrum inštitúcií, ktoré pracujú s rôznymi médiami, čiže majú iné nátlakové prostriedky – živé umenie, vizuálna umenie a tak ďalej – a od toho sa odvíja aj forma ďalších protestov.

MBR: V Kultúrnom štrajku je toľko variácií, v akých podmienkach ľudia pracujú, že nastaviť jednotný spôsob vyjadrenia nesúhlasu je nemožné. Rátame s tým, že ide o kreatívne disciplíny a povolania a mnoho ľudí si tie spôsoby aj vyvinie na mieru a začne realizovať. Dôležité je, aby to boli spôsoby, ktoré korešpondujú s etickými zásadami celej iniciatívy a ktoré sa prihlásia jasne k značke Kultúrny štrajk.

Jaké jsou plány Otvorené Kultúry! do budoucna?

IR: Okrem protestov chceme hlavne zatlačiť na linku vstupovania do dialógu s politickou reprezentáciou, respektíve až vynucovania si účasti na dialógu. Doterajšia „stratégia“ vedenia ministerstva vyznieva ako cielená dlhodobá ignorácia. Čakajú, že to celé časom pôjde do stratena, lebo stratíme energiu – čo sa môže stať, lebo to všetci robíme dobrovoľnícky popri x iných veciach. Takže naša ďalšia stratégia je požadovať priamu konfrontáciu a dialóg so zástupcami rezortu aj zástupcami vlády, parlamentu, výboru pre kultúru a médiá a ďalších kľúčových inštitúcií, kde chceme komunikovať naše požiadavky a prinútiť ich k priamej reakcii.

V srpnu se Otvorená Kultúra! sešla v Moravské galerii se zástupci a zástupkyněmi české scény, která jí vyjádřila podporu. Jaká je odezva z českého prostředí?

MBR: Cítime, že máme veľkú podporu z Česka a veľmi si vážime napríklad vyhlásenie solidarity od Kulturní a kreativní federace a všetky podporné akcie, ktoré sa u vás konajú. To je ďalší krok k tomu, že keď sa to celé nejako ustáli, tak budeme vedieť, že sa naozaj vieme navzájom podporiť aj v takýchto ťažkých chvíľach. Pocit spolupatričnosti je veľmi silný, veľa ľudí sa zaujíma a chcú sa zapájať do podporných akcií. Podporujete nás, a to veľmi cítime a vnímame.