Nedokončená apokalypsa

Ani v českom prostredí nepatrí Michal Tallo medzi neznáme mená. Do povedomia sa nedávno dostal napríklad vo funkcii porotcu ceny Magnesia Litera za poéziu. Na slovenskej scéne sa s ním stretávame v úlohe všestranného moderátora a jeho básnická tvorba, i keď oceňovaná, ustupuje do úzadia. Najnovšie však zmenil žáner a napísal prozaickú knihu s ľubozvučným názvom Všetko je v poriadku, všade je láska. Za marketingovej starostlivosti vydavateľstva Literárna bašta sa tak veľkolepo navracia do roly spisovateľa. Kniha má svoj merch, a Tallo sa tak dá kúpiť i na tričku či taške. Horúcu novinku vydavateľstvo zároveň predznamenalo už pár mesiacov pred uvedením knihy, keď hromadne rozosielalo špeciál­ne recenzné výtlačky. Zdá sa, že Slovensko má nový knižný hit.

Stav na pomedzí

Tallo na prozaické pole vstupuje so súborom poviedok, ktorých spoločná téma sa nehľadá ľahko. Hlavným rysom zbierky je akýsi stav na pomedzí – jednotlivé poviedky sa pohybujú na hraniciach medzi realitou a snom, racionalitou a iracionalitou, emočnou prepiatosťou a náruživou túžbou po vyrovnanosti. Na uliciach sa zjavujú záhadné mimozemské chatrče a do toho prebieha monológ o potrebe kritického myslenia. Nie je jasné, čo sa postavám ešte sníva, čo je súčasťou ich psychotických výplodov, a kedy sa už ohýba realita sama. Autor tým neraz pripomína tvorbu Lászlóa Krasznahorkaiho a jeho „skúmanie reality až do bodu šialenstva“. Akurát na rozdiel od maďarského klasika sa Tallo šialenstvu vyhýba. Apokalypsu začne, ale nikdy nezavŕši. So sadistickou presnosťou končí zásadne predtým, než postavám dovolí vykúpenie v podobe totálnej straty príčetnosti.

Absurditu v deji však umocňuje rovnako nástojčivo, ako by koniec sveta mal nastať s karnevalovou pompéznosťou, na akú sme v stredoeurópskej literatúre zvyknutí. Ustavične podvracia základné empirické istoty, čím vyvoláva dráždivé pnutie. Neurčitosť unavuje a nenecháva energiu hľadať čo i len fragmenty kozmického poriadku. Východiskom sa javí byť kapitulácia, ale ani samovražda neprinesie všeobecný duševný pokoj. Skočiť pod auto či vraziť si nôž štyrikrát do brucha nepomôže. Ste odsúdený na prežite. Ostáva vám iba trpieť v predpísaných hraniciach spoločenských noriem a dúfať, že si na pichavú bolesť vnútorného nepokoja zvyknete.

Ľudia v kuse smrdia

Podobná schéma sa dá vysledovať i v textoch bez fantastických blúdení. Namiesto popierania logiky prírodných zákonov v nich jedinci čelia sebe samým a svojej emocionalite. Ľudské vzťahy v poviedkach nefungujú, ich zmysel sa vytráca, ale predsa sú intenzívne a všadeprítomné. Postavy akoby sa snažili zostať nad vecou, no darí sa im to iba za cenu zrieknutia sa ochoty naslúchať vlastným potrebám či nedajbože intuíciám. Niekedy i za cenu zavrhnutia tela, ktoré príznačne často vystupuje nezávisle od vedomia: „Náš hlas neprehovára k telu, ale k sebe, konštatovanie do priestoru, nevieme, kedy telo prestalo reagovať na slová, kedy prestalo rozoznávať ich význam, vtedy sme tu ešte neboli.“ Fyzická schránka netvorí jednotu s ľudským ja. Depersonalizácia vyhráva nad túžbami človeka.

Pritom práve telo tu umožňuje medziľudskú komunikáciu najúspešnejšie, a to cestou svojskej zmyslovosti. Nakoniec je príznačné, že sa v texte najviac dozvedáme o tom, ako veľmi sa kto potí a ako veľmi kto páchne. Ľudia v kuse smrdia alebo prežívajú pocit dusnoty, až vo výsledku čitateľ nadobúda dojem, že vo fikčnom svete Michala Talla sa dorozumieva výlučne feromónmi. Priamy telesný kontakt zostáva bez dosahu, účinkuje iba dráždenie zmyslov. Môžete sa pokojne nechať nekonsenzuálne vyfajčiť prízrakom vášho bývalého priateľa, až pokiaľ mu to nevystrieknete do úst, a jediné, čo vás vo finále bude zaujímať, je, prečo ho pri následnom bozkávaní necítiť ejakulátom. Na druhej strane z tejto scény vystupuje obludnosť celej knihy. Násilie páchané na hrdinoch spoločnosťou i jednotlivcami sa nedeje iba ako nátlak zvonku. Často k nemu dochádza z neschopnosti nájsť v sebe vôľu povedať nie. Bez sily k vzbure hrozí upadnutie do ilúzie o tom, že sa nič zásadné nestalo a že za všetkým stoja pravdepodobne len vaše mentálne stavy. Takisto čitateľ netuší, čím sa má ešte cenu znepokojovať. Dotieravý pocit neistoty však neodíde ani po zatvorení knihy.

Schopnosť udržiavať subtílne napätie patrí k Tallovým prednostiam a nemožno mu uprieť, že píše pôsobivé texty. A predsa sa povaha vnútorného pnutia premieňa a občas vybočí. Určité nekonzistentnosti sprevádzajú celú zbierku, no príčina nespočíva v narušovaní jednoty atmosféry textov – v horizontálnom zmysle poetika prejavuje súdržnosť. Pohyb nastáva na vertikálnej osi, akoby sme mali v poviedkach možnosť sledovať spisovateľov vývin a hľadanie si vlastného básnického jazyka.

Anestetická próza?

Na tomto mieste sa musím pozastaviť. Z hľadiska „dejín“ súčasnej slovenskej ­literatúry predstavuje totiž Michal Tallo stelesnenie kontinuity. Prejavuje vysokú schopnosť nasať domáce poetiky a implementovať do nich aktuálne trendy hoci aj zo zahraničných kontextov. Už pri jeho básnickom debute bolo nápadné, ako veľmi si zbierka brala z vtedy rozšírenej anestetickej poézie, ale ďaleko nemala ani od populárneho albumu slovenskej speváčky Katarzie Agnostika (2016). Stačí si do týchto rytmov zaspievať pár veršov z Tallovej knihy Antimita (2016) a človeka zarazí jednoduchosť, s akou sa dajú zhudobniť, a pritom stále ostať v téme. Obdobná situácia nastáva aj v prozaickej prvotine. Tallo sa opäť prikláňa k anestetickému písaniu, ktoré bolo kedysi také obľúbené, až literárni vedci hovorili o „konvencionalizácii básnického jazyka“ (Jaroslav Šrank). Pojem je to síce strašný, ale v zásade znamená, že v určitom období znela väčšina slovenskej poézie rovnako. Podobnosť sa skrývala vo formálnej vrstve jazyka. Ak totiž definujeme literárnu anestetiku ako „stratégiu uchopovania jazyka“, vystúpia z knihy nielen tie isté výpožičky z odborných registrov, ale celkovo spôsob, akým zasahuje do výstavby viet. Ostáva vecný tón výpovede, priehľadná lexika, jednoznačná terminológia a hlavne nekomplikovaná syntax, ako kedysi v svojich recen­ziách opisoval Derek Rebro.

Michal Tallo v knihe znova infikuje, permafrostuje či rozpráva o prchavosti javov. Zároveň ukazuje premenu anestetického písania so vstupom subjektu, lebo je to práve subjekt, ktorý ovládol syntax a umožnil hovoriť o konvencionalizácii jazyka viac než pri kolektívnom používaní medicínskej terminológie. Pretože bez prehovárajúceho subjektu sa jazyk stáva setom neriadených postmoderných výkrikov, akých bolo v poézii deväťdesiatych rokov mnoho. Na druhej strane jeho prítomnosť umožňuje scitlivovanie jazyka, stojace zo samej podstaty voči anestetike ako takej.

Navzdory tomuto exkurzu musím zdôrazniť, že kniha nepredstavuje žiadne poetologické vyvolávanie duchov minulosti. Nadväzuje síce na domácu tradíciu, ale dôvtipne odhaduje a rozvíja trendy prítomné v súčasnej slovenskej produkcii iba v zárodkoch. Za najvýraznejší posun považujem znovuobjavenie fantastickosti. Tallo sa tak pridáva k ďalším zástupcom najmladšej generácie, napríklad k Dominike Moravčíkovej a Jakubovi Spevákovi, ktorí nakoniec tiež nemajú ďaleko k anestetickému písaniu. Čím sa však odlišuje, je jeho schopnosť zachytiť proces absolútnej skazy na samom počiatku. Presne vyjadruje dojmy, aké vyvoláva pohľad na svet strmhlavo sa rútiaci do záhuby. Zatiaľ však skaza naplno neprepukla, a tak ešte môžeme nosiť tričká s nápisom „Všetko je v poriadku, všade je láska“ so slastným ironickým úsmevom na perách.

Autorka je komparatistka a slovakistka.