Viem, že niekde tu si

Sú miesta, v ktorých ťa strácam

ako v meste snov

na všetko, čo ma drží

zabúdam

iba si všímam

hádam znova

to mesto, ten priestor

je oveľa, oveľa

väčší, ako som ja

tak pozor na dotyky

viem, že niekde tu si

 

 

Nakoniec si jedno dievča zapísalo jeho číslo

nemusíte byť hneď Freud, aby ste pochopili

jeho pohľad na svet

vo vlastnom vnútri prebúdzali

jeho myšlienky a nálady

rozoznávali jemné rozdiely v jeho spôsobe

držania hlavy

nie je ľahké zachytiť ich aj pre ostatných

schodnejšie je chcieť sa priblížiť

prísť k nemu tak blízko, až na miesta

ktoré by bez vás možno ani nikdy nikto

neuvidel

„No tak poď do toho, objím ma.“

a keď potom pôjdete ďalej, uvedomíte si

že je sám ako kôl v plote, úzky,

prichytený starými spôsobmi

nie je na ňom, aby tu pobehoval,

súdil myšlienky iných

voľnosť je pre neho dôležitejšia, aj práve teraz, akoby v úžase

v určitom rozrušení balansuje, chystá sa

skočiť, raz, dva, tri

nevadí mu, že bazén je plytký, padá,

naráža na zem

nikto normálny by sa asi nedíval, ale toto tu

už dlho nebolo

dvíha svoje posledné zvyšky

 

 

Vietor veje, kam chce

v určitej životnej situácii

sa môžu veci zamotať tak

že im už nikto nerozumie

svet akoby sa vykoľajil, ležal na zemi

prišiel a zrútil sa sem

a s ním aj všetko, za čím sa tak ženieme

čoho sa tak bojíme

tráva sa dotýka lopatiek

vietor hladí ako precitnutie

nebolo to ľahké, ale nič nie je

potom už len stačí, keď príde

možno aj nevinná posledná kvapka

ktorá spustí niečo, čo bolo hlboko uložené

človeka zastúpeného zlomkom, kúskom lásky

pobozkáš ma a ja sa usmejem

ako dlhý teplý letný deň

 

 

Zavrela si si pusu

že tvoj hlas už nepočuť?

ohraničila svoju nežnosť, vôňu chĺpkov

schopnosť vnímať detaily z rôznych uhlov?

žiješ len raz, to, čo si chcela povedať

čo si naozaj myslíš, viselo vo vzduchu

vznášalo sa ako vták, ktorý sa spustí

na korisť

pripravený, obdivuhodný a zvláštny

 

 

Buď je to on, alebo to nie je on

Vy! Poznáte ho?

Videli ste ho?

Tak bol to on?

 

zobrali ho a pár hodín dusili

to, že ho pustili, nič neznamená

stále môže byť podozrivý

ukázal záblesky, no ešte nemá výsledky

jeho nástroje hovoria, že by čoskoro mal

pripravil si dvojité alibi ako dvojité dno

 

to chápem, ranený vlk

ten môže nechávať stopy

keď chcem usvedčiť protivníka

ktorý je osamelý, pracujúci

s chirurgickou presnosťou

nemám na výber

musím vyhlásiť poplach

Vyšší, mladý, mal baloňák,

na hlave klobúk. A pohnite si!

O chvíľu už môže byť fuč.

 

 

Poď si dať šálku čaju

keď som doma, cítim sa inak

neviditeľná ruka

akoby sa dotýkala priamo mňa

a keď sa ma opýtaš, Viktor, Viktor

čo také strhujúce sa odohráva pod povrchom?

samozrejme ti poviem pravdu

tak, ako je, inak ti to k ničomu nebude

v tomto horiacom svete

všetci mi môžu chýbať, iba ty nie

 

 

Nenechal som si ujsť tú príležitosť

musíte bojovať so srdcom

potom sa odpustia aj prehry

a viete, čo mi raz legenda povedala?

že básnik sa nikdy nesmie uspokojiť

ak to urobí, jeho výkony pôjdu dole

odvtedy si jeho slová pamätám a pripomínam

aj keď viem, že to ide, vždy to môže ísť lepšie

snažím sa na sebe pracovať, zlepšovať sa

 

 

Toto je naša realita

Teraz nie je namieste poukazovať

na individuálne chyby,

pretože stroje, ako je tento, sú iná úroveň.

Čelíme skúsenejším, rýchlejším, silnejším,

ktorí sú zvyknutí na takýto tlak.

Pre nás je všetko nové, ukazujeme guráž.

Za to si zaslúžime rešpekt.

Áno, spravili sme chyby. Stupídne, áno.

Ale to je súčasť rastu. Chyby robia

a prehrávajú aj tí najväčší na svete.

Rastieme a budeme lepší.

Tým som si istý.

 

 

Veríš na náhody?

na všetky tie miesta uprostred noci

môžu prekvapiť? zájsť hlbšie, ďalej

ako niečo, čo si len privlastňujeme?

keď zavrieš jedny dvere, otvoria sa ďalšie

v ďalšej malej krajine, a keď raz prídeš

ja možno potom, akoby sa všetko zmenilo

začnem chodiť opatrnejšie

tak, aby som nevzbudzoval prílišné pohoršenie

veď nie každému je jedno, čo sa deje

chcel by som, aby

bavili sme sa o tom

o nepripútanosti, nelipnutí, egu

bude to tak pre nás jednoduchšie

viac­-menej všetko

aj to, čo nám nevyšlo

 

 

Vesmír nikdy nestvorí len jednu myš

to znamená, že za tým musí byť

nejaká výrobná linka

živá pamäť, ktorá dýcha

jej tvár je taká silná

myslím, že úplne

s nedostihnuteľným náskokom

vidieť ju

je milosť

podmienka k pochopeniu toho

že sám to nedokážem