Ačkoliv si Karla Kryla spojujeme především se zlidovělými protestsongy z přelomu šedesátých a sedmdesátých let, ovlivnil i mnohem mladší publikum – ať už šlo o posluchače, nebo o čtenáře jeho polemických textů. Následující vzpomínka je toho důkazem.
Ako písať o niekom, o kom sa vie všetko, alebo skoro všetko? Ako písať o legende, po ktorej pomenúvajú ulice a stavajú jej pomníky? Čo nové povedať o človeku, ktorý sa stal súčasťou dejín? Ako postupovať bez toho, aby autor textu neopakoval len to, čo je už dávno známe?
Nie som literárny ani hudobný historik, aby som pátral v archívoch, či nebodaj nenájdem niečo, čo doteraz ľudia nevedeli. Nebol som ani blízky kamarát Karla Kryla, aby som po rokoch mohol spomínať, čo všetko sme spolu prežili. Bol som mladý chlapec, ktorý Kryla nesmierne obdivoval a ktorý mu do Slobodnej Európy poslal texty a žiaril šťastím, keď od neho dostal list s povzbudením do ďalšej tvorby.
Skúsim sa vrátiť do tej doby, do tých úplne iných čias tesne pred- a tesne porevolučných, a pokúsim sa načrtnúť obraz Karla Kryla tak, ako som ho v tom čase vnímal. Skúsim to urobiť preto, aby som mu po tých tridsiatich rokoch od okamihu, keď som sa vrátil z internátu a mama mi oznámila: „Zomrel Karel …
