Ačkoliv si Karla Kryla spojujeme především se zlidovělými protestsongy z přelomu šedesátých a sedmdesátých let, ovlivnil i mnohem mladší publikum – ať už šlo o posluchače, nebo o čtenáře jeho polemických textů. Následující vzpomínka je toho důkazem.
Ako písať o niekom, o kom sa vie všetko, alebo skoro všetko? Ako písať o legende, po ktorej pomenúvajú ulice a stavajú jej pomníky? Čo nové povedať o človeku, ktorý sa stal súčasťou dejín? Ako postupovať bez toho, aby autor textu neopakoval len to, čo je už dávno známe?
Nie som literárny ani hudobný historik, aby som pátral v archívoch, či nebodaj nenájdem niečo, čo doteraz ľudia nevedeli. Nebol som ani blízky kamarát Karla Kryla, aby som po rokoch mohol spomínať, čo všetko sme spolu prežili. Bol som mladý chlapec, ktorý Kryla nesmierne obdivoval a ktorý mu do Slobodnej Európy poslal texty a žiaril šťastím, keď od neho dostal list s povzbudením do ďalšej tvorby.
Skúsim sa vrátiť do tej doby, do tých úplne iných čias tesne pred- a tesne porevolučných, a pokúsim sa načrtnúť obraz Karla Kryla tak, ako som ho v tom čase vnímal. Skúsim to urobiť preto, aby som mu po tých tridsiatich rokoch od okamihu, keď som sa vrátil z internátu a mama mi oznámila: „Zomrel Karel Kryl“, vzdal hold a aby som mu poďakoval za to, čo som sa od neho naučil.
Učeň svojho majstra
Prvé stretnutie sa uskutočnilo po Krylovom príchode domov, keď mu na konci novembra 1989 umožnili prísť na pohreb matky. To už som v Gelnici sledoval priame prenosy z revolúcie. Na jednom z bratislavských mítingov sa objavil muž s gitarou, ktorého Námestie SNP prijalo búrlivými ováciami a spievalo s ním piesne. Odvtedy som sa do jeho songov zamiloval. Jeho vystúpenia som si nahrával z televízie na magnetofón a potom ich dookola počúval. Pod jeho vplyvom som začal písať a tie textíky som mu poslal do Mníchova. Aký som bol prekvapený a nadšený, keď som o nejaký ten týždeň našiel obálku, v ktorej bolo PF na rok 1991 s vytlačeným textom: „Máme játra, bůček, plecko / Xaverovské krocany / Máslo, sádlo – zkrátka všecko / Intrikány, dacany / Máme mouku, máme rýži / Xerox, benzín s olejem / Máme – naděláno v díži / Inu to se pomějem…“ A na zadnej strane zopár slov adresovaných priamo mne. Nebolo v ten deň šťastnejšieho človeka na zemeguli.
Na pätnáste narodeniny som dostal gitaru. Kúpil som si aj zošity s textami a akordmi Krylových piesní a začal sa ich učiť hrať. Hrával som ich na gympli v triede i pri pitkách v prírode. Ešte som pritom aj podobne kýval hlavou a opakoval Krylove vtípky a gestá. Klub Karla Kryla okrem toho, že vydával klubový občasník Ječmínek, organizoval aj stretnutia členiek a členov klubu s Karlom. Na stretnutí v Bratislave, v ružinovskej nemocnici, som ho prvýkrát videl naživo. Dorazil som tam celkom v nálade, ráno na železničnej stanici som cestou z nočáku narazil na nejakého týpka z Rakúska, ktorý sa chcel podeliť s pivom, tak som nedbal. Takto posilnený zašiel som v prestávke za Krylom. Veľmi sa mi páčilo Dachau blues, no napriek všetkej snahe sa mi nikdy nepodarilo poukladať prsty na hmatník tak, aby to neznelo falošne. „Hele, já to taky neumím zpaměti,“ zareagoval môj idol na prosbu o akordy. Potom zobral gitaru, začal hrať a hovorí: „Piš si.“ Hral, diktoval akordy a ja som sa cítil ako učeň svojho majstra.
Celé mesiace som v tých časoch sedel v nedeľu poobede prilepený k Slobodnej Európe a nahrával Krylove relácie na magnetofón značky International, kúpený tesne po revolúcii na viedenskej Mariahilfer Strasse. Tak som spoznával nielen jeho songy, ale aj básne. Celé dlhé pasáže zo Slovíčok či zo Zbraní pro Erató som vedel vtedy naspamäť a dodnes som schopný nemalú časť z nich zarecitovať, čo aj občas robím, predovšetkým pod vplyvom alkoholu. Jednoducho, chcel som byť ako Karel Kryl.
To chce návrat komunistov?
„Prosím, nehažte kamení, / nehažte kamení na mou tvář. / Nosím ďáblovo znamení, / na čemž nic nemění svatozář,“ spieva Kryl v jednej zo svojich starších piesní, a možno ani sám nečakal, že to kamení po ňom nebudú hádzať len normalizační kolaboranti, ale aj tí, s ktorými donedávna stál v jednom šíku. Ani po revolúcii totiž nezostal nič dlžný svojej povahe a nebál sa kritizovať ani nešváry nových pomerov. Mnohí ho preto znenávideli. Stal sa opäť nepohodlným. „Nedávno se mi dostal do rukou Komentář na listopad. Báseň, z níž číší ne již nepochopení, ale zloba. Možná jsem se mýlil v chápání písní Karla Kryla z osmašedesátého. Nebo ho mnohaletá role zpěváka-disidenta zdeformovala do polohy, kdy již není schopen tvořit v normálních podmínkách? Naše současnost neoplývá příliš optimistickými vyhlídkami, bude asi dlouho trvat, než se společnost stane společností. Já také neočekávám od pana Kryla oslavné či radostné ódy a veselé říkanky. Ale zrovna tak si myslím, že většina občanů této země si nezaslouží zlobu, jaká čiší z Komentáře na listopad,“ nechal sa počuť v Lidových novinách istý Pavel Pirkl.
Krylovi sa nepáčilo, akým smerom sa čerstvo porevolučná spoločnosť uberá. Nepáčila sa mu prudko rastúca moc peňazí, narastanie rozdielov medzi ľuďmi, elitárska politika ekonomických reformátorov či kvázireformátorov, ktorá nebrala ohľad na tých najzraniteľnejších. Vtedajšia politická moc i mediálny mainstream sa k nemu otočili chrbtom. Ako je možné, že nás Kryl kritizuje? To chce návrat komunistov? Pre svoje názory sa neskôr rozišiel aj so Slobodnou Európou, hoci niektorí tvrdia, že dôvody jeho odchodu z rádia boli trochu iné. Na konci života písal Kryl stĺpčeky do okresných novín v Znojme. Ťažko niesol najmä rozpad Československa – predovšetkým preto, že sa udial bez súhlasu obyvateľstva. Z Moravy do Blavy sme potom síce víza nepotrebovali a ani tá hranica nebola z ostnatého drôtu, napriek tomu však trvalo roky, kým z nej zmizli colné a pasové kontroly. A keď sledujem súčasné dianie na Slovensku, kto vie, či znova raz nepribudnú.
Bolo by mu smutno
Bolo to na jar 1993. Karel Kryl koncertoval v Košiciach a pamätám si, že si robil srandu z vtedajšieho hesielka o tom, že sa odrážame od dna: vždy keď sa akože odrazil od dna, poskočil a potom išiel čoraz viac do podrepu, takže keď sa už trikrát odrazil od dna, bol úplne najmenší a sála sa smiala, lebo veď neboli to ľahké časy. Obliekať sme sa chodili na poľské blšáky. Kryl bol vtedy na šnúre s novou platňou Monology. Cestou z Košíc som v Margecanoch zmeškal posledný spoj a s Monologmi pod pazuchou som šiel desať kilometrov pešo nočnou hradskou do Gelnice. Spieval som si Babylon a Smečku a Za vozem a netušil, že som v ten večer videl Kryla naživo naposledy.
Po jeho smrti sa k nemu hlásili mnohí. I takí, o ktorých by to človek nepovedal. I takí, s ktorými človek nechce mať nič spoločné. Štve ma, keď vidím, ako sa aj dnes na sociálnych sieťach Krylom zakrývajú rôzni bludári, či dokonca rovno fašisti. Ale čo s tým spravím? Hádať sa s nimi nemá zmysel. Rozmýšľam, čo by dnes robil Karel Kryl. Naše spoločnosti, česká i slovenská, sú vnútorne rozhádané. Postoj ku covidu, k vojne na Ukrajine, ale i celkovo k svetu občanov rozdelil na vzájomne znepriatelené bloky. Čo by nám osemdesiatročný Kryl dnes spieval a hovoril?
Som presvedčený, že aj v súčasnosti by mu bolo smutno z toho, koľko ľudí verí hlúpostiam a výmyslom. Určite by mu bolo smutno z toho, do akých suterénov dokáže skĺznuť politika. Verím, že Karel Kryl by aj naďalej robil to, čo mu bolo celý život vlastné: kritizoval by hlúposť, zbabelosť, vysmieval sa arogancii moci. Dnes, tridsať rokov po jeho odchode, cítim, že nám osobnosť jeho formátu chýba.
Autor je spisovatel.